Rokfort je zvláštna inštitúcia. Mieša sa tu to najlepšie s najhorším- študenti, profesori, morálka, zábava...

Jeden by sa tu unudil k smrti, inokedy zase nestíha sledovať zápletky okolo seba. Je toho toľko, že ani niektoré stredoveké románové cykly nedokážu svojou dĺžkou konkurovať.

A človek sa tu dostáva do takých situácií, o ktorých sa mu zdajú najhoršie nočné mory, či naopak sladké sny. Či už chce, alebo nie- ďalšia nevýhoda Rokfortu.

Zakladateľom isto ani nenapadlo, do akej morálnej zvrhlosti a akých ľudských anomálií sa to tu vyvinie. Možno by sa na to vykašľali a radšej išli urobiť inú hovadinu- zakladať školu, to museli by fakt na dne alebo mať dobrého dodávateľa, keď boli tak mimo...

Najzvláštnejšie na tom je aj tak to, čo tu robím ja. Študujem, nepochybne... Ale čo tu robím vo voľnom čase? Čo sa tu dá robiť vo voľnom čase, ak už sa len nechcete prechádzať s idiotmi rozmýšľajúcimi iba vybavením medzi nohami, alebo klebetiť s plastickými bábikami o tom, ako sa degradovať ešte viac?

No práve- nič. Pozorovať, možno. A hodnotiť. A robiť si z ľudí srandu, ale to iba potichu, pretože ľudia väčšinou nemajú radi tých, ktorí si z nich strieľajú- i keď k tomu sami poskytujú toľko podnetov, že je to až k nepochopeniu.

Ale nebudem sa hrať na sociopata- i keď vám tak možno pripadám. Ja som iba presvedčená o tom, že ma ľudia nemajú radi už len kvôli tomu, že vidím, čo v nich je- a teda, že v nich toho moc nie je. Samozrejme, že sa nájdu výnimky, ktoré sú poľutovania hodné, pretože musia- rovnako ako ja- prechádzať spoločnosťou s pocitom, že sú lepší ako ostatní a i tak to nikto nevidí. Nie že by som si o sebe myslela, že som lepšia- ja mám iba otvorené oči a často krát radšej zavreté ústa, než aby som namlela toľkých kravín čo iní. V čom sa ale líšim od tých ostatných normálnych? Oni vedia splynúť so spoločnosťou, vedia sa prispôsobiť a nájsť si okruh takých priateľov, u ktorých sú ochotní niektoré psychické hendikepy ignorovať.

A tu je asi ten prvý, zásadný bod- ja to neviem. Pokiaľ sa nemám rozprávať s niekým, kto naozaj počúva a nie len iba pozerá a prikyvuje, potom sa radšej nebudem rozprávať vôbec.

No, a to je dôvod prečo sa so mnou nikto nebaví. Alebo prečo sa ja nebavím s nikým.

Skrátka nemám čo povedať- aspoň nie nahlas, ak ste pochopili o čom celú dobu rozprávam.