Lostt nám napsal(a):
Lúka
13. Bolesť
No, pre zmenu som napísala aj pokračovanie k niečomu inému, ako len stále k Rose a Cygnii. Je mi jasné, vyplýva to aj z vašich komentárov a hlasovania, že Lúka vás až tak nezaujala. No len preto túto poviedku nemožem nechať nedokončenú. A vzhľadom na to, že mi ostával už iba pár kapitol, začala som s dokončovaním (nech to mám z krku:))
Zobudil sa a otvoril oči, no ostré slnko mu zasvietilo do tváre a tak ich znova zavrel.
Uvedomil si, že je vonku a že je nahý, no bolo mu teplo. Zospodu ho vyhrievala tráva, cítil jej tenké klásky ako malé ohrievače, keď sa pohol, otierali sa mu o chrbát, zadok i nohy, mierne šteklili a dávali mu pocit, že ani nie je na zemi.
Zaregistroval vedľa seba pohyb, niečo sa oňho obtrelo, iné nahé telo, menšie, drobnejšie a hladučké. Pocítil jemnú vôňu jej vlasov, ktoré ho vzápätí pošteklili na tvári.
Pootvoril oči a stretol sa s pohľadom dvoch nádherných, pretiahnutých očí modrej, mierne striebristej farby.
Jej zreničky sa na okamih mierne rozšírili a potom sa vrátili späť do tej malučkej bodky.
Usmiala sa.
"Dobré ráno," ozvala sa.
"Tak to hovoríte, nie?" dodala a ako sa nad ním nakláňala, prešla pohľadom po celej jeho tvári, vrátiac sa späť k očiam.
"Býva zvykom aj ranný bozk," ozval sa po chvíľke rozmýšľania.
Zahnal spomienky na tú časť noci, kedy ho chcela vyhnať preč a nechal ju, nech ho pobozká.
Po chvíľke, o mnoho kratšej akoby chcel, sa odtiahla.
"Tak?"
Jemne sa usmial a prikývol.
"Nakoniec z teba bude ešte aj smrteľník," zasmial sa.
Ona sa takisto rozosmiala, čo ho prekvapilo.
"Nežartuj. Vieš, že z teba bude víla," povedala pobaveným hlasom.
Zasmial sa znova, no keď videl výraz jej tváre, zamračil sa.
Niečo v ňom podivne stuhlo a on sa posadil, čo ju donútilo sa odtiahnuť.
Ako si všimol, už bola znova oblečená vo svojich šatách. Zrazu sa necítil práve dobre, uvedomujúc si, že keby ju naháňal nahý po lese, nebolo by to príjemné.
"Bude zo mňa víla? To si myslela vážne?" spýtal sa po chvíli zvažovania.
"Samozrejme. Vybral si si ma. Povedal si to. Staneš sa členom mojej rodiny. Budeš musieť prejsť transformáciou."
"Úplnou?"
"Samozrejme. Je to dlhý a bolestivý proces, ale chceš ma a ja chcem teba."
Pri poslednej vete sa tvárila trochu čudne. Postrehol to, postrehol aj jej tón a zamračil sa. Natiahol sa po svojich nohaviciach, obliekol si ich a až potom sa k nej otočil. Akoby ho zrazu niečo napadlo, natiahol sa ešte aj po topánkach a obul sa.
"Prečo by som sa mal premeniť na vílu?"
Až keď to vyslovil, uvedomil si, ako divne to muselo znieť. Ešteže ho nepočul nikto z jeho bývalých spolužiakov.
"Ako som povedala, ak sa chceš pridať k nám... Ku mne, budeš musieť prejsť premenou."
Zamračil sa.
Predstava, že sa stane jedným z nich... Premýšľal nad tým, dokonca bol pripravený aj na čiastočné prispôsobenie sa ich rase. Predĺženie života, to bolo to, s čím počítal.
Ale nie to, že bude premenený na vílu. Čo by sa mu stalo s očami? S telom? So zmyslami? S čarodejnými schopnosťami?
A zrazu jeho telo na okamih zmrzlo. Už pochopil jej výraz, jej tón.
Zamračil sa, na čo na okamih stuhla a zbystrila.
"Dobre, súhlasím. Môžeme to urobiť aj hneď."
"Čože?!" vykríkla, oči sa jej roztvorili. Zreničky sa neprirodzene rozšírili, jej bledé drobné telo akoby naraz stratilo všetku krv.
"Nechápeš to. Bolí to, je to veľmi zdĺhavé a..."
"To je mi jedno," prerušil ju pevne, rozhodne a nahnevane.
Narovnala sa preňho nepostrehnuteľným pohybom.
Najskôr ho to prekvapilo, no potom sa postavil aj on.
"Čo je, Siofra? Vyzeráš, akoby si ma od toho zrazu chcela odhovoriť?"
Bola ticho a nereagovala, no jej tvár bola stiahnutá, nahnevaná. Jej oči sa mračili, premýšľala, videl na nej, že ju jeho reakcia rozladila.
Chápal to, no zrazu k nej pociťoval neuveriteľne veľkú zlosť. Znova mu to chcela urobiť. Podviesť ho, odohnať ho.
Začínal toho mať dosť. Zrazu mal pocit, že jeho city k nej, tak náhle objavené a tak náhle hlboké, sú iba fraškou. Stačil jediný jej skutok a akoby sa jeho city zosypali. Podobne ako domček z karát.
"No, čo nič nevravíš? Ešte pred chvíľou si sa tešila z mojej transformácie!" nedokázal udržať svoj hlas na uzde. Ani svoju tvár, ani svoje pocity.
Nenávidel, keď mu niekto klamal. Nenávidel zradu.
"Kéremen!" zasyčala. Ostávalo mu len hádať, že to je nejaká nadávka. Znelo to tak.
Otočila sa a spravila dva kroky smerom k lesu. Potom sa zastavila a znova naňho pozrela.
"Ty by si to naozaj urobil?" spýtala sa vykoľajene a rozladene. Bolo jasné, v akú odpoveď dúfa.
"Príde na to," povedal, nič nevraviac.
Chvíľu rozmýšľal. I cez všetky zlé pocity, ktoré ho v tú chvíľu voči nej ovládali, nedokázal povedať, či by naozaj nebol ochotný to urobiť.
"Neviem. Možno. Keby som vedel, že to chceš. Čo očividne nechceš."
"No, to si uhádol. Nechcem."
"To ma až tak neznášaš?!" vykríkol zrazu. Pocítil bolesť v hrudi, neznesiteľne vtieravú a nepríjemnú.
Sklonila pohľad, no potom mu tvrdo pozrela do očí.
"Neprajem ti osud víly. Ak si sa ako víla nenarodil, nedokážeš sa s tým zmieriť. Choď domov, Draco Malfoy."
Pokrútil hlavou a vykročil k nej, no zrazu bola preč.
Akoby tam ani nebola, ostal po nej iba jemný vánok. Okolo neho sa zrazu rozhostil chlad a i keď svietilo slnko, bolo to, akoby dal ruku z horúcej vody do studenej. Prišla mu o moc väčšia zima.
Postrehol ešte nejasný záblesk, akoby sa slnko odrazilo od niečoho strieborného medzi stromami. Potom to zmizlo a jemu neostalo nič. Iba cesta domov.
Nahnevane sa natiahol po svojich veciach a zamieril späť k svojmu sídlu.
Fajn, dá jej pokoj.
*****
Jeho škriatkovia nedali najavo, že by ich jeho príchod prekvapil. Vyjadrili síce radosť, že je v poriadku, no podľa všetkého sa Siofra postarala, aby sa na jeho príchod pripravili.
Hneď ako prišiel, išiel si dať teplú sprchu.
Stál pod prúdom horúcej vody. Tak horúcej, že i jeho belostná pokožka sčervenela. Cítil jemné štípanie na ramenách, postupne i na chrbte a na bruchu. Pred očami sa mu začali objavovať čierne kruhy a cítil sa malátny, ťažký.
Pocítil dokonca pocit na zvracanie a točenie hlavy postupne prerástlo v bolesť. Otočil kohútikom a namiesto horúcej vody mu na telo začala dopadať voda ľadová.
Ľadová ako ihličky, ako malé ihly podané mu do tela rýchlo a neúprosne.
Bolesť hlavy neprestávala, cítil pulzovanie v spánkoch.
Silno stisol viečka a prstami si tlačil na oči.
Vypol kohútik, pocítil ako ho ovial vzduch a vyšiel zo sprchy s miernym zaváhaním, keď sa mu zatočila hlava.
Bedrá si opásal uterákom a vošiel do svojej izby.
Studené pramienky vody mu z vlasov stekali na ramená a zmáčal pod sebou koberec, keď stál pri okne a pozoroval les.
Všetko, každý list, strom, tráva, kvet, vták... Všetko mu ju pripomínalo.
"Tia," zavrčal.
S tichý puknutím sa za ním objavil jeho domáci škriatok.
Draco sa otočil a všimol si Tiinho rozčarovania, že pred ňou stojí polonahý.
"Začnite baliť. Zajtra ráno odchádzam späť na Malfoy Manor."
