Keď začne prihárať

Lord Theodore sa prechádzal hore-dolu po svojej spálni. Vyzeral horšie ako inokedy a to na svoj vzhľad stále dbal. Tmavé vlasy mal strapaté, pod očami tmavé kruhy a bol bledý ako smrtka. Aj ruky sa mu triasli. Keď napokon konečne zastal uprostred izby a upriamil svoj šialený pohľad do ohňa v kozube, vedel len jedno. Všetko sa posralo.

Spravil chybu. Nemal ich priviesť do domu. Nie obe. S tou malou potvorou sa mal vysporiadať už v parku, ale ako, keď sa potom nemohol sústrediť? Och, nehovoriac o tom, že vzrušenie, ktoré inokedy cítil pri love v svojej úlohe lovca z neho opadlo. Dokonca ani len jeho penis nereagoval na obnažené ženské telo, ktoré mal pred sebou. A on si tak veľmi potreboval uľaviť. Miesto toho tie dve potvory doviedol sem a zamkol ich v tmavom podzemí svojho domu stojaceho na Berkeley Squere. No i tak sa nemohol zbaviť pocitu, že to bola chyba. Lenže...

„Kurva!“ zahrešil a kopol do malej taburetky stojacej pred kreslom pri kozube. Prevrátila sa s tupým žuchnutím, ktoré stlmil hrubý koberec a padla na podlahu. Všetko to začalo už ten večer, keď cítil priam mučivé nutkanie loviť. Vtedy mu to nevyšlo, pretože obeť, ktorú si vytipoval naňho v záhrade vytiahla svoj prútik, keď ju nechcel pustiť zo svojho zovretia. Jeho ústa a celá bytosť boli také zaujaté jej plnými a pevnými prsiami, že si vôbec nevšimol, kedy tá malá potvora lady Lucy Baddocková vytiahla svoj prútik. A len Boh vie, kde ho mala zastrčený. Len čo ho prefíkane začarovala a ušla do bezpečnej vzdialenosti, aby sa znova mohla upraviť, až potom ho odčarovala a s pohŕdavým úsmevom, ktorý mu uštedrila sa vrátila cez terasu do tanečnej siene. Neostávalo mu iné, len zaškrípať bezmocne zubami a vrátiť sa domov. Lenže ani potom sa mu nedarilo. Mal dojem, akoby ho opustilo šťastie. Keby mal v dome aspoň nejakú poriadku slúžku, pohľadnú a mladú, ukojil by svoje zvrátené chúťky na nej. Zrejme preto spravil v dnešnú noc takú fatálnu chybu. Nechal sa polapiť do siení tej červenovlasej bosorky, ktorá ho opantala svojím čarom hneď ako vošiel cez dvere tanečnej siene u Branstonovcov. Kto by jej bol odolal? To plné, šťavnaté, vzdúvajúce sa poprsie vo vyzývavom výstrihu šiat, nehovoriac o príťažlivej a naivnej tváričke... Ešte i teraz pocítil v nohaviciach nepatrný pohyb svojho mužstva, keď si spomenul na ten obraz. Ladné krivky na pohľadanie a ona bola skurvenou aurorkou?! No kto by to len mohol do pekla tušiť! V živote sa necítil taký frustrovaný! Iste, na plese ju opustil, pretože keď sa na terase, kde tak zdárne obchytkával a bozkával tú beštiu, ktorá mu zmútila rozum, sa objavila dostupná korisť. Presne vyhovovala jeho chúťkam a potrebám. Lady Weasleyová, jediná dcére baróna bola nielen červenovlasá a krásna, no i priateľkou lady Snapovej. To by bol preňho skvelý oriešok, keby mu to neprekazili...

Bola aurorka! Aurorka! No čo mal teraz robiť? Bolo len otázkou času, kedy na všetko prídu. Isteže, s tými dvoma sa ešte vysporiada. Hoci zatiaľ Weasleyovú nepretiahol, príde i na to. A tú druhú... tú si vychutná. Ešte nikdy nikoho nemučil. Môže si to vyskúšať. A potom zmizne. Možno do Rumunska, kde mal nejaký majetok po nebohom strýkovi, alebo do Francúzska. Alebo kdekoľvek inde. No predtým... predtým musí skoncovať s tou, kvôli ktorej to všetko začalo. Prstom si prešiel po jazve na ľavom líci. Mal dojem, akoby pulzovala vlastným životom. Keď sa znova usmial, tvár mu skrivil úškrn, ktorý sa nedal nazvať inak ako desivý. Načiahol sa za svojím prútikom, strčil si ho do vrecka kabáta, ktorý si prehodil cez plecia a odmiesnil sa priamo zo svojej izby.

***

Hermiona sa zavesila do Regula a tesnejšie si pritiahla teplý plášť k telu. Vonku bolo mrazivo, no ona cítila chlad len na lícach, ktoré mala vyštípané do červena. Dlhý, teplý plášť ju chránil pred mrazom rovnako ako kúzlo, ktoré naň uvalila.

„Sneží?“ opýtal sa Regulus, zadumane vykračujúc vedľa nej.

„Nie,“ šepla. „Prestalo snežiť, keď sme vyšli von,“ odvetila. „Ale je tu krásne. Myslím, že cez noc pribudlo minimálne dvadsať centimetrov nového snehu. Je tu ako v rozprávke. Všetko, kam len oko dovidí je biele. I konáre stromov ovísajú a zhýbajúc sa k zemi. Och, keby si to len mohol vidieť.“

Usmial sa. „Vidím to tvojimi očami. Vieš veci opísať dosť dobre na to, aby som si to dokázal predstaviť, Hermiona.“

Chvíľu vedľa seba kráčali mlčky. Hermiona uvažovala o tom, ako dlho sa jej manžel zdrží v meste a Regulus premýšľal nad Cecile.

Keď naňho po očku pozrela, nemohla proste držať jazyk za zubami. Hoci si nebola istá, či je tá pravá, aby sa mohla miešať do jeho záležitostí.

„Regulus?“ ozvala sa neisto.

„Áno?“

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“

Odmlčal sa a ona mala dojem, že presne vie, kam chce zaviesť reč. Keď nepatrne prikývol, aj tak chvíľu váhala, preto začal on.

„Chceš sa opýtať na to, či prechovávam ku guvernantke svojho syna nejaké city?“

Hermiona si vzdychla. Trafil klinec po hlavičke. „Áno. Presne to som mala na mysli.“

„Myslel som si to,“ riekol ticho. „Musím ti odpovedať?“

„Nie, ak nechceš. Nechcela som vlastne ani vyzvedať. Ide vlastne o to, že... Nechcem, aby si bol nešťastný. Bojím sa, aby si sa nesklamal, to je všetko. Si môj priateľ a záleží mi na tebe.“

Pousmial sa, i keď nie práve veselo. „To sú tie najkrajšie slová, ktoré mi kedy kto povedal.“ Stisol jej ruku, ktorá spočívala na predlaktí jeho pravice. „Vieš, Hermiona, ja už od života nič nečakám. Mám všetko, čo potrebujem. Mám teba so Severusom a mám svojho syna. Priznávam, že...“ zmĺkol, keď zhľadúval vhodné slová, ako citlivo opísať to, čo cítil k synovej pestúnke, no ani sám to ešte nevedel identifikovať. „Jej hlas mi je až bolestne povedomý. Pri nej mám pocit, že som našiel niečo, čo som už ani nehľadal, lenže...“ Trpko sa zasmial. „Ak sa mám priznať, som zbabelý. Bojím sa, že keď sa k nej čo i len priblížim, zmizne z môjho života a ja ostanem opäť sám.“

„Na tom nie je nič zlé, Regulus. Si iba opatrný. Sklamal si sa. Už dvakrát. Dá sa to pochopiť,“ upokojovala ho.

„Hej, v živote som veľa šťastia práve nepobral,“ pritakal a radšej sa rozhodol zmeniť tému. „Kvôli čomu išiel Severus do mesta?“

„Na dnes mal stanovený dátum výberového konania. Vieš, potrebuje vybrať tých najlepších pracovníkov, ktorých lord Malfoy môže zamestnať, aby mu pomohli s prípravou elixírov. Myslím, že hovoril o troch a uchádzačov je deväť.“

„Bude mať čo robiť. V tomto je pedant. A čo ty? Nebudeš mu pomáhať?“

Hermiona si odfrkla. „Ak ma k tomu pustí, možno áno.“

„Prečo by ťa nepustil?“

„Veď vieš, bojí sa, aby sa mi náhodou niečo nestalo, navyše keď som teraz tehotná, naozaj neviem,“ povzdychla si.

„Ach, iste.“

„Preháňa, však? V tomto sa mi zdá príliš úzkostlivý,“ sťažovala si.

Regulus pokrútil hlavou. „Vieš ako zomrela jeho matka Eleine?“ opýtal sa, hoci pochyboval, že sa jej Severus niekedy zmienil viac ako slovkom o svojej minulosti.

„Nie, nikdy mi o nej veľa nerozprával.“

„To je preňho typické. Vyhýba sa bolestným spomienkam ako čert krížu.“

„Prezradíš mi to?“

Regulus sa uškrnul a prikývol. Cítil pod nohami mäkký sneh, na lícach ho šteklil studený vzduch a bol si istý, že mu fúzy sadla inovať a on teraz vyzerá istotne komicky. Alebo prinajmenšom ako Santa Claus. Rád sa s Hermionou zhováral. A rozpovedať jej niečo zo života manžela, ktorý bol takým zarytým tajnostkárom? Prečo nie?

„Dobre, ale nejde o dlhý príbeh. Severus mal vtedy iba trinásť, keď zomrela. Bola majsterkou v elixíroch. Napriek tomu jej raz kotlík pri jednom z experimentov vybuchol. Bola na mieste mŕtva. Najhoršie bolo to, že Severus ostal sám. Otec zomrel na šarlach dva roky predtým, no nebol to práve láskavý človek. Dva roky sa pretĺkal ako vedel. Potom sa ho konečne rozhodla ujať rodina z matkinej strany. Vieš, nie vždy bol bohatý.“

„Ako to myslíš?“ opýtala sa, hĺbajúc nad manželovým detstvom i životom.

„Lady Eileen sa vydala za majiteľa obuvníctva a jej otec ju kvôli tomu vydedil. Avšak, zmiloval sa nad svojím jediným vnukom, hoci to prišlo trochu oneskorene.“

„Čo s ním bolo potom? To mohol mať tak pätnásť, nie?“

„Hej. Pätnásť. Bol z neho tvrdohlavý mladý muž. Avšak bravúrne ovládal svoj prútik a viac kliatob ešte predtým, ako ho poslal starý otec Uriash Prince na štúdiá. Lenže ani po smrti mu nedoprial pokoj. Veď vieš, ten testament... Severus sa raz zaprisahal, že sa nikdy neožení, pretože ten starec mu chcel vnútiť ženu, ktorou z duše pohŕdal. Ale skôr si myslím, že to spravil preto, aby starého pána vytrápil a z časti i preto, lebo miloval inú.“

„Starý otec ho chcel prinútiť oženiť sa so ženou, ktorú nemiloval?“

„Áno. Volala sa Bellatrix Blacková. Moja sesternica, mimochodom...“ dodal, akoby sa nič nedialo. „Riadna potvora.“

„Koho teda miloval?“ Hermiona chvíľu zvažovala, či tú otázku položiť. Musela si priznať, že už i len na tú myšlienku, že jej manžel niekedy miloval inú, žiarli.

Regulus zošpúlil pery a uvažoval, či nenačal tému, ktorú nemal a tiež, či mu Severus nezakrúti krkom, keď sa dozvie ako sa roztáral. Ale keď už s tým začal...

„Lady Potterovú,“ prezradil naveľa.

„Ach, ty myslíš matku môjho priateľa?“ zháčila sa prekvapene.

Prikývol. „Nemal však šťastie. Milovala ho, no iba ako priateľa. Veď sa napokon vydala za muža svojich snov,“ usmial sa.

„A čo bolo so Severusom?“

„Nič. Staral sa o svoje. Nikdy nebol zhýralcom, ani ľachtikárom. Spravoval rodinný majetok a cibril sa v náuke elixírov. Starý otec sa rokmi zmieril, že s ním ohľadom ženby nepohne. A keď sa odobral na onen svet, Severus netušil, že mu pohrozí ešte i z hrobu. A k tomu aj ten nešťastný dodatok s dedičom. Stihli ste to v termíne. O majetok teda v nijakom prípade neprídete.“

Hermiona zvraštila nechápavo obočie. „Dodatok s dedičom?“

„Iste. Jeho starý otec v ňom zakotvil, že manželka musí Severusovi porodiť dediča do roka od svadby. Inak by aj napriek sobášu prišiel o všetko. Ale to si vedela, či nie? Severus spomínal, že ste sa o tom zhovárali ešte pred sobášom.“

Hermiona sa stále mračila a premýšľala, či jej o tom naozaj hovoril, ale nemala ten dojem. Predsa by na to nebola zabudla. Nebola to vec, na ktorú sa dá iba tak zabudnúť. No napokon... Keď tak nad tým uvažovala, zo začiatku išlo len o sobáš z rozumu. Niečo za niečo. Ona zachránila jeho, on ju. Teraz bolo síce dieťa na ceste, ale Severus ju do ničoho nenútil. Bol pozorný, láskavý, dával jej čas. Potom sa doňho zamilovala a on jej city opätoval. Prečo by mu mala zazlievať, že jej neprezradil takú maličkosť? Napriek tomu uvažovala, čo by sa bolo stalo, keby sa nezblížili alebo ak by nebola schopná počať. Čo by spravil potom, keby prišiel o majetok? Rozhodla sa, že sa ho na to pri najbližšej príležitosti opýta. Hoci nechcela jatriť jeho rany spomienkami na pohnutú minulosť. Tá jej bola proti nemu prechádzka ružovou záhradou... Mala dojem, že láska, ktorú k nemu cítila, po tých Regulových slovách ešte vzrástla. Uvedomila si, aké má šťastie a koľko toho majú vlastne spoločného a tiež, oboch ich odmietli ľudia, ktorým venovali svoje srdce.

Vynahradím ti všetku lásku, ktorá ti celý život chýbala, láska, pomyslela si a stislo jej srdce. Pery sa jej pri myšlienke na manžela skrútili do nežného úsmevu. Tak veľmi si priala, aby bol už späť.

„Vrátime sa?“ vyrušil ju Regulus zo zamyslenia.

„Samozrejme. Aj tak sme zašli ďalej, ako sme pôvodne chceli,“ pripustila a vydali sa vyšliapaným chodníčkom spiatky.

Ani jeden z nich netušil, že ich spoza hustých kríkov pozoruje pár tmavých očí, ktorý striehne len na vhodnú chvíľu. Po pár metroch, keď sa uistil, že široko-ďaleko nik iný nie je, opustil svoj úkryt a bez mihnutia oka znehybnil muža, ktorého sa držala. Skôr ako stihla Hermiona vykríknuť, či vytiahnuť prútik, bol pri nej.

Odzbrojil ju a jej vlastný prútik zahodil do snehu.

„Teraz si len moja,“ zachripel jej do tváre vzrušeným hlasom.

Len čo ju nie práve najjemnejšie schmatol za rukáv kabáta, odmiestnil sa s ňou preč. Ostal tam po nich len udupaný sneh a nehybný muž ležiaci v snehovom záveji.

Z neba sa začali znášať na zem snehové vločky. O chvíľu snežilo tak husto, že by si jeden nedovidel na koniec nosa.

***

Susan sa s námahou prebrala. Nemala tušenie, kde sa nachádza alebo ako dlho bola v bezvedomí. Zaklipkala očami, aby rozohnala tmu, kým si neuvedomila, že za to, že nič nevidí nemôže tupá bolesť hlavy, ale to, že bola zavretá v miestnosti bez okien a bez jediného kúska svetla. Neďaleko nej niekto ticho vzlykal... alebo... Znelo to ako drkotanie zubami? Zastonala, keď sa snažila zdvihnúť z chladnej zeme a posadiť. Pred očami sa jej zahmlilo a tak chvíľu počkala. Ten niekto sa po tom ako sa pohla strhol a opatrne sa k nej blížil.

„Kto je tu?“ opýtala sa prezieravo dutým hlasom, šúchajúc si trocha bolestivé temeno hlavy, kým jej nedošlo, kto to môže byť. „Lady Weasleyová?“ skúsila.

„A-a-áno,“ dostala okamžitú odpoveď cez drkotajúce zuby. „S-s-st-e v po-poriadku?“

„Zdá sa,“ odvetila. „A čo vy?“

„Ne-neublí-žil mi,“ vyjachtala.

„Kde to sme?“

„Ne-netu-ším,“ zahabkala znova rusovláska. „Nie-nie-kam sa s na-mi pre-miest-nil. A-a vzal v-vám prú-tik.“

Susan sa zamračila. Potom si rukou skusmo ohmatala vnútornú stranu stehna a spokojne sa usmiala. „Neviete, kde je?“

„Ni-e, neu-neuká-zal sa tu od kedy n-ás sem ho-hodil.“

„Tak fajn,“ šepla a konečne si vytiahla spod sukne náhradný prútik, bez ktorého sa nikdy nikam nepohla. Nikdy nemohla predsa vedieť, kedy sa jej zíde. Faktom bolo, že jej to dobre pálilo, pretože toto bola zjavne jedna zo situácií, v ktorej ho mohla konečne využiť.

V okamihu zašepkala lumos a koniec jej prútika sa rozsvietil. Mäkké svetlo odhalilo neprívetivú, chladnú miestnosť bez okien, len s jednými dverami. Podľa všetkého to bol prekliaty anglický dub, najodolnejšie drevo.

„Vy má-te prú-tik? Ale a-ako to?“ žasla mladá žena žmúriac očami vo svetle, krčiaca sa pri jej nohách a trasúca sa ako osika.

„Som aurorka,“ riekla, akoby to všetko vysvetľovalo, pričom nedbalo mykla plecom. V ďalšom momente zručne opravila iným kúzlom šaty mladej ženy, snažiac sa nevšímať jej nahotu a zoslala na nich ohrievacie kúzlo. Už po pár sekundách prestali lady Weasleyovej cvakať zuby a kriedová bledosť pokožky ustúpila.

Keď vstala, aby preskúmala tmavú, neveľkú miestnosť, mladá žena ju znova oslovila. „Tušíte, kam nás odviedol?“

Susan mlčala. Miesto toho sa započúvala do ruchu ulice, do hrkotajúcich kolies kočov a dupotu konských kopýt. Neboli teda ukryté niekde v zapadákove kdesi od ruky, na bohom zabudnutom mieste, ale priamo v meste. V duchu si skúšala spomenúť na zoznam nehnuteľností, ktoré vikomt vlastnil. Pokiaľ vedela, mohlo ísť iba o sídlo Nottinghill alebo dom na Berkeley squere. Lenže... bol by až taký hlúpy, aby ich uväznil v pivnici jedného z týchto domov?

„Dostanete nás odtiaľto?“ opýtala sa jej lady Weasleyová s nádejou a ona znova len mykla plecami. Akoby ju táto situácia nijako extra neznepokojovala.

„Vyskúšať to môžem,“ riekla a podišla k dverám. Lenže keď na ne namierila prútikom a vyskúšala kúzla, pod ktorými mala zámka povoliť, nič sa nestalo.

„Do čerta!“ zakliala a kľakla si, aby si vo svetle z prútika obzrela zámok. Potom sa postavila a natiahla k mladej žene ruku. „Máte nejaké vlásenky?“ opýtala sa a Ginny okamžite začala vymotávať kovové spony, ktoré jej teraz vytŕčali zo strapatého účesu. Jednu jej podala a mladá aurorka si vlásenku sformovala do príslušného tvaru, vytvoriac si akýsi šperhák. To isté spravila s druhou vlásenkou. Lady Weasleyová nevychádzala z údivu.

Susan Bonesová sa len pobavene usmiala. „Skúsim to otvoriť týmto, ale zámka je komplikovaná, takže vám dobrý výsledok nesľubujem.“

„Odkiaľ ste sa to naučili?“

„Otec bol podomový...“

„Kľúčiar?“

Susan sa zasmiala. „Nie, zlodej.“

„Ach,“ hlesla Ginny a sledovala ako sa mladá aurorka morí so zámkou.

Susan však pred tým ako sa zohla k zámke spravila ešte niečo iné. Poslala svojmu kolegovi správu po patronusovi.

***

Keď Severus konečne dorazil domov, nevydýchol si. Nečakalo ho hrejivé objatie manželkinho náručia, ale hrozná správa, ktorá naňho mala účinok ľadovej sprchy. Majordóm mu zbežne oznámil, čo sa prihodilo. Severus bral schody do Regulovej spálne po dvoch. Priateľa našiel ležať v posteli s omrzlinami, no bol pri vedomí. Guvernantka a liečiteľ Stephen boli pri ňom. Len čo však zistil, že Severus dorazil, začal sa zviechať na nohy a ospravedlňovať, že ju neochránil. Severus bol síce zúfalý a vystrašený, ale nebol hlúpy, aby mu to dával za vinu.

„Len sa upokoj, Regulus a povedz mi všetko, čo vieš,“ nabádal ho snažiac sa zachovať si pokojný tón hlasu, kým mu jeho priateľ kŕčovito zvieral chlopne kabáta a ostatní na nich ľútostivo zízali.

„Bol to Nott, som si tým istý. Už sme dali vedieť i aurorovi Malownovi. Hermiona nie je jediná, kto zmizol, Severus. Stratila sa i lady Weasleyová a slečna Bonesová. Obe boli na včerajšom plese,“ vychrlil zo seba. „Malown vravel, že ti pošle správu...“

„Zrejme ma nezastihli. Idem tam,“ riekol a vybehol z jeho izby, mieriac do haly.

V hale ho zastavil znova jeho majordóm, krivkajúc k nemu a rozhadzujúc rukami. „Je to naliehavé, pane!“

No čo už mohlo byť také naliehavé ako život jeho manželky? Lenže hneď ako otvoril neveľkú, zašpinenú obálku, uznal naliehavosť tej správy.

„Budem vás čakať o pol druhej (p.m.) na mieste, kde ste ma zohavili. Len vy a ja, lord Snape. Inak vaša krásna manželka skončí zle.

1. G. N.“

Severus si znova prečítal správu a uvažoval, čo má spraviť. Má informovať Malowna alebo nie? Mal pol hodinu. Dovtedy by stihol zájsť na ministerstvo i dostaviť sa na miesto určenia.

„Toto ti príde draho, Nott,“ zahromžil a hneď na to zmizol v zelených plameňoch.