Lostt nám napsal(a):
Vždy ide len o šach
2. Vždy ide len o šach
Vložené: Lostt - 12.12. 2007
Téma: Vždy ide len o šach
Druhá kapitola poviedky... No, viete akej. Takže dúfam, že sa bude páčiť a pls komentovať.
Prekvapene k nemu vzhliadla. V jeho očiach nebol ani náznak smiechu či irónie ako predpokladala. Bol vážny a pevne odhodlaný.
Hermionu prekvapenie neprešlo ešte ďalších niekoľko chvíľ. Iba tam naňho vyjavene pozerala a takmer neudržala ústa zavreté.
"Až tak ťa to prekvapilo, alebo len v sebe nemáš cit pre vďačnosť?"
"Môj cit pre vďačnosť je rozhodne rozvinutejší ako ten tvoj, ide iba o to... Čo ťa donútilo zmeniť názor?" spýtala sa a on pochopil, že znova to je ona. Stará dobrá Grangerová.
Podozrievavá, odporná, nad všetkým premýšľajúca. Počkať... Dobrá?
"Osobné dôvody."
"Ale..."
"Bez toho ale. Chceš aby som ti pomohol? Fajn. Tak buď ticho a počúvaj."
Hermionu najskôr jeho správanie pobúrilo, no potom sa schladila. Mohol to byť akýkoľvek idiot, a mohol sa správať akokoľvek povýšene, no bol jej ochotný pomôcť.
"Ako dobre vieš hrať šach?" spýtala sa zrazu. Táto myšlienka ju z čista jasna napadla a ona ju nedokázala udržať v sebe. I keď to možno znelo trochu hlúpo.
Čakala, že ju vysmeje. Naozaj sa zasmial, no úplne normálne, dokonca až príjemne.
"To hneď uvidíš," povedal pobavene a zamieril s ňou preč z veže.
Hermiona sa presvedčila o jeho hracích schopnostiach v nasledujúcich dňoch. Hral perfektne, nie že by sa s ním mohla rovnať, proste ho iba sledovala pri hre. A vyrážalo jej to dych.
Ron sa mohol ísť strčiť aj so svojou hrou.
Už štvrtý deň ju (m)učil. Musela uznať, že sa ukázali isté plody jeho práce, no ona so sebou nebola moc spokojná.
I teraz ticho sedela v jednej z prázdnych učební a sledovala jeho hru. Snažila sa vnímať každý jeho pohyb, zaváhanie... Všetko, čo by jej napovedalo o štýle jeho rozmýšľania.
No myšlienky jej lietali na všetky strany. Stále nevedela pochopiť tú jeho náhlu zmenu názoru. Prečo jej pomáhal?
Zrovna dohral jednu hru a pozrel na ňu. Bola zahľadená na protiľahlú stenu a posledných päť minút nemala ani šajnu o tom, čo on a šachovnica vôbec sú.
"Grangerová, vnímaš? Nemusím hrať len sám pre seba. Nemysli si, že nemám na starosti milión iných vecí."
Zrazu naňho pozrela a on si až teraz uvedomil ich vzájomnú blízkosť. Sedeli vedľa seba, a teraz si dokonca hľadeli do očí.
"Prečo mi pomáhaš?" spýtala sa znenazdania. Dokonale ho tou otázkou odzbrojila. Čo jej mal povedať? Ani on sám nevedel.
"Neviem," povedal popravde a dúfal, že ju tá odpoveď uspokojí.
Jemne sa usmiala.
"Ďakujem," zašeptala ticho a jeho vnútrom preletel náboj akejsi neznámej sily.
Obyčajné slovo ho tak vyviedlo z rovnováhy? Nikto mu ho ešte nikdy nepovedal s takou úprimnosťou. Vlastne mu ho ešte veľa ľudí nepovedalo úprimne vôbec.
Netušil, aké teplo môže do človeka vliať jedno obyčajné slovo.
"Ja ďakujem tebe, Hermiona," povedal vážnym hlasom, no potom sa postavil.
"Na dnes stačilo. Budeme pokračovať zajtra."
Urýchlene opustil miestnosť a nechal Hermionu samú so svojimi nevyriešenými otázkami.
Tak ako povedal, na ďalší deň sa stretli a pokračovali. Sadli si oproti sebe. Hermiona čakala, že znova bude hrať on a ona ho bude sledovať, občas sa jej opýta, čo by mal urobiť, ona povie svoj názor, on jej povie že je to zle a úplná kravina zároveň a pôjdu ďalej.
No teraz rozložil šachovnicu medzi nich dvoch.
"Hráme," oznámil jej sucho bez ďalšieho vysvetľovania.
Vytreštila naňho oči, no potom sa zasmiala. Jej smiech i pre ňu samú znel príliš neprirodzene.
"Ty si sa zbláznil," skonštatovala po chvíli, keď videla jeho vážny výraz tváre.
"Hraj a nemenuj," povedal príkro.
Zdesene si ho premerala.
"Si normálny? Nie, veď netuším, čo mám robiť."
"Ale no tak, Grangerová. Určite niečo vieš. Si dostatočne inteligentná na to, aby si vedela."
"To ma byť kompliment?"
"To má byť fakt, ktorý ti má napovedať, že si trápna. Ako sa chceš naučiť hrať keď nehráš? Ale ak chceš, aby ťa Weasley pozajtra vytrieskal, kľudne..."
"Fajn," odsekla tvrdo a prižmúrila oči, zahľadiac sa na hru.
"Šach mat," povedal Draco otrávene a po dlhej dobe sa na ňu zahľadel.
Vyzerala celkom unavene. Ani nevedel, či má vlastne otvorené oči. Hrať tak dlho v kuse šach asi nebol najlepší nápad. Riskoval, že jej z toho hrabne.
"Vyhral som," povedal o niečo hlasnejšie, aby na seba upozornil. No ona vyzerala, že spí.
"Grangerová?"
Nič.
"Hermiona?" spýtal sa hlasnejšie a ona sa prebrala z mikrospánku.
"Zmeškala som niečo?" spýtala sa s omluvným úsmevom a nahodila anjelsky výraz.
"Neskúšaj na mňa tieto babské fígle, áno? Vyhral som, to si zmeškala."
"Ó, tak to nie je žiadna novinka. Vyhral si už asi stýkrát."
Draco sa jemne usmial. Ani raz za dva dni nevyhrala. Ale bola dobrá. Nechápal, ako sa to naučila, ale rozmýšľala perfektne dopredu, vyvodzovala majstrovsky a pravidlá jej nerobili najmenšie problémy.
"Fajn, tak si choď odpočinúť. Vyzeráš strašne."
Hermiona naňho spoza stola pozrela vražedným výrazom.
"Nesmierna vďaka. Slová útechy vždy zaberú."
Dracovi zacukalo kútikmi úst. Postavil sa a zbalil šachovnicu.
"Zajtra je Vianočné ráno, takže doobeda sa asi neuvidíme. Ale potom si dáme ešte jednu partičku. A vyspi sa na ňu."
Chcel ísť preč, no zastavil ho jej hlas. Stála asi tri kroky za ním. Nechtiac sa otočil.
"Áno?"
"Len som chcela... Ide mi to aspoň trochu?"
"Trochu áno..." povedal mrzuto.
"Nie, vážne. Vieš, slová podpory by mi nezaškodili..."
"Poriadne sa vyspi," povedal príkro a zmizol za dverami učebne.
Hermionu prekvapenie neprešlo ešte ďalších niekoľko chvíľ. Iba tam naňho vyjavene pozerala a takmer neudržala ústa zavreté.
"Až tak ťa to prekvapilo, alebo len v sebe nemáš cit pre vďačnosť?"
"Môj cit pre vďačnosť je rozhodne rozvinutejší ako ten tvoj, ide iba o to... Čo ťa donútilo zmeniť názor?" spýtala sa a on pochopil, že znova to je ona. Stará dobrá Grangerová.
Podozrievavá, odporná, nad všetkým premýšľajúca. Počkať... Dobrá?
"Osobné dôvody."
"Ale..."
"Bez toho ale. Chceš aby som ti pomohol? Fajn. Tak buď ticho a počúvaj."
Hermionu najskôr jeho správanie pobúrilo, no potom sa schladila. Mohol to byť akýkoľvek idiot, a mohol sa správať akokoľvek povýšene, no bol jej ochotný pomôcť.
"Ako dobre vieš hrať šach?" spýtala sa zrazu. Táto myšlienka ju z čista jasna napadla a ona ju nedokázala udržať v sebe. I keď to možno znelo trochu hlúpo.
Čakala, že ju vysmeje. Naozaj sa zasmial, no úplne normálne, dokonca až príjemne.
"To hneď uvidíš," povedal pobavene a zamieril s ňou preč z veže.
Hermiona sa presvedčila o jeho hracích schopnostiach v nasledujúcich dňoch. Hral perfektne, nie že by sa s ním mohla rovnať, proste ho iba sledovala pri hre. A vyrážalo jej to dych.
Ron sa mohol ísť strčiť aj so svojou hrou.
Už štvrtý deň ju (m)učil. Musela uznať, že sa ukázali isté plody jeho práce, no ona so sebou nebola moc spokojná.
I teraz ticho sedela v jednej z prázdnych učební a sledovala jeho hru. Snažila sa vnímať každý jeho pohyb, zaváhanie... Všetko, čo by jej napovedalo o štýle jeho rozmýšľania.
No myšlienky jej lietali na všetky strany. Stále nevedela pochopiť tú jeho náhlu zmenu názoru. Prečo jej pomáhal?
Zrovna dohral jednu hru a pozrel na ňu. Bola zahľadená na protiľahlú stenu a posledných päť minút nemala ani šajnu o tom, čo on a šachovnica vôbec sú.
"Grangerová, vnímaš? Nemusím hrať len sám pre seba. Nemysli si, že nemám na starosti milión iných vecí."
Zrazu naňho pozrela a on si až teraz uvedomil ich vzájomnú blízkosť. Sedeli vedľa seba, a teraz si dokonca hľadeli do očí.
"Prečo mi pomáhaš?" spýtala sa znenazdania. Dokonale ho tou otázkou odzbrojila. Čo jej mal povedať? Ani on sám nevedel.
"Neviem," povedal popravde a dúfal, že ju tá odpoveď uspokojí.
Jemne sa usmiala.
"Ďakujem," zašeptala ticho a jeho vnútrom preletel náboj akejsi neznámej sily.
Obyčajné slovo ho tak vyviedlo z rovnováhy? Nikto mu ho ešte nikdy nepovedal s takou úprimnosťou. Vlastne mu ho ešte veľa ľudí nepovedalo úprimne vôbec.
Netušil, aké teplo môže do človeka vliať jedno obyčajné slovo.
"Ja ďakujem tebe, Hermiona," povedal vážnym hlasom, no potom sa postavil.
"Na dnes stačilo. Budeme pokračovať zajtra."
Urýchlene opustil miestnosť a nechal Hermionu samú so svojimi nevyriešenými otázkami.
Tak ako povedal, na ďalší deň sa stretli a pokračovali. Sadli si oproti sebe. Hermiona čakala, že znova bude hrať on a ona ho bude sledovať, občas sa jej opýta, čo by mal urobiť, ona povie svoj názor, on jej povie že je to zle a úplná kravina zároveň a pôjdu ďalej.
No teraz rozložil šachovnicu medzi nich dvoch.
"Hráme," oznámil jej sucho bez ďalšieho vysvetľovania.
Vytreštila naňho oči, no potom sa zasmiala. Jej smiech i pre ňu samú znel príliš neprirodzene.
"Ty si sa zbláznil," skonštatovala po chvíli, keď videla jeho vážny výraz tváre.
"Hraj a nemenuj," povedal príkro.
Zdesene si ho premerala.
"Si normálny? Nie, veď netuším, čo mám robiť."
"Ale no tak, Grangerová. Určite niečo vieš. Si dostatočne inteligentná na to, aby si vedela."
"To ma byť kompliment?"
"To má byť fakt, ktorý ti má napovedať, že si trápna. Ako sa chceš naučiť hrať keď nehráš? Ale ak chceš, aby ťa Weasley pozajtra vytrieskal, kľudne..."
"Fajn," odsekla tvrdo a prižmúrila oči, zahľadiac sa na hru.
"Šach mat," povedal Draco otrávene a po dlhej dobe sa na ňu zahľadel.
Vyzerala celkom unavene. Ani nevedel, či má vlastne otvorené oči. Hrať tak dlho v kuse šach asi nebol najlepší nápad. Riskoval, že jej z toho hrabne.
"Vyhral som," povedal o niečo hlasnejšie, aby na seba upozornil. No ona vyzerala, že spí.
"Grangerová?"
Nič.
"Hermiona?" spýtal sa hlasnejšie a ona sa prebrala z mikrospánku.
"Zmeškala som niečo?" spýtala sa s omluvným úsmevom a nahodila anjelsky výraz.
"Neskúšaj na mňa tieto babské fígle, áno? Vyhral som, to si zmeškala."
"Ó, tak to nie je žiadna novinka. Vyhral si už asi stýkrát."
Draco sa jemne usmial. Ani raz za dva dni nevyhrala. Ale bola dobrá. Nechápal, ako sa to naučila, ale rozmýšľala perfektne dopredu, vyvodzovala majstrovsky a pravidlá jej nerobili najmenšie problémy.
"Fajn, tak si choď odpočinúť. Vyzeráš strašne."
Hermiona naňho spoza stola pozrela vražedným výrazom.
"Nesmierna vďaka. Slová útechy vždy zaberú."
Dracovi zacukalo kútikmi úst. Postavil sa a zbalil šachovnicu.
"Zajtra je Vianočné ráno, takže doobeda sa asi neuvidíme. Ale potom si dáme ešte jednu partičku. A vyspi sa na ňu."
Chcel ísť preč, no zastavil ho jej hlas. Stála asi tri kroky za ním. Nechtiac sa otočil.
"Áno?"
"Len som chcela... Ide mi to aspoň trochu?"
"Trochu áno..." povedal mrzuto.
"Nie, vážne. Vieš, slová podpory by mi nezaškodili..."
"Poriadne sa vyspi," povedal príkro a zmizol za dverami učebne.
