Morsus vipereus

Hermiona pohladila zamatovú srsť svojej snehobielej kobylky. Vonku bolo chladno a obloha typicky sivastá, akoby sa každú chvíľu malo rozpršať, ale aj tak neodolala pozvaniu svojho manžela vyjsť na čerstvý vzduch a zajazdiť si. Mala na sebe rozkošný jazdecký kostým zelenej farby vyšívaný čiernymi niťami, zdobený perleťovými gombíkmi a na hlave jej sedel trochu našikmo klobúčik zdobený čiernou sieťovinou a vtáčími perami. Nikto sa nemohol Severusovi diviť, že z nej nevedel spustiť oči. Hermiona si spokojne povzdychla a uchopila opraty pevne do rúk. Vystrela sa v sedle a zastala, aby sa pohľadom pokochala po okolitej krajine.

„Je to krásny kus zeme,“ povedala, premýšľajúc nahlas a otočila sa k nemu, keď zastal so svojím čiernym žrebcom po jej pravej strane.

„Je. A je celkom rozľahlý. Uvažoval som nad tým, že tu dám postaviť hájovňu a najmem si niekoho, kto bude schopný postarať sa nielen o zverstvo, ale i o stromy.“

„Nie je to zlý nápad,“ priznala s úsmevom a zadívala sa do diaľky, kde sa pod lesom páslo malé stádo laní na suchej tráve. „Som rada, že si ma vytiahol na prechádzku.“

Severus sa pousmial. „Nemôžeš sa predsa večne ohýnať nad kotlíkmi,“ doberal si ju a ona sa zachichotala a začervenala ako ruža, keď si spomenula na ich milovanie minulý týždeň, keď si ju takmer vzal tam, opretú len o zaprataný pracovný stôl. Musela uznať, že jej manžel bol veľmi vášnivý muž.

„To ma privádza k téme, ktorú som s tebou chcel prebrať už pred časom,“ zamrmlal a zamračil sa, keď si uvedomil, že to pridlho odkladal. Ešte i od rozhovoru s Potterom v ten večer ubehol celý týždeň.

Hermiona popchla svoju kobylku do slabín a tá vykročila pomalým krokom ďalej. Severusov žrebec zafŕkal, pohodil hlavou a nasledoval ju.

„O čo ide?“ spýtala sa zvedavo a pohľadom skĺzla po jeho mužnej postave. V tmavomodrom jazdeckom kabátci, čiernych nohaviciach a leštených čižmách vyzeral viac ako úžasne. Daphne mala pravdu, ulovila si fešáka. Hoci musela konštatovať, že sa doňho nezaľúbila na prvý pohľad. Jeho tmavé oči hlboké ako studne, čierne vlasy, ktoré mu lemovali tvár, orlí nos a vzdorovitá brada nasvedčovali tomu, že jeho povaha bude viac ako len vzdorovitá. A ani jeho výzor ju nijako zvlášť nepriťahoval. Lenže teraz, s odstupom času musela uznať, že sa mýlila. Bol nielen láskavý a pozorný, bol i nežný a vášnivý. Nikdy nehovoril bez rozmyslu a netáral do vetra. Slovo, ktoré dal i dodržal. Nikdy nepresadzoval výlučne svoje názory, ale ostatných si vypočul, všetko zvážil a konal podľa toho, čo bolo lepšie. Bral ohľad na ostatných. Staral sa predsa o svojho priateľa i o jeho syna. K svojmu služobníctvu sa správal zdvorilo a čestne, či už to bolo šmuklovia alebo domáci škriatkovia. Nevedela prísť na nič, čo by sa jej na ňom nepáčilo, čo by neobdivovala, čo by nemilovala. Hermiona sa zapýrila, odvrátila hlavu a zahryzla si do spodnej pery. Posledná myšlienka, ktorá jej preletela mysľou ako blesk z jasného neba ju načisto omráčila. Doteraz nepomyslela na to, že by sa to mohlo stať.

„Ide o obchod, ktorý rozbieha vojvoda Malfoy,“ informoval ju.

„Obchod?“ spýtala sa, povďačná, že ju vytrhol z myšlienok, ktoré ju len miatli.

„Obchod s elixírmi. Draco je veľmi podnikavý a aktívny muž. Napreduje s dobou, čo sa mi páči. Sám som uvažoval, že pri toľkých akroch lesa, ktoré vlastním, by som mohol postaviť i pílu a drevo buď predávať odberateľom, ktorý sa zaoberajú zhotovovaním nábytku, alebo sám postaviť nejaké továrne, najať ľudí a... kto vie. Jednoznačne zatiaľ o tom iba uvažujem a myslel som si, že sa poradím najprv s tebou a potom s nejakými odborníkmi. Doba napreduje a ja sa jej chcem prispôsobiť. Ale vrátim sa k Dracovi.“

„Počúvam, som veľmi zvedavá,“ pobádala ho, aby hovoril ďalej.

„S tým nápadom prišiel i za tvojím priateľom, lordom Potterom. Spolu s ním budem jedným z vlastníkov jeho firmy. Draco a lord Potter budú mať na starosti len finančné vedenie a administratívu, mne prenechali voľnú ruku práve pri elixíroch. Tvoj priateľ mu dokonca navrhol, aby si sa na tom podieľala i ty.“

„Ja? Ale ako?“ zháčila sa prekvapene a v duchu uvažovala, prečo sa jej o tom niektorí z nich nezmienil už skôr.

„Predsa pri výrobe elixírov,“ odvetil trpezlivo a čakal na jej reakciu.

„Ach, na to som nepomyslela,“ riekla a pozrela naňho s obdivom. Netušila, že si jej prácu až tak cení. „Chce, aby sme ich varili my dvaja?“

Severus sa pousmial. „Tak nejako. Od nás sa bude vyžadovať príprava tých zložitejších elixírov a samozrejme, dobre vieš, že i ja rád experimentujem, takže časom by sa trh obohatil i o nejaké novinky. Ale už nám zháňa pomocníkov.“

Prikývla. „Budeš si ich vyberať sám?“ opýtala sa s úsmevom, lebo vedela, ako si jej manžel dáva záležať na kvalite svojich výtvorov a iste by nebol spokojný s niekým, kto nie je v tomto smere rovnaký pedant ako on.

„Áno. Zajtra mám prvé stretnutie s uchádzačmi o zamestnanie. Chceš byť pri tom?“ navrhol, no ona len pokrútila hlavou.

„Rada by som ťa sprevádzala, ale verím ti,“ vyhlásila s oslnivým úsmevom. „Viem, že vyberieš tých najlepších z najlepších. Pre toto máš naozaj zmysel. Okrem toho, zajtra nám príde ďalšia uchádzačka o to miesto guvernantky. Musím byť doma.“

„Celkom som na to zabudol,“ priznal. „Dúfam, že bude lepšia ako tie predošlé,“ zamrmlal nespokojne, keď si spomenul na dámy, ktoré k nim za posledné dva týždne zavítali, a ktoré hneď vypoklonkovali.

Nikto z nich si nevšimol postavu zhrbenú za hrubým kmeňom vysokého smreka. Keď sa dostali na koňoch bližšie k lesu, Severusov kôň zafŕkal a spätil sa. Roztiahol nozdry a zlostne dupol kopytom do zeme, akoby ich chcel pred niečím varovať.

„Čo sa deje?“ ozvala sa Hermiona, keď i jej kobylka ako na povel zastala.

Na odpoveď dlho čakať nemuseli. Spoza stromu vykukla mužská postava a z prútika, ktorý držal v ruke vyšľahol lúč zeleného svetla.

Severus vzápätí zasyčal od bolesti a Hermiona vykríkla od ľaku. Lenže to už obaja mali v rukách svoje prútiky a mieriac na tackajúceho sa ryšavca, ktorý vykročil smerom k nim, naňho zoslali vlastnú salvu kúziel. Škodoradostný úsmev mladého muža zhasol v salve kúziel. Mladík s červenými lícami i nosom pristál tvrdo na zadku, zviazaný a omráčený. Hermiona si ho však nevšímala. Srdce jej zamrelo z obavy o manžela.

„Si v poriadku?“ opýtala sa, keď sa k nemu otočila. Vyvalila oči, keď videla, že sa drží za bok, ktorý silno krváca. Zoskočila z koňa a pomohla mu zo sedla. Z odlomenej halúzky vyčarovala stoličku a usadila ho na ňu. „Ukáž, nech sa ti na to pozriem,“ šepkala, bledá v tvári ako kus pergamenu.

„Nič mi nie je, je to len škrabnutie,“ snažil sa ju upokojiť. Pravda bola, že ho to priam pekelne bolelo. Akoby mu práve amputovali rebro! Sykol, keď ho vyzliekala zo saka stŕpnutými prstami, snažiac sa mu nespôsobiť ešte väčšiu bolesť.

„Prepáč,“ šepla skoro plačlivo, prehĺtajúc vlastné vzlyky. Biela batistová košeľa bola nasiaknutá karmínovo červenou krvou, roztrhnutá jediným čistým rezom, dlhým približne sedem centimetrov, presne ako predný diel saka. Vyhrnula mu košeľu vyššie a prezrela si ranu. Našťastie nebola hlboká a nevyzerala tak zle ako si myslela, že bude.

„Chvalabohu,“ zaševelila a rýchlo mu ju zacelila kúzlom. Keď pozrela do manželovej tváre, mal ju trocha uvoľnenejšiu. „Už je to lepšie?“ opýtala sa starostlivo a on prikývol.

„Oveľa,“ odvetil a pohladil ju po bledej tvári.

„Dobre. Ale aj tak sa ti na to ešte doma pozriem. Nemal by si tam mať ani stopy po zranení, no ostala ti tam po nej červená šmuha. Nepáči sa mi to.“

„Hermiona, nerob si starosti,“ dohováral jej, no zbytočne.

„Budem si robiť starosti. Si predsa môj manžel. Keď si pomyslím, že mohol mieriť inam a zasiahnuť ťa vážnejšie, alebo...“ vzlykla a roztriasla sa po celom tele.

„Alebo mohol zasiahnuť teba,“ dokončil. „Prisahám, že by som z neho najradšej zodral zaživa kožu! Nič iné si ani nezaslúži!“

Hermiona sa ukryla na jeho hrudi a mocne ho objala. Keď sa trochu upokojila, zdvihla k nemu tvár a on jej vtisol na pery krátky bozk.

„Čo s ním bude?“

„Neviem. Necháme to na aurorov,“ navrhol a privolal si z domu škriatkov. Jeden ich preniesol späť do domu, druhý sa postaral o nepozvaného hosťa a útočníka. Tretí odviedol kone späť do stajní, aby sa o ne mohli postarať paholkovia.

***

„Regulus, bojím sa oňho. Je stále bledý, akoby stratil litre krvi a mám dojem, že ho tá rana bolí,“ zdôverila sa pri večeri Hermiona priateľovi, keď sa Asteria i Garrick odobrali do svojich izieb spať.

„Zavolala si liečiteľa?“ opýtal sa jej a ona pokrútila hlavou.

„Odmietol to. Stále opakuje, že mu nič nie je.“

„Je tvrdohlavý ako graroh! Hermiona, ak si myslíš, že ho potrebuje, proste to urob. Keď už bude liečiteľ tu, neodmietne ho, ver mi,“ poradil jej.

V tej chvíli sa však objavila v dverách jedálne vystrašená Emma a oznámila im, že markíz stratil vedomie. Keď Hermiona vybehla do jeho izby, sluhovia ho práve ukladali do postele. Ustúpili jej a ona si sadla na jej kraj. Priložila mu ruku na čelo a s hrôzou zistila, že celý horel.

„Severus?“ prihovorila sa mu, ale nereagoval. „Panebože,“ zaševelila a okamžite sa chopila prútika, aby privolala rodinného liečiteľa.

„Uťahujete si zo mňa, že?“ spytoval sa liečiteľ, len čo sa vynoril z krbu v hale sídla Cudworth.

Regulus len pokrútil hlavou, pery stiahnuté do tenkej linky. „Ani v najmenšom, Stephen.“

„Je to s ním naozaj také vážne?“ liečiteľ ho nasledoval na poschodie a obaja zastali pred dverami jeho spálne. Regulus zaklopal a Hermiona im otvorila.

„Ako dobre, že ste už tu, pane,“ riekla unaveným hlasom. V tvári sa jej zračili úprimné obavy.

„Markíza Snapová, k vaším službám,“ uklonil sa jej liečiteľ a prešiel popri nej k posteli, kde ležal jej manžel.

„No nech sa prepadnem,“ zamrmlal si popod nos. „Ten chlap nebol jakživ chorý a teraz toto!“

„Ani teraz by tu neležal, keby sa o to nepostaral barón Weasley,“ prskal Regulus, cítiac sa absolútne bezmocne a o nič lepšie ako Hermiona.

 „Čo sa vlastne stalo?“ spytoval sa, kým si vyťahoval z koženého kufríka svoj prútik.

„Napadol nás a zasiahol Severusa akýmsi kúzlom do ľavého boku. Ranka nebola hlboká a vyzerala neškodne. Zacelila som ju, ale zjavne niečo nie je v poriadku,“ informovala ho Hermiona.

„Má horúčku,“ skonštatoval sucho liečiteľ, keď naňho použil diagnostické kúzla. „Dali ste mu užiť nejaký elixír?“ opýtal sa obzrel si nepeknú ranu, ktorú mal na boku.

„Ten proti horúčke, ale neklesá mu,“ priznala sa, obavy v nej rástli ako veľký čínsky múr.

„Urobili ste dobre, ale nestačí to. Telo sa potrebuje zbaviť jedu, ktorý má v sebe,“ oznámil im Stephen.

„Jedu?“ zvolali obaja unisono.

„Presne tak. Zrejme nejaké špeciálne kúzlo. Ale kým ho nepoznám, neviem mu lepšie pomôcť,“ priznal a Hermiona zbledla ešte viac. Napadlo ju, prečo nepoužije bezoár, ale liečiteľ akoby jej čítal myšlienky.

„Chcete mi povedať, že je... že... on je otrávený?“

„Presne tak, mylady, ale obávam sa, že by to nepomohlo a bezoár by v tomto prípade nestačil,“ odvetil ponuro.

„Pre Merlina,“ hlesla, chytila sa za tvár a sťažka dosadla do kresla, uvažujúc, čo bude robiť. Cítila, ako sa jej v očiach hromadia slzy. Keď si pred ňu kľakol Regulus a zobral jej studené ruky do svojich dlaní, skoro ho nevidela.

„Hermiona, aká to bola kliatba?“ spytoval sa jej naliehavo.

„Ja... ja neviem, Regulus,“ šepla. „Nebol dôvod sa na to spytovať, keďže mu nič nebolo. Mysleli sme, že ide o obyčajnú reznú ranu. Celkom neškodnú... Pre merlina,“ šepla znovu, „čo budeme robiť?“

Regulus vstal a prečesal si rukou vlasy. Jeho myseľ horúčkovito pracovala. „Čo sa stalo s barónom?“

Hermiona si utrela nos a odvetila: „Vzali ho aurori na ministerstvo. Vraveli, že ho nechajú v cele predbežného zadržania, kým sudca zajtra nerozhodne, čo s ním. Prečo?“

„Pôjdem za ním a ak to bude potrebné, to kúzlo z neho vytlčiem holými rukami!“ zastrájal sa. Hermiona sotva prikývla. Prešla k posteli svojho manžela z druhej strany, tak aby nezavadzala liečiteľovi pri práci a chytila ho za ruku, keď sa vyštverala na matrac, sadnúc si vedľa neho.

„Prosím, nech bude v poriadku,“ šepla, stískajúc jeho horúcu ruku vo svojich dlaniach. „Prosím, povedzte, že bude v poriadku,“ prosila liečiteľa.

Stephen si povzdychol. „Určite. Som si istý, že sa Regulus vráti s tou kliatbou a my si už hravo poradíme. Teraz nemôžeme robiť nič, len čakať.“

Hermiona prikývla, načiahla k manželovej tvári druhú ruku a odhrnula mu z čela spotené pramienky vlasov.

„Neprežila by som to, keby sa mu niečo stalo,“ ani si neuvedomila, že to vyslovila nahlas. Liečiteľ sa na ňu súcitne pozrel a pohľad preniesol na svojho starého priateľa ležiaceho bezvládne v posteli. Kto by si to bol kedy pomyslel?

***

Keď sa Regulus konečne vrátil i s vojvodom v pätách, bolo chvíľu po polnoci a Hermiona si vydýchla, vyskočiac na rovné nohy, hoci bola vysilená od strachu o manželov život a unavená.

„Morsus vipereus!“ zvolal Regulus, len čo prekročil prah dverí. „Je to morsus vipereus!“

„Prefíkané,“ prikývol uznanlivo liečiteľ a vrátil sa k svojej taške, aby v nej našiel, čo potreboval.

„Pomôžete mu?“ spýtala sa ho úzkostlivo Hermiona, utierajúc si vlhké oči.

„Nebojte sa, mylady, bude v poriadku,“ odvetil spokojne a začal rýchlo pracovať. Vydával rozkazy a jeho pokyny okamžite plnili. Sám vojvoda sa ponúkol pozháňať rašeliník a nocovku, hoci netušil na čo to liečiteľ potrebuje, kým Hermiona odbehla naplniť misu ohriatou vodou, ktorú doniesla Emma z kuchyne.

„Ranu musíme znova otvoriť a vymyť,“ hovoril k Hermione. „Budeme potrebovať uteráky. Nevyzerá to na hlbokú ranu, ale... kto ho vie.“ Hermiona teda odbehla po čisté ručníky.

Keď sa vrátila, liečiteľ jej povedal, že pripravil niečo na vymytie tej rany. Príšerne to smrdelo. „Z čoho to je?“ opýtala sa podozrievavo a starší muž sa zasmial, keď vrhla nepriateľský pohľad na misu, ktorá zaplnila spálňu nepríjemným zápachom.

„Nebojte sa, smrdí to ako sto čertov, ale pomôže to. Som o tom presvedčený. Je to len trocha vody zmiešanej s octom, soľou a surovou cesnakovou šťavou, lieh s terpentínom, ružovým olejom a zopár iných užitočných vecí. Recept na rany od starých mám.“

Potom sa otočil k stolíku, nalial do brúseného pohára whisky a nasypal doň trocha z nocovky, ktorú doniesol mladý vojvoda. Vyzeralo to ako tmavozelený popol a ako jej oznámil, pomôže mu to zraziť mu horúčku rovnako dobre ako elixír na jej zníženie a okrem toho mu to utlmí bolesť. Horko – ťažko doňho dostali dve lyžice z toho nechutne vyzerajúceho nápoja, ale prehltol ich, hoci s prskaním. Keď ho liečiteľ začal priväzovať k posteli a Hermiona začala protestovať, vysvetlil jej, že je to len pre jeho dobro. Znemožnia mu tým akýkoľvek pohyb a budú môcť nerušene pracovať bez toho, aby ho museli držať, keď sa bude pri ošetrovaní vzpierať.

Liečiteľ ho potom zručne zbavil košele a odkryl nepekne vyzerajúcu ranu. Bola napuchnutá, červená a vyzerala, akoby chcela každú chvíľu prasknúť. Od nej sa ťahali smerom k srdcu dva červené lúče, ktoré jasne kontrastovali s bielou pokožkou a pripomínali jej tvar hadích zubov. Prútikom ranu znova otvoril, šepkajúc akési kúzlo. Aj po veľkej dávke morfia bolesť spôsobila, že Severus sa vzpieral, krivilo mu tvár a z hrdla mu vychádzali nesúrodé protestné zvuky.

Hermiona stála po liečiteľovom boku, vymieňala ručníky ak to bolo potrebné a podávala mu, čo si popýtal. Prútik potom vymenil za tenkú, ligotavú lancetu, ktorou ranu otvoril a striekačkou mu vymýval ranu, ktorá mu opakovane vnikala do rany, až kým sa slaný roztok nesfarbil doružova čerstvou, čistou krvou. Liečiteľ pracoval rýchlo a zručne. Na veľkú úľavu všetkým prítomným Severus po chvíli zamdlel. Telo mu ochablo a ošetrovanie rany už nevnímal. Keď bol liečiteľ konečne spokojný s tým, ako ranu vyčistil, namočil tampón do terpentínovej zmesi a ranu ňou dôkladne napustil. Potom Draco zručne zabalil rašeliník do štvorca čistého mušelínu, namočil balíček do medu a priložil na ošetrené miesto.

„A je to. Proces hojenia sa začne hlboko vnútri. Bude potrebné preväzovať to niekoľko dní, potom rašeliník vyberieme a necháme kožu zrásť.“

Hermiona prikývla. Spoločne s vojvodom potom obviazali okolo Severusovej hrude pruh ľanového plátna a škriatkovia rýchlo vymenili posteľnú bielizeň za čistú.

Keď si liečiteľ umýval ruky, Hermiona sedela v kresle pri manželovej posteli, obmývajúc mu tvár handričkou namočenou do vlažnej vody a počúvala rozhovor mužov za sebou.

„Prečo sme nepoužili nijaký elixír?“ zaujímal sa vojvoda, ktorému metóda ošetrenia jeho krstného otca pripadala nevšedná, ba viac ako zvláštna. Muklovská.

„Neurazte sa, ale vy asi nepoznáte účinok tej kliatby, však?“ opýtal sa ho liečiteľ.

Vojvoda pokrútil hlavou. „Žiaľ, nie. Má to niečo spoločné s tým, aký spôsob ošetrenia ste zvolili?“

„Presne tak. Mladý barón zvolil jedno z najzákernejších kliatob. Hovorí sa mu i Hadie uhryznutie. Ak by som liečil Severusa len podaním protijedu, nič by to nevyriešilo, lebo napadnutá bola koža i mäso, nielen krv. V tom nápoji s whisky a nocovkou bol zamiešaný i protijed, lenže sám o sebe by nestačil. Sám ste videl tú ranu. Napadla kožu a mäso. Ak by sa dostala bližšie k srdcu, bola by ho ochromila a zabila.“ Dodal to síce stíšeným hlasom, lenže Hermiona ho začula a strhla sa. Pri tej predpovedi sa striasla a v duchu preklínala muža, ktorý jej kedysi dvoril.

„Teraz môžeme postupovať celkom tradične. Ak mu horúčka do rána neklesne, bude treba zdvojnásobiť dávku elixíru proti horúčke. Ale myslím si, že je na najlepšej ceste, aby sa uzdravil.“

„A čo tá rana? Necháte ju zrásť kúzlom, alebo...“

„Uvidíme ako sa bude hojiť. Ale iste, prečo nie.“

Hermiona nechala Regula, aby vyprevadil liečiteľa i vojvodu. Sama mu poďakovala za pomoc a rozhodla sa bdieť pri jeho posteli.

Znova mu obmyla rozhorúčenú tvár. Keď odložila vlhkú handričku, nahla sa k nemu a pobozkala ho na čelo. „Musíš vyzdravieť, počuješ? Nesmieš zomrieť, nesmieš... Milujem ťa, milujem,“ šepkala zronene, rozhodnutá v dnešnú noc oka nezažmúriť.