Volám sa Myra Igra a neviem, či sa na rodičov hnevať, alebo im ďakovať. Je to ako v tej pesničke- už neviem akej- kde dal otec svojmu synovi idiotské meno iba preto, aby sa naučil pretĺkať životom a i keď si z neho ostatní uťahovali, on sa naučil byť silný a to mu prospelo... Žeby mali moji rodičia taký ušľachtilý zámer? Pochybujem.

Je to z maminej strany, ktorej rodičia, a teda moja babka s dedom, sú- boli- z Ruska. Rodičia sú obaja dosť trhnutí, aby mi to meno prischlo. Bohužiaľ som jedináčik, takže to nemal schytať kto iný.

Priezviskom som Courterová po otcovi a aspoň to znie normálne. Ibaže to nie je jedno z tých bohatých mien a práve preto mám v Slizoline trochu problém.

Ako som to prežila tých 5 rokov od prestupu? No... V nude, v samote (dobrovoľne) a zase v nude. Možno trochu s posmechom a opovrhovaním, ale keď mojím milovaným spolužiakom konečne doplo, že mne je to úplne u prdele, dali mi pokoj. Trpia ma tam rovnako ako ja trpím ich. Aspoň im zbieram dobré body za študentskú činnosť, takže z našej symbiózy majú asi väčší prospech ako ja.

Samozrejme, že so mnou za tú dobu niekto hovoril- ale to boli jednorázovky, nie dlhodobé kontakty. Ľudia majú pocit, že som príliš divná a namyslená i na Slizolin.

Ale tak, akí by ste asi boli vy, keby vám spoločnosť robila taká svorka aristokratov? Občas mi ujde nejaká tá vetička, ktorá sa iným asi nepáči. Nejaká tá urážka či antikompliment (čo je v podstate tiež urážka). V starovekom Izraeli na to mali skvelé pomenovanie- oko za oko, zub za zub.

Dobre, dobre... Možno som trochu nespoločenská, ale kto je dokonalý, že?

Aspoň mám kupé iba pre seba. Môžem rozmýšľať- ako keby som pred sebou nemala ďalší rok rozmýšľania, aspoň že je posledný. A hlavne si odpočiniem.

Otočila som sa k oknu a zahľadela sa na krajinu, ktorá sa mi míňala pred očami. Veľmi prekvapujúco pršalo. Cynizmus je v tej vete priam vidieť, pretože naň svieti reflektor a on zvesela rozhadzuje rukami. Nepamatám si rok, kedy pri mojej ceste do školy nepršalo.

Zaostrila som o niečo bližšie na sklenenú tabuľu okna. Tým, že bolo vonku šero, som celkom pekne videla svoj odraz. Nebolo to nič moc, čo vám poviem. Nikdy som sa nestarala o to, ako vyzerám. Vlasy som mala strapaté, nosila som účes, ktorý vlastne nevyžadoval akúkoľvek úpravu, pretože by bola aj tak k ničomu. Nedosiahla by som efekt krásy tak či tak. To viete- objem, vlny. Po babke zo Sibíra som mala však vlasy pevné a dosť nepodajné, keďže boli ako drátenka. Okolo hlavy sa mi rozchádzali vlastnými cestami v čiernej aureole, kde tu s tmavo hnedými prameňmi- znova po babke. Aby som tomu dodala korunu čudnosti, pár spodných, našťastie iba tenkých prameňov bolo i bielych ako čerstvý sneh. Našťastie nie sú vidno, keď si dávam pozor. Tvár som mala pomerne bledú, asi ako všetci z toho idiotského východu, kde sa Slnko ukazuje iba keď musí aby sa naňho nezabudlo; nevýraznú, iba lícne kosti som mala výraznejšie vystúpené a s ostrým sklonom- čo by nevadilo, no zvýrazňovali to čiernymi mihalnicami hrubo orámované, výrazne modré oči. Vyzerala som... Divne. Inu, peknou by som sa nepopísala, čo si budeme hovoriť. Nebola som škaredá, bola som skôr príliš zvláštna na to, aby som bola pekná. A práve preto som volila i taký štýl oblečenia... Čo, vy ste si mysleli, že som úplný ignorant? Nie, zase v mechu oblečená nechodím. Volím skôr tie... Drsnejšie veci. Ale nepredstavuje si zase ostne ani zicherky, ok? Nie som sadomasochista. Nenosím silné očné tiene ani nič podobné. Iba žiadna ružová ani nič sladké. Skrátka podtrhávam tú drsnejšiu časť, ktorá vo mne. Aspoň to odplaší ľudí a ja mám pokoj.

Trmácanie vlaku ma uspávalo, čo bolo naskrz príjemné a tak som si zruľovala školský habit pod hlavu a uložila sa naň. Pre väčšiu tmu som si cez tvár prehodila i svoju kožennú bundu- no hej, asi ste trochu získali predstavu o mojom oblečení.

Vzdychla som. Ešte len sme vyrazili a mňa čaká dlhá cesta. No asi mi to až tak nevadilo.

Vlaky sú totiž skvelá vec, idú si po svojej dopredu určenej dráhe a vy sa nemusíte báť, že by vás nedoviezli tam, kam ste mali namierené. Pretože vlaky nemenia smer. Nemenia názor. Nie sú ako ľudia.

Za predpokladu, že nie ste taký pako a nenastúpite na nesprávny spoj. Potom to nie je vina stroja, ale vaša. A ak sa chcete rozčuľovať na vlakovú spoločnosť, mali by vás vyhodiť za jazdy.

"Tu sú ešte nejaké voľné miesta... Vlastne je to kupé prázdne, až na... Toto?" ozval sa odrazu hlas od dverí kupé, ktoré sa s rachotom otvorili a ja som zamrkala. Mihalnice sa mi obtierali o kožu a to ma donútilo dať si ju dole.

"Toto?" zopakovala som nepríjemne a zdvihla pohľad na ľudí, ktorí sa mi snažili vocpať do kupé. A že to bola práve partia k pohľadaniu.

"Sorry, ale nevedel som, či si dievča alebo chalan."

Prižmúrila som oči a snažila sa nedať najavo, že som naštvaná. Alebo nesnažila? To je fuk.

Samozrejme, pretože bystrosť patrí k jeho "top" vlastnostiam, však?

"Teraz to už vieš, Tichošľap?" zasmial sa niekto po jeho boku a ja som pohľadom preskočila na Pottera. Dvojica, ktorú keby som vypustila na noc do lesa, isto by som ich ráno našla rozklepaných ako želatinu. Obzvlášť, ak by tam boli so mnou.

"Nie som si istý. Dlhé vlasy môže mať aj chalan."

A aj prsia a boky, na ktorých má obtiahnuté čierne tričko s bielym nápisom a džínsy.

"A prsia tiež nemá, takže..." pokračoval Black a ja, keďže nemám vo zvyku sa červenať, som iba zatla päste. To bolo takmer až vtipné, pretože ja mám prsia. Nie až tak veľké, ale dostatočné na to, aby uspokojili aj jeho náročné predstavy. No Sirius Black má skrátka potrebu ma provokovať, pretože ja nie som jeho typ. A kto nie je jeho typ, spadá do kateogórie buď:

A. nezajímavá- tým bystrejším teda došlo, že o ne nejaví záujem;

B. škaredá- a o tie už duplom nejaví záujem, vlastne sa im úplne vyhýba;

C. taká ako ja- nedefinovaná kategória, ktorej sa i sám Sirius Black kto vie prečo radšej vyhýba čo sa týka smilných chúťok, no čo sa týka urážok je prvý v rade. Asi to najhoršie, čo vás mohol postihnúť... I keď, asi sa s ním radšej hádať než keby sa ma snažil zbaliť, to je fakt.

"Takže sa pakuj z tohto kupé a nezabudni zavrieť. Nemám rada prievan," povedala som ľadovo, inu ako to mám vo zvyku a Sirius Black sa na mňa zaškľabil, ako sa nikdy na žiadnu zo svojich vytrínových trofejí neškľabí. Isto by potom neuspel. Jeho tvár totiž vyzerala, akoby mal zažívacie problémy.

"Ani som nemal v úmysle sedieť so Slizolinčankou."

"Pravda. Kazil by si inteligenčný premier."

"Kazil by som priemer namyslenosti."

"Hovorí ten, ktorého rodina má i vlastný erb," odsekla som a začínala cítiť naozaj bolestivú urážku. Nie tie povrchné, po ktorých vám je trápne. Tie prežijete, zabudnete na ne, tak ako každí. No ak sa vás niečo naozaj dotýka... Môj pôvod je v Slizoline naozaj raritní a sama ho neznášam, no moji spolužiaci ešte viac. Moji rodičia sú... Skrátka sú ničím, vlastnia malý obchodík s hračkami, nič poetické. Otec je čistý magor, ktorý chodí vo farebnom oblečení, so zväčšovacími sklami na očiach a svietiacou čapicou na hlave a mama má možno o tridsať kilo menej akoby mala mať a pri tom sa stále napcháva. Jediným ako tak normálnym, i keď desivým, členom rodiny bola moja babka. Pred rokom však zomrela.

"Závidíš?" zavrčal, keď vycítil, že to neodhadol.

"Kto je tu ten namyslený?" zdvihla som obočie a v úzkostlivom, dosť nenávistnom tichu, ktoré nastalo, som ukázala na dvere. Jeden z jeho priateľov, Lupin, ho potlapkal po ramene a niečo mu ticho povedal. Potisol ho preč od dverí a potom smerom do uličky, až sa mi stratil z dohľadu. Uvoľnila som ramená a pohľadom sekla na Lupina, ktorý si ma premeriaval, pretože jediný ostal.

"Nemusíš byť taká nepríjemná ešte aj posledný rok, Myra."

Jeho hlas bol tichý a príjemný na počúvanie, pretože to nehovoril urážlivo ani provokačne. Remus Lupin so mnou hovoril vždy dobre. Netvrdím, že to hovoril ako najlepší kamarát, predsa len mi dohováral-čo si mohol pokojne odpustiť. Medzi jeho obočím bola jemná vráska, ktorá tam bola vždy, keď ho niečo trápilo. Bola tam celkom často.

"Mám si hľadať priateľov?" spýtala som sa kúsavo.

Lupin zdvihol obočie a v jeho očiach som videla, že mu to samému prišlo ako kravina. Hej, Lupina som jediného ako tak ešte brala, pretože to nebol ignorant a neprikyvoval, ale skutočne počúval. To bol úkaz a treba si takých ľudí ceniť. Priam strážiť. Jeho cena by ešte stúpla, keby si za najlepších priateľov nevybral bandu debilov.

"Nových už nenájdeš. Iba sa snaž odhaliť tých, ktorí k tomu majú sklony už dlho."

Odišiel, pri čom zavrel dvere, a ja som sa zamračila. Problémom bude, že nikto so sklonom baviť sa so mnou neexistuje.

*****

Večera bol dlhá, taká ako vždy a pre to i nudná. Vždy je o tom istom. Nováčikovia sú nadšení, vydesení a v extázovitom vytržení z toho, že ich zadeľujú do fakúlt. Tešia sa voľbe, ktorá na nich pripadla, akoby to bolo to najlepšie, čo ich stretlo, a vôbec si neuvedomujú, že sa tým vlastne dostávajú do sociálnej skupiny. A teda že sa musia naučiť jej normy a zvyky, musia ich dodržiavať a potom, chcene či nechcene, musia nadobudnúť i pocit prináležitosti k svojej sociálnej skupine- fakulte. Musia sa s ňou identifikovať- to platí najmä pre Chrabromil, kde sú všetci naozaj ako jedno telo-jedna duša- a musia sa podrobiť hierarchii- to je typické skôr pre Slizolin, kde je to skôr o princípe jedna ríša-jeden vodca. Hitler by mal radosť.

A práve preto to nemám rada. Tie naivné jahniatka nevedia, že im ten klobúk vlastne určil spôsob správania na ďalších sedem rokov. To sa dozvedia až neskôr, keď im to nebude vyhovovať. Alebo sa to nedozvedia nikdy- ak sú hlúpi, alebo ak im to vyhovovať bude. Aj takí sú, prekvapivo.

Dostala som izbu s nadpriemerne nevyhovujúcou trojicou, keď sme u toho. A ešte k tomu mi začali robiť problémy, pretože sú to štyri najlepšie priateľky a chceli byť na izbe spolu, čo im kazím, pretože štvrtá je niekde inde s niekým iným a mne sa nechce sťahovať. Jasné, že je mi to jedno.

Sú to bohaté, aristokratické slečinky a la 'aha tu je výpredaj', ktorých najväčším problémom je nová kolekcia čarodejníckych habitov od Sabrinas Models. Fjuuu!

Tsss...

No asi práve preto mi je ukradnuté, že ich štvrtá mozgová šestnástina ostala v závese na izbe s tlstou no bohatou Zittou Z. a Lien Chambersonovou, ktorá má kožnú vyrážku a astmu a každý druhý týždeň sa nafúkne ako malý balónik, pretože má alergiu na sladké a aj tak sa ho vždy preje.

I keď mi mohlo dôjsť, že bohatý tatík tej šľapky sa o všetko postará, že?