Ešte v ten večer som bola zavolaná do kancelárie riaditeľa, spolu s tou kravou, ktorá mala hysáky a to ju robilo ešte o niečo nechutnejšou než obyčajne. Viem, čo si myslíte- ale bolo to predsa len ešte možné!

No ale vážne, taká nejaká divná, vychrdnutá, androgénna blondýna, čo vyzerá ako vanilkový puding a mne bude niekto hovoriť, že som predpojatá. Veď to kričí do neba svojou afektovanosťou! Podprsenku nosí asi o dve čísla väčšiu, tričká o dve čísla menšie a džínsy si kupuje v rovnakom čísle už od prváku- teda, nie že by odvtedy nejak extrémne narástla. Skrátka jedna z tých, ktoré asi "kvitnú" neskôr. Ibaže táto je pekne nechutne zapáchajúca kvetinka už teraz a potom tu vzniká konflikt.

"Slečna Mortelauová, chápem vaše dôvody pre nespokojnosť. No slečna Courterová tú izbu dostala pridelenú a nemôžem ju dať na izbu, na ktorej vy byť nechcete, to isto pochopíte."

Dumbledore sa statočne držal, jeho schopnosti baviť sa s ľuďmi- v akomkoľvek štádiu mozgového vývinu, i úplne na začiatku- boli rozvinutejšie ako tie moje.

"To je mi úplne jedno! Otec hovoril, že vám písal!"

Tá jačiaca hysterická puča mi dosť liezla nervovou sústavou, povedané slušne. Ale asi by bolo kúštek od veci vynadať jej pred riaditeľom. Za to body k dobru nezískam, keď si to tak zoberiem.

"Áno, sovu od vášho otca som dostal. Veľmi milý pán, ak smiem podotknúť... Napriek tomu by to bolo nespravodlivé a ja slečnu Courterovú nedám na izbu k slečne Chambersonovej a Ziegelovej. No vy teda pôjdete na jej miesto, ak vám na tom tak veľmi záleží. Nechceme predsa ohroziť vaše zdravie, už tak vyzeráte hrozne. Hneď sa môžete presťahovať."

Vrana vedľa mňa tak sčervenala hnevom a ostudou pri počutí, že vyzerá hrozne- Dumbledore bol desný týpek, keď išlo o to- a dokonca ani nepoďakovala, keď nakrákorane vypochodovala z miestnosti. Prisahám, že po nej ostalo pod stoličkou čierne perie!

"No hej, pán profesor, ale kam potom chcete upratať mňa?"

Čo bola ostatne veľmi dobrá otázka.

Dumbledore mi venoval taký ten úsmev "som strašne chrumkavý" a zložil si ruky na stole.

"Vy, slečna, ste sa zhodou okolností stali novou školskou primuskou. Snáď vám to nevadí."

A to môj otec ani nie je bohatý.

*****

"To len tak?"

Prižmúrila som oči a očakávala nejakú žiadosť o protislužbu.

To viete- dajte mi pozor na tohto a tohto, spriateľte sa s týmto a týmto, vyhýbajte sa tomuto a tomuto, donášajte mi na toho a toho... I keď, to by si fakt pomohol, zveriť takú úlohu mne. Aj Stalinovi by ste povedali viac ako mne, pokiaľ ide o dôvernosti. Alebo o tajomstvá. Alebo o vojnové plány ako zničiť ZSSR.

"Nie je to len tak. Zaslúžili sa o to vaše výsledky v škole a vaše vzorné správanie."

Inu, keď sa s nikým nebavíte, môžete študovať, a keď nemáte priateľov, nemáte sa ako dostať do problému. Ale toto som tým nemyslela, keď som tak konala tých päť rokov. Moje ambície, keď som sa rozhodovala pre Rokfort, neboli vyštudovať, ísť na čarodejnícku medicínu a byť najlepším lekárom v Anglicku. Skrátka mi prišla obálka.

No nie, možno som sa mala snažiť menej. I keď to už by išlo z tuha. Napokon- možno to tak beriem iba preto, lebo nemám žiadne rozptýlenie, ale všetko čo berieme, sú desne primitívne veci. Nič, čo by sa nedalo naučiť... I keď, mať na učenie menej času a menej mozgových buniek ako väčšina tu pobývajúcich, asi by som nemala tento ojedinelý názor.

"Nemala som o tom ale vedieť skôr?"

Njn, darovanému koňovi na zuby nehľaď. Ale spýtať sa môžeš, či nie?

"Viete, nemali ste ňou byť. Iba som usúdil, že to je najlepšie riešenie situácie. A potom, zvládnete to rovnako dobre, ak nie lepšie, ako pán Malfoy."

A jé, debil Malfoy. Tak to hej. Lepšie by to zvládol aj poník.

"Tak vám teda ďakujem, pán profesor. Čo to pre mňa znamená?"

"Zaujímajú vás právomoci alebo povinnosti?"

"Samozrejme oboje," prikývla som a bola to pravda. Čo všetko navyše budem musieť robiť a čo všetko navyše budem môcť robiť?

"To som rád."

*****

Kufre ma už čakali v izbách, ktoré sa nachádzali mimo fakultných ubytovní. To bolo nečakné zlepšenie posledného ročníka, pretože bývať v Slizoline bolo vždy na hovno.

Aj tak som sa s nikým nebavila, takže po tejto stránke sa nič nezmení, môže to byť iba lepšie.

A potom to bude o veľa jednoduchšie pri úplnkoch, keď sa nebudem musieť vytrácať z izby od ďalších spiacich ľudí.

Izba bola pekná, veľká a kúpeľňu som mala spoločnú s druhým primusom. Zastala som pred veľkým zrkadlom nad umývadlom a zahľadela sa na vlastný odraz. Takmer som splývala s bielymi kachličkami, no moja pleť mala mesačný, striebrisý nádych. Ako hovorím, bola som trochu divná. Nebolo v tom nič magické- proste gény. Tým nechcem uraziť tých, čo považujú i počatie za zázrak.

Pestrá modrá farba mojich očí v bledosti tváre priam žiarila, čierna farba okolo nich to iba podtŕhala. V mojej tvári boli moje oči vlastne to jediné naozaj pekné, no k ostatku sa absolútne nehodili. Moja babka mala vo zvyku hovoriť, že moja tvár je chaotická. Že je poskladaná z množstva krásnych kúskov, ktoré by dohromady mali dávať desivú kombináciu, no podľa nej to vyšlo dokonale. Vraj nevie, kto ma tak vymodeloval, ale znova by sa mu to už nepodarilo. ... Bola to čudáčka. Nevyzerala som až tak hrozne ako si možno predstavujete, ale ani tak dokonale ako si myslievala ona. Bola som ako vajcia na divoko... To, uznávam, nie je práve lichotivé prirovnanie.

Spoločná kúpeľňa však bola prekvapením, keďže tu nebol taký dozor ako nad ostatnými študentami. Možno sa usudzovalo, že boli vybraní poctiví ľudia, ktorí sa nebudú podieľať na orgiách v tej super mega veľkej vani.

Akože, z mojej strany nehrozí nič nepoctivé. Iba by som sa rada vyhla trapasom. Ale tá veľká vaňa bola super.

Vyšla som z kúpeľne a vrátila sa do izby, kde som sa vybalila a prichystala na prvý deň školy, keď som po chvíli začula nejaký hluk zo spoločenskej miesntosti.

Obliekla som si mikinu, stále slizolinskú, čo sa asi ani nezmení- pri tom som presvedčená, že zelená a tobôž tento odtieň mi vôbec nepasujú- a vyšla von, pozrieť sa na druhého primusa a jeho hlučnú návštevu. Mimochodom zakázanú, ale dobre. Ten druhý primus bude mrte zodpovedná osoba, ako vidím.

"Tichošľap, chytaj!" skríkol Potter a hodil po Blackovi nejakú tyčinku, pri čom ja som stála ako zasiahnutá zaklínadlom.

"A do riti!" zasyčal Black, ktorý si ma všimol prvý a vyskočil na nohy.

"Ty si druhý primus?!" vyštekol a okamžite si ma vybavil z vlaku, kde sme sa tak pekne zvítali. Za tých päť rokov sme spolu do kontaku prišli iba pár krát, o to pokoj, ale ani raz to nebolo moc pekné, keďže ma stále provokoval a ja som si to nikdy nenechala. Mne stačilo málo, aby ma vyprovokovali. Nepatrila som k pokojným povahám čo sa ústnych sporov týkalo. Problémy a stresové situácie zvládam hravo- ale idiotov, na to fakt nemám.

Počítala som všetkých svätých aj prekliatych, ktorí by mi mohli pomôcť na druhý svet. Všade lepšie ako tu. To už aj v Slizoline byť radšej ako v blízkosti týchto pablbov.

"Nehovor mi... Kto z vás je ten druhý primus?!" spýtala som, na konci vety už mi ledva stačil dych, takže to bolo skôr veľmi skvostné zasýpanie umierajúceho. Ale tak nejak som sa cítila, takže vezmi to čert.