Stála opretá o zábradlie na Kamennom moste.
Človek by povedal, že v tomto ročnom období a k tomu večer jej bude zima, no ju hrial príjemný pocit. A teplý kabát.
Celý dnešný deň jej prišiel ako jeden veľký sen.
Najskôr to ráno. Ten pocit, ktorý pocítila pri pohľade na jeho darček, pri dotyku chladného kameňa, pri slovách vyrytých zboku šachovnice, to sa nedalo opísať.
Potom keď ho porazila a objímala ho a on sa naozaj tešil s ňou.
I keď v jeho postoji bolo stále niečo chladné, čo nedokázala pochopiť, niečo, čo ho blokovalo a čo ona nedokázala prekonať... I tak vycítila zmenu, akoby sa v ňom niečo zlomilo.
A potom pri tom stole, keď išla hrať s Ronom. Ten úsmev, čo jej venoval. Nikdy v živote sa na ňu tak nepozrel, tak naozaj príjemne, tak priateľsky a s dôverou.
Áno, mala pocit že jej veril. A vtedy nezáležalo na výsledku a bolo jej jedno, ako to dopadlo. Nebolo to dôležité a teraz jej to bolo jasné.
Usmiala sa a sklonila hlavu. Mala neuveriteľnú chuť sa smiať. Ron jej bol ukradnutý, i ten jeho hlúpy šach.
Naozaj sa už neudržala a začala sa smiať. Až tak, že si nevšimla jeho príchod.
"Naozaj zábavné," povedal a oprel sa vedľa nej.
Prekvapene k nemu vzhliadla a vnútro jej poskočilo primitívnou radosťou, i keď sa nepozeral na ňu.
"A nie je?" spýtala sa s úsmevom. Jeho postoj bol o niečo chladnejší, ako keď hrali ich poslednú partiu šachu.
Zamrzelo ju, že už sa na ňu nepozeral s tou dôverou, no už je po jej súťažnej partii s Ronom, takže už jej nemá prečo veriť.
"Chcem sa ti znovu poďakovať za to doučovanie," povedala, nedajúc na sebe poznať žiadne sklamanie. Skôr sa vnútrom sústredila na to, že za ňou prišiel. Nemusel to robiť.
"Ak mi ešte raz poďakuješ, pošlem na teba Goyla. A navyše, mohla si hrať lepšie."
Neveriac naňho pozrela a zaklipkala očami.
"Niečo mi hovorilo, že ma skritizuješ," povedala pokojne a k jeho počudovaniu aj spokojne.
Zaskočene na ňu pozrel. Opätovala jeho pohľad s jemným úsmevom.
Rýchlo sa otočil preč.
"Ale dobre, beriem. Viem, že si na mňa vlastne hrdý," dodala.
Vedela, že to niekde v ňom je, ale je preňho príliš nebezpečné zložiť svoju masku. Dobre, rozhodla sa to chápať i keď ju to mrzelo.
Počula ako zalapal po dychu a otočil sa k nej.
"Je niečo, čo by som mal vedieť?" spýtal sa jej hlboko položeným hlasom a zamračil sa, i keď prekvapenie v jeho očiach pretrvávalo.
Zavrtela hlavou.
"O ničom takom neviem."
"Tak prečo mám pocit, že sa chováš ako bratranec Caleb, s ktorým sme sa kúpali nahí v bazéne a neskôr pozerali zakázané filmy, zatiaľ čo naši rodičia boli na spoločných večierkoch?"
"Zaujímavá predstava, celkom by som to chcela vidieť... Ty máš nejakého bratranca Caleba?"
"Bolo to prirovnanie, ktorým ti chcem naznačiť, že my nie sme priatelia."
Hermiona sa nedala odradiť a žiarivo sa usmiala.
"Nie, to skutočne nie sme. Myslím, že náš vzťah je o niečom inom. O niečom hlbšom."
Draco sa prekvapene nadýchol, neschopný reakcie.
"Pozri, prišla si za mnou pre to, aby som ťa naučil hrať šach. Robil som čo sa dalo, snažil som sa nevnímať ten tvoj nechutný optimizmus a nakoniec som svoje dielo dotiahol do dokonalosti tým, že si Weasleyho porazila. Ale to ešte neznamená, že-"
Nestihol dokončiť, pretože sa Hermiona zdvihla na špičky a pobozkala ho.
Nenáhlila sa, nič viac nechcela, iba obyčajný bozk. Obyčajný dotyk pier, ktorý ich oboch rozohrial.
Po pár sekundách sa odtiahla a pozrela mu do zaskočených očí.
Akosi podivne stmavli, akoby sa v nich rozprúdil život. Snáď po prvý krát, čo ho poznala.
"Si neuveriteľne neodbytná, Grangerová," zašepkal jej skôr ako sa znova dotkol jej pier, tento raz však v dlhom, vášnivom a bezhraničnom bozku.
Otvorila pery a on zľahka preskúmaval jej chuť.
Bol to divoký boj jazykov, no dokonalá súhra pocitov.
Hermione trvalo iba okamih kým obtočila ruky okolo jeho krku a pritisla sa k nemu celým telom, nenechajúc medzi nimi ani trochu miesta. Pevne ju chytil za boky a pritlačil si jej telo ešte viac k tomu svojmu.
Vzrušene vzdychla. Odpoveďou jej bolo jeho tiché zabručanie.

Nevedela ako dlho tam tak stáli a objímali sa, no po chvíli sa od nej odtiahol.
Vedela, že je určite celá červená, veď krv jej priam horela v žilách. Dýchala ťažko, vynahradzovala si ten nedostatok kyslíka. No cítila sa neuveriteľne dobre.
Jemne sa usmial, čím sa jeho tvár vyjasnila a tým ako mal rozšírené zreničky a jemne začervenalé tváre, bol neuveriteľný.
Jemne jej odhrnul neposlušný prameň vlasov z tváre a pohladil ju po líci. Potom sa sklonil a dal jej ešte jeden krátky bozk.
"Mám nápad," zašepkal jej do ucha a jemne ju pozobkal na krku tesne pod uchom. Zachvela sa, no donútila sa počúvať.
"Čo keby sme si išli zahrať šach?" spýtal sa.
Vedela, že sa usmial.
"Myslím, že šachu bolo na jeden deň až- až."
Vedela, že nikdy nebudú ničím viac. A práve preto chcela vychutnať tú chvíľu, kým ju mala. Práve teraz pri nej stál skutočný Draco Malfoy. Ten, čo sa ustavične skrýva pod maskou chladu a pohŕdania. Ten dobrý a vášnivý Draco.
Draco sa trochu odtiahol a skúmavo na ňu pozrel.
"Tak potom sa poďme trochu prejsť," povedal, čítajúc jej v očiach. Vedel, na čo myslí a vedel, že má pravdu.
Keď už zložil svoju masku, chcel si vychutnať ten pocit slobody, ktorý mal iba pri nej.