Draco Malfoy ležal vo vysokej, júnovej tráve. Oči mal zavreté a na tvári neprítomný, sotva badateľný úsmev.
Teplé lúče slnka mu ohrievali tvár, pokožku na rukách, ktorú nezahaľovali ohrnuté rukávy modrej košele a hruď, odhalenú medi pár rozopnutými gombíkmi.
Každé leto už od svojich piatich rokov chodieval sem, na ich letné sídlo. Mal tu pokoj od všetkých a od všetkého. Jeho otec sem prišiel vždy tak na týždeň a potom sa vrátil domov kvôli "neodkladným záležitostiam". Jeho mama sem nechodievala, bola tu len pár krát a aj to len na dva- tri dni. Vraj je sídlo pre ňu moc ponuré, no Draco vedel, že to nie je pravý dôvod toho, prečo sem nechodila. I keď nepoznal pravú príčinu, nikdy ju po mame nechcel a nikdy sa jej na nič nepýtal. Nechcela sem ísť a hotovo. Ale i tak si mohla vymyslieť lepšiu výhovorku- toto sídlo bolo milión krát príjemnejším miestom ako Malfoy Manor.
A tento rok tu bol Draco úplne sám. Od kedy otec umrel, jeho mama nevychádzala vôbec z domu, takže nebola žiadna šanca, aby ju presvedčil sem ísť. I po toľkých rokoch.

Draco pootvoril oči a rukou si zaclonil tvár, aby ho neožiarilo slnko. No až potom si uvedomil, že už žiadne slnko nesvieti. Zaspal.
Posadil sa a poplašne sa porozhliadol.
"Dočerta..." zamrmlal a postavil sa.
Na túto lúku chodieval pravidelne a pravidelne tu trávil celé dni. No pred zotmením sa musel vrátiť, alebo aspoň vydať na cestu. Pretože domov mu to trvalo obvykle tak trištvrte hodiny a to lesnými cestičkami, nie vždy dobre viditeľnými cez deň, nie to ešte v noci.
Draco nahmatal svoj prútik a úľavne vydýchol. Bolo to nezodpovedné, no nie vždy si ho so sebou vzal.
Zamieril smerom k sídlu, nezabudnúc sa okolo seba opatrne pozerať. Nezabudol zvesti, čo mu jeho otec rozprával, keď bol ešte malý. O rôznych bytostiach, ktoré sú nie vždy priateľské k narušiteľom lesa. Bol to dobrý spôsob ako malého Draca odradiť od toho, aby do lesa liezol. Aspoň na pár rokov. Keď mal Draco desať, prvý krát sa opovážil ísť do lesa. Iba na chvíľu, no dokázal nadobudnúť sebavedomie a potom už iba celé leto preskúmaval okolie sídla.
A prázdniny pred jeho druhým rokom na Rokforte našiel túto lúku. To sa vtedy zatúlal extrémne ďaleko, no odvtedy sem chodil stále. Nikomu o nej nepovedal, ani škriatkom, ktorý sa o sídlo starali a ktorých mal Draco vždy rád- ďalšia vec, ktorú sa jeho otec nemohol nikdy dozvedieť.
Draco bol asi už päť minút na lesnej ceste. Začínalo mu biť aj celkom zima, tak si stiahol rukávy košele, akoby mu to malo pomôcť.
O chvíľu prišiel k jednému z jeho "značiek"- poznávacích miest, pri ktorých sa menil smer.
No nebola tu žiadna cesta, ktorou by mohol ísť, takže vždy išiel podľa okolitých stromov, ktoré teraz bohužiaľ nevidel.
"Doriti..." uľavil si po chvíli prezerania okolia. Nakoniec sa rozhodol pre jeden smer, no zďaleka si nebol istý, či ide správne. Skôr o tom pochyboval, no to isté by si v tú chvíľu myslel o každej inej ceste.
Proti vlastnej vôli mu v ušiach znova zneli tie otcove historky.

"Hrozné príšery sú v okolí každej vody. Nikto nevie ich názov, ale tí, čo ich videli a šťastnou náhodou to prežili, ich opisovali ako veľké a slizké tvory s dlhými vlasmi, splývajúcimi okolo celého tela a veľkými krvavými očami, ktoré vidia všetko, čo sa v okolí hne a svojim krikom, ktorý je počuť i cez vodu, každého zparalizujú a potom si ho nájdu..."
Sedemročný Draco hrôzou rozšíril oči a vystrašene ustúpil. Ale to nemal robiť. Náznak strachu u jeho otca vyvolával úplnú pasiu a teraz tu nemal mamu, ktorá by mu pomohla.
Jeho otec sa trochu vyklonil z kresla smerom k nemu a prižmúril oči.
"Strach, to je to, čo cítiš a to je dobre. Pretože sú i o mnoho horšie tvory, ktoré sa schovávajú v zákutiach stromov a v tieňoch lesa. Napríklad divoké kentauri, s palicami a horiacimi fakľami v ľudským rukách, s telom zvieraťa s mastnou a zapáchajúcou srsťou, so žltými očami bažiacimi po ľudskej bolesti... Neradno sa im postaviť do cesty. Bez milosti umučia a potom zabijú každého," Lucius sa triumfálne usmial a naklonil sa ešte bližšie k svojmu synovi, ktorý teraz sedel na zemi pri otcovom kresle a zvieral si kolená, s očami plnými hrôzy.
Lucius hrozivo stíšil hlas, čím dal vyniknúť desivému tichu za oknami.
"A potom sú tam víly..." povedal a Draco sa trochu narovnal.
"Víly? Ale otče, víly nie sú desivé," povedal trochu priškrteným hlasom, očakávajúc od otca nejakú zákernosť.
Luciusove črty stvrdli na kameň a nozdry sa mu hnevlivo zachveli.
"Lesné víly sú tie najdesivejšie stvorenia, ktoré môžeš v lese stretnúť, Draco. Majú úzke oči, vlasy ako nejaké hady vlniace sa im na chrbte a malé, kostnaté telíčka, ktoré sa dostanú všade. Do každej dierky, do každých dverí... Do každého okna. Majú ostré pazúry, ktorými pomaly sťahujú kožu zo svojich obetí a z nej si potom robia oblečenie a príbytky. Ovládajú prastarú mágiu, ktorú obratne využívajú v bojoch s kentaurami, ktorých vždy pobijú a zabijú všetko živé, čo by sa opovážilo narušiť rovnováhu, ktorá vládne v ich lese. Ich pohyby sú trhané, akoby ani neboli živé, ich hlas je tá najnepríjemnejší chrapot, ktorý môžeš počuť... Chrapľavý smiech je to posledné, čo budeš počuť pred svojou hrôzostrašnou a bolestivou smrťou... Chrapot pripomínajúci kroky v nočnom tichu lesa..."