"Nemusíš panikáriť. Som to ja," ozval sa hneď pri mne tichý, takmer dôverný hlas a ja som sa otočila do bledej tváre Lupina, ktorý práve vyšiel z kúpeľne a ramenom sa oprel o stenu hneď vedľa mňa. Mal na sebe tmavohnedú, nezapravené košeľu s trošku vínovým nádychom a školské nohavice, v ktorých vreckách mal zastrčené ruky. Vyzeral tak príjemne a uvoľnene, že to upokojilo i mňa. No najmä ma upokojili jeho slová, že?

Ramená mi klesli asi o tridsať centimetrov a pľúca sa splaskli o tri štvrtiny svojho objemu. Mala som chuť oprieť sa tam vedľa neho, iba nasávať jeho prítomnosť a ďakovať Bohu, že ešte existuje spravodlivosť. Poprípadne vytiahnuť bongo a užívali by sme si pravej pohody, proste úžasná správa.

No ok, nebolo to úplne dobré, ale mohlo to byť horšie. O veľa horšie. Dokonca desné, totálne strašné. Na stupnici od 1 do 10 priam horibilné, čo presahuje všetky jednociferné čísla.

"Vďaka Merlin."

V jeho očiach zablesklo pobavenie, no tvár ostávala bez rozpoznateľnejšieho výrazu.

"Sirius by bol sklamaný," povedal, zdvihol obočie a odlepil sa od steny, aby mohol pristúpiť bližšie ku mne, stále s tým jemným, tajomným a mierne zachmúreným výrazom v tvári.

Hovoril so mnou inak
ako iní. Neviem to presne definovať. Akoby bol pre niečo frustrovaný, opustený, zároveň však jediný, ktorému nevadilo so mnou hovoriť, pretože mal pocit, že je to jeho údel- ako dobre, to nevyznie v môj prospech.

A možno mu to ani nerobilo až taký problém. Hovoril pomaly a vždy potichu, priam jemne. Priateľsky. A to už bol josakra rozdiel od ostatných!

Zamračila som sa, povedzme že aj znervóznela a pokrútila hlavou, príliš rýchlo.

"Len som rada, že je druhý primus niekto, kto vie napočítať do desať bez ujmy na zdraví. A nie ten debil. Sorry," doplnila som inštinktívne, keď som si spomenula na náš rozhovor z vlaku a zmizla za dverami svojej izby, sprevádzaná jeho pohľadom.

*****

Hneď prvá hodina bolo Veštenie s Bifľomorom.

Sedela som pri tom malom stolíku sama ako vždy a bolo mi to absolútne ukradnuté, keď v tom sa vedľa mňa vynorila známa postava zo Slizolinu.

"Môžem si prisadnúť?" spýtal sa ten chalan s oranžovými očami a ja som potlačila vzrušené chvenie, ktoré mi prechádzalo po chrbtici. Nie že by sa mi páčil priamo on, mne sa skôr páčilo to, čo vychádzalo z tohto nezvyčajného chalana. To, ako sa mi chvelo vnútro, ako sa mi ježili chĺpky na chrbte, to že som mala husiu kožu. Len ma štvalo, že to bolo tak trochu divné. Trochu dosť.

Tým netvrdím, že neni pekný. Mal zlatistú pokožku, špinavé blond vlasy a štíhlu postavu plnú ukrytých svalov na pevnom tele. Ale tie oranžové, živo žiariace oči v tajomnej, vždy trochu chladnej tvári s tenkými, no zmyselnými perami a jemnými, aristokratickými črtami ako z minulého storočia...

Beztak najväčšie sympatie vo mne vzbudzoval v tom, že ho rodičia očividne nenávideli ešte viac ako mňa.

"Faust," oslovila som ho prekvapene a ako vždy sa zamračila. Nie že by som na to mala dôvod, ale to, že som naňho takto reagovala bez úmyselného pričinenia, ma mierne znepokojovalo. A ja nebývam milá nikdy na nikoho, nazvyme to zvyk.

Ale aspoň viete, prečo si myslím, že ho rodičia nemajú radi. S takým menom? To ho musia nenávidieť.

Ok, ok... To meno sa u nich dedí po generácie, aspoň čo viem. Je to vlastne vyznamenie nosiť to meno. V Slizoline je v hierarchii vysoko, pretože jeho rod je priam staroveký a nechutne bohatý, ale počúva. Ako ste si mohli povšimnúť, u mňa je to veľmi dôležité kritérium.

Ale chcem, aby vedľa mňa sedel?

"No... Hej," prikývla som napokon nepresvedčene a prestala sa mu venovať. Nenápadne som sa rozhliadla po triede. Voľných miest bolo až až. Takže jeho voľba nedávala zmysel.

Ale nepýtala som sa, pretože som sa s ním nechcela rozprávať.

"Aké bolo leto?"

On mal na to ale asi iný názor.

"Studené," odsekla som a nevenovala mu pozornosť. Profesorka, naša milá pošahaná profesorka, ešte neprišla do triedy a ja som sa musela dusiť spovedaná Faustom Michalakom (nepýtajte sa ma, odkiaľ sú jeho predkovia). Stres zvládam na jedničku- vlastne ma dokážu vyprovokovať iba slová, ale inak by som bola chladná i k padajúcim kravám s guľometmi. No na rozhovory s Faustom som ešte nevyrástla.

"Studené? Toto leto bolo najteplejšie za posledných desať rokov," zasmial sa, jeho smiech vychádzal odniekiaľ z hĺbky jeho hrude, akoby sa to smial niekto v ňom a nie priamo on. Na takomto princípe pradú mačky. On sa tak smial a zvuk to bol priam nadpozemský. No rozkošne príjemný.

"Ty si nebol na Sibíry."

No, to väčšinu ľudí schladí.

Okamih bol ticho a možno bol prekvapený, to neviem, pretože som sa naňho nepozerala. Avšak keď začal rozprávať, jeho hlas znel normálne. Žeby len naberal odvahu pokračovať po tak povzbudivom začiatku?

"To je pravda, to som skutočne nebol. Niečo s majetkom po babke?"

Zamrkala som a po prvý krát naňho pozrela. Faust nie len počúval, ale i dával pozor.

"Nevedela som, že vieš, že zomrela," môj hlas hovoril za všetko. Možno prvý krát za tento školský rok som znela takmer potešene.

A to preberáme také optimistické témy...

Faust iba pokrčil ramenami a jeho oranžovo hnedé oči sa usmiali.

"Mal som ti zaželať úprimnú sústrasť. Možno. No ty nie si príliš spoločenská."

Moje nadšenie ochablo a podozrievavo som prižmúrila oči, hľadiac do jeho dokonalej tváre. Bolo to trochu nepríjemné, vzbudzovalo to totiž silný pocit menejcennosi, ale nevadilo to až tak už len z toho dôvodu, že to bol chalan. A ja nie som úplne na hlavu, aby mi vadilo pozerať sa a hovoriť s chalanom, ktorý patrí na obálky časopisov.

"Nie som. Prečo si si ku mne sadol, keď vieš, že si na spoločnosť nepotrpím?" Vždy sa choval divne, ale aj divnosť má svoje mädze. I keď u Fausta ešte nie presne vyhranené.

Pokrčil ramenami a jeho pohľad ma tlačil do stoličky viac ako obvykle.

"Možno nemám kde sedieť."

Jeho hlas neznel vôbec ospravedlňujúco, keď vyslovil toto klamstvo. Znel pomaly a nonšalantne, pohrával sa so slovami i s tým, komu boli mierené... Aha, to som ja. No, to hneď zdvihne náladu.

"A čo všetky tie prázdne miesta," odsekla som podráždene.

"Nechcem sedieť sám."

Na to som nemala čo povedať, i keď som fakt, fakt chcela.

"Severus Snape sedí sám," povedala som po chvíli, keď som si všimla ďalšieho môjho spolužiaka, ako sedí sám pri stole, ktorý je hneď vedľa svojho "pána".

Ok, ok... Malfoy nebol jeho pán, to je pravda, ale často sa tak chovali. Neviem, čo všetko v ich vzťahu bolo, ale pre Severusovo dobro dúfam, že nič väčšie ako psychické využívanie. Severus bol totiž dobrý. Arogantný, namyslený a nepríjemný, ale dobrý. Tuším máme niečo spoločné.

Každopádne, Malfoy Veštenie očividne nepovažoval za ťažký predmet, keď dovolil svojmu lokajovi sedieť od seba. Čo viac- Severus bol asi nútený sa presunúť. Och, aký krutý trest nesedieť s Luciusom...! Snape má tento rok asi dobrú karmu.

"Hej. Severus Snape je typ na konverzáciu ako stvorený," prehodil zvesela Faust- zvesela ako zvesela, uňho to nie je práve radosť ako taká- a ja som sa k nemu znova otočila.

"Ja takisto."

"Snáď sa ťa nedotknem, ale radšej sa budem pozerať na teba ako naňho. Pokojne to ber ako kompliment, ale nebolo to tak myslené. Je to skôr... Fakt."

To bolo úžasne úprimné. Až tak, že moje sympatie voči Faustovi opäť vzrástli, len za posledných pár minút už niekoľký krát. Ako to robil?!

Prikývla som a práve vtedy do triedy vošla profesorka. Vyzerala rovnako dezorientovane ako vždy- takže cez prázdniny nenavštívila psychológa, ako jej jedna nemenovaná a "tajná" štvorica veľmi "ohľaduplným" spôsobom minulý rok naznačila.

"Trieda, tento rok sa budeme učiť veľmi zložité veštenie cez tretiu osobu. Preto vás prosím, aby se si všetci sadli po trojiciach. I vy, čo sedíte po dvoch či sami... Teda, najmä vy, že?"

Veštenie cez tretiu osobu je podľa mňa úplne zbytočné. To akože mne príde do domu Červená Karkulka a ja vyveštím vlkovi? Úžasne dôležité. Snáď zistím, aký je zmysel a spôsob tohto veštenia počas roka.

Severus Snape sa zdvihol a keďže jeho milovaný Malfoy sedel s polovicou pipín- asi tou krajšou alebo čo ja viem, pretože mozgovo a tom boli všetky rovnako (no tri krát hádajme ako)- Severus mohol ísť buď k druhej polovici alebo k nám.

Fíha, ťažká voľba.

Severus Snape bol vlastne takto celkom pekná osoba, hovorte si čo chcete. Možno som divná, alebo mám iba zvláštny vkus, ale mne sa tá jeho úzka bledá tvár páčila. Nie že by bol krásny- ako napríklad Faust-, alebo prosto pôvabný a šarmantný- no ok, ako Black, ale to nikomu nepriznám. Bol skôr niečím zaujímavý a odlišný od ostatných večne naduto vyzerajúcich patrónov. Jeho rysy boli ostré a kruté, akési zvieracie, takmer ako dravý vták. Oči čierne ako dva lávové kamene vpadnuté hlboko do tváre, nos ostrý a dlhší, na koreni zahnutý. Pery mal tenké, iba tenká linka na tenkej, chudej tvári. Štíhle telo vysokého chlapca, vždy trochu zhrbeného. A predsa to pôsobilo akosi... Ja neviem, kruto s náznakom arogantnej divokosti. Proste to bolo... Neľudské či nadľudské. Najlepšie sa to dalo vyjadriť asi tak, že ak sa naňho poriadne pozriete raz, musíte sa pozerať zas a znova, až kým si nevypozeráte oči.

Severus sa posadil bez akéhokoľvek verbálneho či očného kontatku s nami a začali sme pracovať. Ani on nebol príliš výrečný, v tom mal Faust pravdu.

*****

Deň ubiehal pomaly, no po všetkých tých "povinnostiach" som sa i tak vrátila večer do izby unavená. S úmyslom vynechať večeru som sa rozhodla v jej čase okúpať v tej obrovskej vani. Povedala som okúpať? Myslela som skôr zaplávať si v nej...

Aspoň tým nebudem prekážať Lupinovi vo večernej hygiene (dúfajme teda, že nejakú má, keď sa baví práve s tamtými, ale tak Lupinovi som dávala ešte šancu)...

Vyzliekla som sa zo školského iba do čierneho tielka a teplákov, vzala všetko potrebné a zamierila k onej miestnosti, už niekoľko krát spomínanej a ospevovanej.

O to viac ma prekvapilo, že bolo zamknuté. Z rozbehu som do tých dverí úplne vrazila bruchom, kolenom i čelom a na kľučke, ktorá mi nepoddajne vyletela z dlane, si skoro zlomila ruku. Zakliala som a zamračila sa. Vlastne ma to úplne vyviedlo z miery, chvíľu som iba stála a doslova priblblo čumela na drevenú dosku dvier.

Asi takto:

1. Netušila som, že sa dá zamknúť.

2. Nenapadlo mi, že by tu teraz mohol niekto byť. (Predpokladala som, že to bol Lupin.)

Otočila som sa a posadila na gauč k horiacemu krbu, aby som teda počkala. Bolo jedno, či pôjdem späť do izby alebo budem tu. A tu bol aspoň ten teplý vyhriaty krb. Započúvala som sa, ale vodu bolo počuť naozaj iba minimálne s vypätím všetkých zmyslom. Miestnosť bola, ako sa zdá, dosť dobre odhlučnená.

Tak sa nie je čudovať, že som v tom tichu tak nejak zaspala. Inu, ten pohľad na divoko sa metajúce plamene v krbe v prítmí spoločenskej bol skvostný.

Preto mi asi ušlo otvorenie dverí kúpeľne.