Na druhý deň ráno bolo všetko prichystané na jeho odchod. Všetko bolo upratané, zbalené.

Ostávalo už iba premiestniť sa.

Stál pred krbom a nedokázal sa pohnúť. Bolo to príliš... Nemožné a neuveriteľné, aby len tak odišiel.

Ak sa vráti domov, nebude mať pocit, že to celé bol iba sen? Výmysle jeho fantázie?

Vzdychol a päsťou sa oprel o kamene krbu. Môže to len tak urobiť? Odísť a nevrátiť sa?

Otočil sa a vybehol von. Jeho škriatkovia ho napäto sledovali.

"Hneď som späť," zavrčal krátko a vyšiel von.

Potreboval vidieť les, jej domov.

Podišiel bližšie a zastavil sa až pri jazierku.

Bolo to zvláštne, cítil, akoby sa niečo malo stať. No možno si to iba nahováral. Jeho podvedomie sa ho snažilo presvedčiť, aby neodchádzal.

Zmraštil tvár a chcel sa otočiť, keď zrazu sa v lese zalesklo niečo zlatavé.

Otočil sa, aby to videl lepšie, no v tom stratil rovnováhu a začal padať do jazierka.

Akoby uvidel postavu, zlatistú a teplú ako slnko, opierajúcu sa o strom a smejúcu sa.

Zrazu však pocítil studenú vodu, ako obklopila jeho telo.

Akomile sa vynoril, zalapal po dychu a striasol sa.

"Dočerta!" skríkol a okamžite zabudol na prízrak, ktorý videl.

Vyštveral sa von z vody a chvíľu sa spamätával z toho šoku. Teraz bude musieť nájsť nejaké oblečenie a bude sa musieť prezliecť!

Nahnevane zamieril k domu a otvoril prvý kufor, ktorý našiel. Vytiahol si modrú košeľu a obyčajné džínsy. Bolo mu vlastne úplne jedno, čo si oblečie. Nech už je preč. Už tu nemôže vydržať! Veď aj sama príroda sa tu s ním zahráva, akoby bol iba bábka tohto domu!

Prezliekol sa a uterákom si prešúchal vlasy. No stratil tým viac času, ako plánoval.

Zrazu sa ozvalo klopanie. Tiché a nesmelé klopanie za dverami dávalo tušiť prekvapenie. Kto by sem chodil a ešte k tomu by klopal na vchodové dvere?

Otočil sa k škriatkom.

"Začnite premiestňovať veci na Malfoy Manor. Hneď odchádzame, len to vybavím."

Švihom otvoril dvere a prekvapene zastal stáť.

Na malý okamih, na stotinu sekundy znovu pocítil ten pocit, ktorý pocítil, keď bol mŕtvy.

Určite, celkom isto, mu srdce vynechalo niekoľko úderov a to ten pocit spôsobilo.

Najskôr mu úplne presne nedošlo, čo vidí.

Až potom spoznal to útle a predsa teraz o niečo väčšie telo.

Spoznal tie lesklé čierne vlasy. Stále rovnako krásne a predsa už tam nebol ten striebristý lesk, akoby boli poprášené rozdrvenými perlami.

Spoznal tú jemnú krivku úst, rovnakú ako pred tým.

No nespoznal ten pohľad.

Nervózny a bojazlivý. Nepoznal, a predsa mu prišli známe, tie dve oči. Krásne, tmavo modré oči s nádychom do strieborna.

Pár nádherných, podmanivých, magických, celkom ľudských očí.

"Siofra?" vydýchol prekvapene.

"Môžem ďalej?" ozvala sa zrazu a on zamrkal. Bola to ona. Bol to jej hlas. A i keď bol o poznanie vábivejší ako hlasy ostatných ľudí, už tam nebol ten nádych mágie. Bol to hlas zcela ľudský.

Odstúpil od dverí, bez slova, neschopný čokoľvek povedať.

"Myslela som, že ťa už nestihnem. Nepočkal si na mňa," povedala zrazu.

"Nepočkal?" spýtal sa prekvapene.

"No áno. Keď som sa zobudila, bol si preč."

"Povedala si, že chceš, aby som odišiel," povedal zrazu zmätene a až vtedy si uvedomil, že sa bavia o hlúpostiach.

"Ale prečo vyzeráš takto? Ako to, že je z teba človek?!"

Na okamih sa jej rozšírili zreničky. Uvedomil si, že sa mu tento jej počin neuveriteľne moc páčil. Pocítil malý náznak vzrušenia. Vyzerala tak ľudsky a tak krásne!

"Ja..." sklonila hlavu. Dokonca jej zružoveli líca, ako sa jej do tváre nahrnula krv.

Bola očarujúco ľudská, až strácal dych.

Všimol si, že má kratšie vlasy. A mala na sebe žltú sukňu a šedý svetrík. Bola pôvabná a nádherná!

"Prešla som premenou."

"Prečo?"

"Zachránil si môj kmeň," zdvihla zrazu hlavu a pevne mu pozrela do očí. Spoznal v nej tú tvrdohlavú a hrdú vílu.

"Ja... Zachránil si jednu z vecí, na ktorej mi záleží najviac."

"Ak to je nejaký tvoj spôsob vďaky-"

"Milujem ťa. A chcem byť s tebou. A ak je toto spôsob, ako to dokázať, tak potom dobre. Budem človek, ak to znamená, že budem môcť byť s tebou."

Na okamih nedokázal nič povedať. Pozeral na ňu. Vzdala sa svojho života víly, toho, čo najviac milovala... Kvôli nemu?

"To si nemusela..." vzdychol. Až potom si uvedomil, aké to bolo hlúpe. Akoby mu kúpila darček a on pokrčil ramenami a prijal ho s neveľkou radosťou pre niečo tak všedné.

Ale toto bolo viac ako len darček. O veľa viac.

"Chcela som to. Naozaj chcem byť s tebou. Hneď po boji som požiadala Aisling a Fearchara, aby ma premenili. Premena ale trvá dlho a keď som sa zobudila, bol si preč. Nepočkal si."

Jej hlas bol zrazu zradený a podvedený, vyčítavý.

"Veď si ma vyhnala."

Zvesila ramená a sklonila pohľad. Prečo v nej nevidel tú starú známu Siofru? Hrdú, pevnú?

Zrazu zdvihla pohľad a tvrdo mu pozrela do očí.

"Tak pozri. Toto tu som urobila pre teba a neľutujem toho. Ale ak ma budeš štvať, pôjdem, nechám sa premeniť späť, vytrpím aj tú bolesť. A potom sa vrátim a nakopem ti zadok!" zasyčala.

Zasmial sa a pritiahol si ju k sebe.

"To je moje dievča," usmial sa a sklonil k nej tvár.

"Konečne si taká, do akej som sa zamiloval."

Pokrútila hlavou.

"Si nemožný!"

Na okamih sa zamyslela, zamračene, nad jej ľudskými očami sa zvlnila tenká linka obočia.

Draco sa toho pohľadu nevedel nabažiť.

"Taký, do akého som sa zamilovala," dodala napokon, usmiala sa a nastavila mu tvár.

Zasmial sa a krátko ju pobozkal.

"Tuším by som mal povedať škriatkom, aby moje veci premiestnili späť a vybalili."

"Prečo?"

"No, myslel som, že budeš chcieť bývať tu?" zdvihol obočie a ona sa odtiahla.

"Býval by si tu kvôli mne?"

Na okamih sa zamyslel. No uvedomil si, že nad tým nepotrebuje rozmýšľať.

Ona kvôli nemu spravila najväčšiu obetu, takú, ktorú by po nej nikdy nechcel a nikdy by nepovedal, že by to urobila.

"Veď už nemám prečo odísť. A navyše, tu sa nám bude dariť. Veď celý les stojí na našej strane. I kráľovná víl je mi zaviazaná, že som jej zachránil muža."

Siofra sa na okamih usmiala.

"Dúfam, že to moja sestra zvládne."

"Určite. Mala dobrú školu."

Na okamih medzi nimi zavládlo ticho a on ju sledoval. Bola tak iná a predsa rovnaká. No prišla mu o mnoho krajšia. Nedúfal, že by to bolo ešte možné.

O takomto niečom sa mu ani nesnívalo. Akoby len mohlo, taký trúfalý by nemohol byť.

Veď ona je víla. Aj jej meno to hovorí. Ona... A človek? Bola taká iná... Krásna, ale iná.

Miloval ju.

"Už som bol takmer preč. Takmer si to nestihla."

Oči sa jej iba na okamih rozšírili. Aké to bolo nové, keď i ona dávala najavo prekvapenie, i keď iba také malé. No on dokázal vidieť mnohé veci.

"A čo ťa zdržalo?" spýtala sa.

Až vtedy si spomenul, čo sa vôbec stalo. Prišlo mu to ako sen, nemožné.

"Ja... Prechádzal som sa a omylom... Omylom? Počkať! Jasné!"

Siofra zdvihla obočie a pozrela naňho ako na blázna.

Pokrútil hlavou a rozhodil rukami.

"Spadol som do jazierka. Ale akoby mi k tomu niekto dopomohol! Na okamih, na malú stotinu som si myslel, že vidím Caoimhe."

"To by bola celá ona. Pliesť sa do niečoho, do čoho jej nič."

"Som nesmierne rád, že to urobila."

Na okamih sa zasekla a potom sa usmiala.

Pocítil nával lásky a ledva ho dokázal skryť. Ako to bolo možné? Ako bolo možné, že sa zamiloval tak rýchlo a tak bezhlavo?

"To ja tiež."

"Siofra, keď som odchádzal, Cavan mi povedal Saraid. Čo to znamená?"

Na okamih sa zamračila a potom sa k nemu pritúlila.

Pocítil jej jemné pery, ktoré sa za okamih odtiahli.

"Znamená to Najlepší z nás."