Skôr či neskôr čakám Faustovu návštevu. Celkom som na ňu zvedavá.

Som nahnevaná? Teším sa? Poďakujem?

Čo sa podľa príručky robí v takýchto chvíľach?

Zhrňme si to, v skratke. Faust sa so mnou rozíde. Ja som naštvaná, že mi nechce povedať pravdu. Faust mi povie pravdu. Ja som naštvaná, čo mi povedal. Faust privedie rodičov. Tu prichádza zlom.

Nie som naštvaná. Naozaj, nie som, a to je čudné. Pretože ak sa na to pozriem svojou neomylnou courterovskou logikou, vypustil na mňa svoje aristokratické manipulatívne zviera, ktoré ma roznosilo po koberci. Povedané bez pátosu, ovplyvnil dianie tak, aby išlo v jeho prospech.

Neviem, či si uvedomil, že smer, ktorý zvolil, sa mu nemusí v budúcnosti oplatiť. Čo sa týka mojej osoby, viem si predstaviť až príliš veľa nepriaznivých scenárov.

Asi okolo polnoci sa ozvalo tiché, očakávané klopanie. Knihu som položila na nočný stolík, rozmýšľajúc, o čom som vôbec čítala.

Po potiahnutí kľučky ma okamžite do očí udrel jeden fakt. Faust bol prezlečený, prišiel v teplákoch a obyčajnom čiernom tričku, ktoré som videla pod rozopnutou mikinou v slizolinskej zelenej. Na to, že rokfortská uniformná kolekcia nepatrí do jeho štýlu, do farieb fakulty sa oblieka celkom často.

Pustila som ho dnu, ani som okolo toho nerobila okolky. "Zdržal si sa tam ešte dlho?" spýtala som sa ho, keď prechádzal okolo mňa.

"Ešte asi hodinu," odvetil a v hlase znel unavene. Myslím, že patrím k málu, pred ktorými by dal niečo také znať.

"To si vyviazol celkom ľahko."

"Asi," pokrčil ramenami. Zamieril k písaciemu stolu, od ktorého odsunul stoličku a otočil smerom k posteli. Na tú som si z pochopiteľných dôvodov sadla ja. Napokon, bola som v pyžame.

"Niečo, čo by som mala vedieť?" zložila som ruky v lone, cítiac sa nečakane zraniteľne.

Asi sa ma dotklo, ako jednoducho ma presvedčil. Kto vie, aký mechanizmus zafungoval v mojej hlave, ale odrazu ma nedusí fakt, že ma Faust bude sledovať. Viac ma zaujímajú výsledky jeho - našej práce.

Posledné dni si začínam uvedomovať, že v sebe niečo mám. Akoby som to vždy prehliadala, pretože som nevedela, čo to niečo znamená.

"Pozajtra použijeme prenášadlo, ktoré mi naši pošlú. Prenesie nás do bezpečia, kde budeme mať pokoj od snoriacich aurorov." Dokázal hovoriť veľmi prirodzene o niečom, čo bolo všetko, len nie prirodzené.

"Myslela som, že ostaneme tu. Chcem vedieť, ako ďaleko je vyšetrovanie."

"O to sa postará otec, to predsa vieš," zamračil sa mierne.

"Viem? Vôbec ho nepoznám."

"Uzavreli ste dohodu," pokračoval v tom podivne rozladenom tóne.

"S diablom," ušlo mi bez premýšľania, okamžite spôsobiac zmenu v jeho postoji.

Nepovedal nič, ale v jeho očiach som zbadala náznak protestu. Narovnal sa a odtiahol, zrazu akoby nesedel kúsok odo mňa. Sedel na druhom konci hradu.

"Prestane to niekedy medzi nami stavať tú stenu? Kedykoľvek sa mi podarí ju rozbiť, nestihnem si ani vydýchnuť a ona tam stojí znova," prehovoril posmutnelým, mierne rozmrzelým tónom.

"Neviem, čo na to povedať," pokrčila som ramenami. Cítila som sa zle, pretože sa zle cítil on. "Vieš, že sa snažím. Keby som sa nesnažila, teraz by sme tu spolu nesedeli."

Opäť nič nepovedal a ja som začínala mať pocit, že dôvodom je skrátka fakt, že tiež nevie čo.

Hľadel na mňa, v tvári nič nevraviaci výraz, v očiach nepokoj. A mne bolo príšerne.

Nespravila som práve tú najväčšiu chybu v živote?

Ešte okamih ma sledoval, veľmi uprene a veľmi nerozhodne. Napätie v jeho ramenách dosiahlo vrcholu a on sa rýchlym pohybom postavil.

"Asi by som mal ísť."

Zamrkala som a celé moje vnútro sa stiahlo. Bolelo to. Obyčajná veta, obyčajný oznam.

Keď som nereagovala, bez slova zamieril ku dverám. Bol už pri nich, siahol po kľučke a zaváhal.

Napriek tomu, že do tváre som mu už nevidela, cítila som jeho napätie. Neschopnosť rozhodnúť sa sršala z celého jeho tela.

A vtedy sa otočil späť.

"Nie," povedal jednoducho, pokrútil hlavou a spravil dva kroky ku mne. Zastal v strede miestnosti, tvárou mu posledný raz prebehla neistota a potom mu črty stvrdli.

Nabral stabilitu, nabral energiu. Videla som to na každom kúsku jeho tela. Na jeho postoji, vo výraze jeho tváre, v jeho tlejúcom oranžovom pohľade.

"Všetko to rozhodovanie, všetka ta námaha. Riziko, ktoré obaja podstupujeme a nepríjemnosti, ktoré musíme prestáť. To všetko snáď nerobíme preto, aby sme so sebou neboli schopní hovoriť!" rozhodil rukami. Iskra hnevu jeho pohľad rozhorela do sýtej prenikavej farby.

"Obaja sme vysoko racionálne uvažujúci ľudia. Obaja vieme, že v danej situácii sme urobili to najlepšie, čo sa dalo. Bolo by pekné nemusieť do toho zatiahnuť môjho otca, ibaže máme tú smolu, že sme obaja do vienku vyfasovali rodokmeň, ktorý neradno ignorovať. A fakt, že Lupin má vražedné sklony a teba si vyhliadol lovec vlkodlakov, tiež práve nepomohli." Niečo mi vravelo, že by sa nenechal zastaviť, ani keby som sa snažila. Čož som sa nesnažila, pretože som prikovane sedela na posteli.

"Nejako sme reagovať museli. A reagovali sme správne. Napokon - moju rodinu by si časom aj tak stretla. A ja by som tvojho vlkodlaka vždy skúmal, je to moja prirodzenosť, ako keď vlk skúma pachy. Takto akurát hráme s kartami vyloženými na stole."

Prekonal i zvyšnú vzdialenosť, čo nás delila a sadol si vedľa mňa. Jeho tvár už nehorela hnevom, skôr zápalom a presvedčením.

"Konečne sú všetky tajomstvá vonku a my máme plán. A nie moc zložitý, to musíš uznať," pousmial sa. Vedela som, kam tým mieri.

Čo máme urobiť? Byť spolu? Ježiš, tak to je fakt strašný údel.

"A ja nie som môj otec. Ja jeho obavy nezdieľam. Samozrejme, že som zvedavý na to, čo v tebe drieme. Ale nezaujíma ma to až tak, aby som kvôli tomu prišiel o teba."

Najskôr som mu nevedela odpovedať ničím iným, len prázdnym pohľadom. Hlavu som mala plnú myšlienok, ale navonok to muselo vyzerať skôr tupo než filozoficky.

To čo vravel jednoducho dávalo zmysel.

"Odkedy si taký romantik?" uchechtla som sa napokon a on prevrátil očami.

"Odvtedy, čo si ty začala potrebovať dôkazy lásky."

Je to tu opäť.

Lásky.

Už raz mi povedal, že ma miluje. No, skôr mu to ušlo, ale aj to sa počíta.

"Ešteže sme obaja vysoko racionálne uvažujúci ľudia," povedala som, nakloniac sa k jeho perám.

Nechala som ho, nech zvyšnú vzdialenosť prekoná on. Priložil pery na tie moje a pomaly, koncentrovane sa do nich vsal.

Pocítila som uvoľnenie vo svaloch. Obavy sa mi z tela začali vyplavovať ako toxíny.

Prisunula som sa k nemu bližšie, chcela som z neho fyzicky cítiť viac, než len pery. Dlane som mu položila na krk, zatiaľ čo on ma objal jednou rukou a druhou mi vošiel do vlasov.

Občas pritlačil, občas sa stiahol, v konečnom dôsledku sa s moji perami len hral. Láskal ich, vychutnával si ma, ale nešiel ďalej.

Mierne som sa odtiahla s výdychom nesúcim jeho meno.

"Bože ako mi toto chýbalo."

"Nevieš si predstaviť," preriekol ticho, otrúc sa nosom o môj, zhlboka dýchajúc.

"Máš proste kurevsky presvedčivé argumenty."

"Snažím sa," uchechtol sa.

Prstami sa hral s mojimi vlasmi, tvár zošuchnúc po mojom líci na bok.

Neriešila som, čo robí, pretože to bolo príjemné. Po chvíli sa však odtiahol a v prstoch sústredene žmolil prameň mojich vlasov. Oddelil ho od zvyšku čiernej záplavy a presunul tak, že som naň videla i ja.

Môj nechvaľne známy biely prameň.

"Zaujímalo by ma, či je i toto dôsledkom prírodnej mágie v tebe," prehovoril a snáď prvý raz ma zmienka na túto tému z jeho úst nechala absolútne pokojnou.

Napokon, prírodná mágia a lupus natus teraz medzi nami budú asi dosť častým predmetom diskusie. Uvidíme, ako dlho to vydržím.

"Mňa zaujíma, či tu dnes budeš spať."

V stotine sekundy sa do mňa zavrtával pohľadom, pustil svetlý prameň mojich vlasov a odtiahol sa.

Prikývol, postavil sa a ja s ním.

"Skočím si pre pár vecí a hneď som späť," oznámil mi, skloniac sa ešte pre jeden bozk a už si to štrádloval ku dverám.

"Pohni," napomenula som ho ešte medzi dverami, za ktorými sa stratil s vedúcnym úsmevom.

*****

Keby ste chceli vedieť, aké je to stráviť dva dni v posteli s Faustom, tak mám pre vás jedno - zožeňte si nejakého Fausta a skúste to. Stojí to za to.

Je jedno, či sme spali, rozprávali sa, pozerali do blba alebo sexovali do bezvedomia. Jeho prítomnosť som si užívala ako čerstvý vzduch.

Každopádne nedeľňajšie zobudenie túto harmóniu pochovalo.

Vytrhla som sa z akéhosi sna, nevedela som z akého, no srdce mi splašene bilo. Na koži som cítila brnenie a vlk vo mne akoby sa nevedel vmestiť do kože. Do mojej kože.

Zhlboka som dýchala a snažila sa to zmierniť, siahajúc okolo seba po Faustovi. V posteli nebol a keď som splašene preskúmala izbu, nebol ani v tej.

Postavila som sa a s konským dupotom dobehla k oknu, otvoriac ho do korán. Okamžite ma zachvátil chlad ranného vetru na hrade v Anglicku. Viete si predstaviť.

Rozdrkotala som sa, len tričko a nohavičky, ktoré som mala na sebe, ma úplne nezahriali. Ale to bol cieľ.

Začula som otváranie dverí, ktoré ma donútilo otočiť sa.

Faust mi venoval zhrozený pohľad, pretože bol v pyžamových nohaviciach a tričku, cez ktoré jasne presakovali kvapky vody. Vlasy mal mokré, v ruke si niesol uterák a aj debil by pochopil, že ide zo sprchy.

"Kriste, zavri to, než ma odfúkne," prehovoril takmer bez záujmu v hlase, ale v tvári mal vše vraviace zhrozenie.

Poslúchla som ho, o angínu som nestála ani ja. Vlk vo mne akoby sa utiahol do nory, aby sa pred zimou tiež ochránil. To je fajn. Čo si to ten pacholok myslí? Že je pol dňa do úplnku ho neospravedlňuje.

Vrátila som sa do postele, posadila sa na ňu v tureckom sede a sledovala, ako Faust uterák hodil na operadlo stoličky. Rukami si vyšúchal vlasy tak, až na mňa dopadlo pár kvapiek. Potom sa natiahol vedľa mňa.

"Ako sa cítiš?"

"Divne. Takže nič divné."

Nezasmial sa, len na mňa hľadel akosi viac sústredene.

"Teraz sa snažíš zaostriť na prírodnú mágiu, že?" odhadla som, na čo sa mu pohľad vyjasnil, keď ho stočil do mojich očí.

"Je to zvláštne. Vlkodlak v tebe odvčera zosilnel, ale ten podivný pocit, čo z teba mám, čo mám z tvojej mágie, silnejší nie je."

"Netuším, o čom hovoríš," pokrútila som hlavou rezignovane. Asi je mi to jedno.

Miestnosťou sa odrazu ozval otrasný vŕzgavý zvuk.

Faust sa posadil a po sekunde sa zasmial.

Môj vlkodlačí hlad sa prihlásil o slovo tým najpotupnejším zaškŕkaním v bruchu v dejinách.

"Tak teda raňajky."

Keď som vchádzala so Dumbledorovej pracovne - premýšľajúc nad tým, čím duchaplným by k téme mohol prispieť vyšinutý riaditeľ - svet bol ešte normálny.

Vtipné, ako rýchlo sa veci vedia dokašlať.

S Faustom za chrbtom som ostala stáť hneď za dverami.

Ocitla som sa zoči-voči presile. Mojou jedinou myšlienkou bolo - uteč.

Tri osoby, ktoré sedeli na kreslách v zrejme prijímacej časti Dumbledorovej pracovne, na mňa ako jeden stočili pohľady.

Muž, nápadne pripomínajúci Fausta, sa postavil a zamieril ku mne.

Inštinktívne som chcela cúvnuť, ale vlk vo mne ma zastavil.

Faust sa presunul vedľa mňa a zaujal skoro až obranný postoj.

Jeho otec ho obdaril pomerne zaujímavým pohľadom, ktorému som vôbec nerozumela, ale nepovedala by som, že bol negatívny.

Pripomenula som si, že aj Michalak senior je len človek, a snáď úspešne som nedala najavo nič z klbka pocitov, ktoré mnou zmietali.

"Vy budete slečna Courterová," prehovoril hlasom, ktorý k jeho prázdnej tvári vôbec nesedel. Bol takmer vrúcny. Inak bol presnou kópiou Fausta - jeho črty boli vytesané do kameňa, jeho výraz nedával najavo vôbec nič. Jeho myšlienky sa skrývali za rovnakým oranžovým odtieňom ako Faustove, len vlasy mal o málo tmavšie.

Bol dychberúci.

Nesršala z neho mladosť ako z Fausta, naopak, vyžaroval takmer neznesiteľnú všemoc. Vševedomosť. To všetko skryté za nepreniknuteľným, skúmavým pohľadom.

"Faust Michalak. Som rád, že vás konečne spoznávam," prehovoril tým michalakovským patentovaným zdvorilým, formálnym hlasom.

Prijala som ruku, ktorú mi podával, krátko si s ním potriasla a potom sa stiahla, pokiaľ možno čo najviac v pohode.

Faust po mojom bokom mi dodával podivnú odvahu. Zvláštne, keďže jednám s jeho otcom.

"Faust mi nepovedal, že ste tu," prehovorila som konečne a s potešením zistila, že môj hlas je len a len môj hlas. Mierne drzý, už trochu viac nepríjemný a hlavne prázdny.

"Asi sa bál, že potom by vás sem nedostal," zasmial sa Faust starší a ja som strnula. Nie, nie ja - môj vlk sa napäl. Cítil autoritu, cítil silného vodcu a cítil nebezpečenstvo. Nejasné a skryté, o to viac záludné.

Faustovmu otcovi sa v očiach zjavila akási jednoduchá fascinácia, keď sa otočil na svojho syna.

"Naozaj zaujímavé," prehovoril trochu zarazene a mne akoby niekto sfúkol sviečku.

"Vravel som," odvetil Faust s nezáujmom, ale ja som ho poznala. Cítila som tú jemnú vibráciu v jeho hlase, ktorá sa tam zjavovala len vo výnimočných prípadoch, keď bol nesvoj.

"Mohli by ste to svoje vystúpenie preniesť aj sem?" ozval sa chladný ženský hlas, v silnom kontraste s vrúcnosťou toho Michalakovho.

Očami som vyhľadala zdroj toho hlasu a tie mi takmer vypadli z jamiek. Až teraz som sa viac sústredila na Faustovu matku a opäť dostala ten pocit - uteč.

Nebola nádherná, akoby som čakala od ženy, ktorá porodila tú dokonalosť, čo stála po mojom boku. Jej črty boli súmerné a zaujímavé, ale nie vyslovene krásne.

Svetlú pleť po nej Faust nezdedil, ani vlasy farby líščieho kožuchu. Za to ten pohľad - odmeraný a nedostupný - ten mal po nej.

Jej svetlé oči na mňa pozerali z nižšej pozície v kresle, predsa zvrchu. Ak sa Faustov otec snažil nedať najavo nadradenosť, ona sa snažila dať ju najavo za oboch.

Možno to bolo preto, že nevedela, o čom sa chlapi bavia. To naštve.

Nie, ona ma nemohla cítiť. Nebola repressor. A nemala ani leprikóna, ako ma zcela nevhodne napadlo.

"Až po vás," ustúpil mierne stranou Michalak a nasmeroval ma k prázdnemu kreslu.

Vždy tu bolo toľko kresiel? A kde je vôbec Dumbledore?

Posadila som sa, očami hltajúc oblečenie tej ženy. Sýty smaragdový odtieň blúzky jej kabátika dával vyniknúť farbu jej vlasov i pleti. A biele šaty, ktoré mala na sebe, dávali slovu biela úplne nový rozmer.

Posadila som sa, len matne si uvedomujúc, že na mňa všetci pozerajú a že Faust si kreslo pritiahol bližšie k tomu môjmu.

Niečo vo mne ma totiž veľmi silne smerovalo k tretej osobe, ktorá sedela trochu bokom. Môj vlk, moje ja, môj lupus natus - to všetko v miestnosti najviac trápil muž, ktorý ma sledoval ostražito a oveľa viac nepriateľskejšie, než všetci v miestnosti. Dohromady.

"Slečna Courterová, toto je moja drahá manželka Gillian. A toto je môj poradca, Noah Durden."

Starší muž - Noah - nijak nezareagoval. Sedel opretý tak, aby bol čo najďalej, a sledoval ma pohľadom, ktorý vedel zabíjať.

Zaujímavé, že moje nesympatie padli práve na človeka, ktorý doposiaľ nepovedal nič.

"Faust, mal si hneď povedať, že je to celé o tom, ako vyzerá," pokračovala ľahostajným a nepríjemným hlasom Faustova matka. Hrubý spletený cop jej hrdzavých vlasov ma rozčuľoval - bol dokonalý.

A predsa ma nerozčuľoval tak, ako fakt, že som každých pár sekúnd musela očami vyhľadať Noaha. Bol starší než Faustovi rodičia, vychudnutý a jeho vlasy už dávno stratili farbu i silu. Špicatý nos a tenká linka pier jeho tvár zbavovali akýchkoľvek sympatií, pleť vyblednutej farby vyzerala mŕtvolne. Pôsobil znepokojivo. Zákerne, neprispôsobivo, inteligentne.

Kombo jak do hororu.

Faust po matke hodil primerane znechutený pohľad. Faust starší sa zasmial.

"Gillian, keby si to len mohla cítiť," vzdychol a celú svoju osobu upriamil na mňa.

A v tom mi došlo, čo chcel Faust povedať tým, že ho ku mne nepustí. Fyzický kontakt tým nemyslel.

Bolo okolo mňa príliš ľudí, príliš vnemov a hlavne som bola stále tak nejak v šoku. A môj vlk celkom nesprávne vyhodnotil situáciu, keď sa obával hlavne Noaha.

Pretože razom všetko vo mne utíchlo a ostal len chlad. Strach. Ničota.

"Otec," ozval sa po mojej lavici Faust, takého som ho ešte nepočula. Jeho hlas bol varovný, veľmi tichý a veľmi výrazný.

Ničota ma opustila a opäť som to bola ja - so svojím vlkom, so sebou, s prírodnou mágiou (asi, v tomto som stále nováčik).

Utíšil ju Faustov otec? Preto som mala pocit, že zo mňa na pár okamihov neostalo absolútne nič?

Nedokázala som to ovládnuť a roztriasla som sa. Ten pocit ma zasiahol, rezonoval vo mne i po jeho odoznení. Bolo to horšie ako bolesť, horšie ako smútok či hnev. Bol... prázdny a ľadový. Ako pohľad Ilianiných mŕtvych očí.

"Prepáčte, zabudol som sa," rozhodil ruky Michalak a opäť sa zasmial. Jeho smiech bol napriek všetkému príjemný.

Dobre. Faustovu rodinu nijak zvlášť asi nikdy milovať nebudem.

"Mohol by mi niekto vysvetliť, o čo tu ide? Určite ste informovaný o tom, že sa nenechám vami ani nikým iným analyzovať," spustila som, keď už pohár trpezlivosti pretiekol.

"Dievča, na to už je neskoro, ver mi," ozvala sa Gillian a prvý raz v jej hlase zaznelo čokoľvek pozitívne. Myslím, že to bol súcit.

"Otec, prejdi k veci, prosím," ozval sa opäť Faust. Nepozrel na mňa, nevenoval mi jediný pohľad. No bol pri mne, sedel blízko, tváril sa rozhodne a neoblomne. A veľmi jasne - bol na mojej strane.

Mala som chuť dotknúť sa ho, no odpustila som si to. Teraz na to nie je vhodná chvíľa.

"Slečna Courterová, môj syn vás už oboznámil so situáciou, v ktorej sme sa všetci akousi podivnou hrou osudu ocitli. A určite vás informoval o tom, kde vidím hlavný problém. Teraz viac ako pred tým, ak mám byť úprimný."

"To myslíte tú časť, kde sa vás pokúsim zlikvidovať?" ubehlo mi, hneď som vedela, že je to chyba.

Tri páry očí sa do mňa zavŕtali ako pri operácii mozgu, cítila som ich dotyk v hlave.

"Nepochybujem o tom, že ste odvážne mladé dievča. No práve teraz by som volil viac opatrnosti, byť vami."

Ďakujem za super radu. Úžas.

Chladnokrvnosť v jeho slovách, tvári i vystupovaní ma desili. A štvali. Asi ako väčšina vecí, čo ma desí.

"Vy asi nechápete, ako absurdne mi to znie," povolila som v tóne, no nemohla som ho nechať, nech ma úplne rozžvácha. Len nech ma prehltne v celku. To bude na jeho zažívanie iste radosť.

"A vy asi nechápete, ako vážne beriem bezpečnosť seba a svojej rodiny," schladol v hlase i očiach, ak to ešte išlo. Zanechal stranou formálnosť a zdvorilosť, videla som, že zvážnel.

Nebrala som to ako hrozbu. Brala som to ako začiatok toho, prečo sme tu.

"Pozrite, ja neviem, čo sa tu snažíme dokázať. Myslíte, že vás ohrozím? Povedzte mi, ako by som to asi mala urobiť? To, že mám v sebe nejakú super-čuper mágiu, som sa dozvedela nie veľa hodín dozadu."

"Lenže to nič nemení na tom, že ju máte."

"Faust, toto nič nerieši. Pohybujeme sa tu v kruhoch," vzdychla otrávene pani matka smerom k manželovi a oprela sa do kresla. Preložila nohu cez nohu a ostentatívne sa zahľadela von z okna.

"Mama má pravdu. To, že v sebe nesie nebezpečnú mágiu, už vieme. A ja viem i to, že nás ňou neohrozí. Popravde, nemyslím, že jej dáva nejakú schopnosť, ktorou by sa jej to mohlo podariť."

Pozrela som na Fausta, prekvapene a trochu urazene, lenže on mi stále nevenoval pozornosť.

"Faust povedal, že prírodnú mágiu neviete potlačiť. Ale vy ste to urobil, ani nie päť minút dozadu," chytila som sa opäť slova.

Michalakov pohľad zbystril, tvárou mu prebehlo príjemné prekvapenie.

"To som len obalamutil vaše zmysli, ale je zaujímavé, že ste si to mysleli. Faust vám musel povedať, že prírodnú mágiu neovládame."

"Veď preto sme tu," povedal Faust.

"Nie. Sme tu preto, že by ste ju ovládnuť chceli. A ja vás to mám naučiť." Michalak sa do mňa prepaľoval pohľadom, ja som mu však odolávala, čo mi sily stačili.

Začínam chápať michalakovskú hru.

Dokonca mi začínalo dochádzať, že celá tá vec s ohrozením je jeden veľký Michalakov zámer.

"Vy sa nebojíte, že vám či vášmu synovi niečo spravím. Uvedomili ste si to hneď ako som vošla do miestnosti. Ale viete i to, že moja mágia vám uniká. A to vás štve."

Dobre, možno, asi, tak nejak trochu strieľam. Ale mám pravdu. Viem to.

Možno. Asi. Tak nejak.

Čakala som hnev, zastrašovanie a možno fyzické násilie. Prekvapený pohľad Faustovej mamy a podmračený Noahov záhľad ma v tom utvrdili.

Lenže Michalak sa rozosmial. Prvý raz úprimne.

Otočil sa na svoju ženu a vzal ju za ruku.

"Drahá, mýlila si sa. Ona je naozaj taká, ako ju náš syn opísal," stíšil hlas, čo je v miestnosti s vlkodlakom pomerne vtipné. Opäť sa ku mne otočil. "Až svojmu synovi závidím. Verím, že jediný úplnok s vami by ma toľko naučil," pokrútil hlavou.

"Nikto nepovedal, že Faustovi ho doprajem," nasrdila som sa, lenže som vedela, že rozhodnutie som učinila hneď medzi dverami, keď som sa neotočila a neodišla.

Pocítila som na stehne hrejivú ruku a takmer ma obliali mdloby, keď mi došlo, že to je Faust. Neutíšiteľná túžba sa vo mne zjavila s presnosťou švajčiarskych hodiniek.

A čo na tom bolo rozčuľujúce? Stuhnutie mojich svalov neušlo pozornému pohľadu Noaha, ktorý sa zamračil ešte viac.

Vie ten človek vôbec rozprávať? Ak áno, mňa svojím hlasom nepotešil.

Michalak sa oprel do kresla po vzore svojej manželky. Nedokázala som ho prečítať, nedokázala som pochytiť vôbec nič z toho, čo sa mu dialo v hlave. No vedela som, že je toho veľa. Za oranžovej hlbinou jeho očí sa skrývalo mnohé, ten pohľad som dobre poznala.

"Myslím, že sme sa dohodli," prehovoril nezvykle pomaly, nie spokojne, ale ani nie nespokojne.

"Dohodli? Vyriešili sme vôbec niečo?"

"Vyriešili sme váš malý problém so zákonom. A môj malý problém s vašou blízkosťou môjmu synovi. Dám od vás ruky preč. No vedzte, že príde chvíľa, kedy ma sama necháte vás - ako ste to povedali? - analyzovať."

V hrudi akoby mi dopadol ťažký kameň, jeho slová ma znepokojili do morku kostí. No znamenali, že môžem odísť.

Postavila som sa, traja muži v mojej blízkosti tak učinili tiež, no pozdravy mi nikto nevenoval.

Zamierila som ku dverám a nechcela viac počuť. Nechcela viac povedať.

Chcela som byť ďaleko. V bezpečí. Preč z ich dosahu.

Cestou do mojej izby, cestou do tepla postele, mi došla jedna vec.

Faust ma opäť prechytračil. Neviem, ako na to prišiel, no vec, ktorá ma zdanlivo mala odohnať, bola tým jediným, čo ma presvedčilo.

Stretnutie s Faustovým otcom ma presvedčilo. Urobím to. Nechám Fausta, nech ma skúma. Chcem vedieť, čo sa vo mne skrýva. A prečo je to pre Michalaka tak zaujímavé.

"Dobre. Nechám ťa tu. Pôjdem k vám a zariadim, aby sa Lope nedozvedela, kto si. A kto je tvoja mama. Ale sľúb mi jednu vec," Lupin sa do mňa oprel pohľadom, keď som k nemu spýtavo natočila tvár, "neurob nič šialené."

Zamrkala som a potom som sa pobavene usmiala. Jeho snaha už sa nedala považovať ani za žalostnú, už bola len a len vtipná.

Aspoň pre túto chvíľu.

"Ja? Nikdy," pokrútila som hlavou, lenže on ma opäť chytil za ramená a donútil ma čeliť jeho pohľadu.

"Myra. Sľúb mi to," trval na svojom, čím mi dal najavo, že to opäť raz rieši viac ako ja.

Ak sa vydám na opačnú stranu od Rockvillu, pozdĺž jazera, nenájdu ma. Ak budem opatrná, možno sa mi počas noci postupným približovaním podarí niečo zistiť.

Možno sú všade v okruhu 500 kilometrov pasce.

A možno sa proste budem po lese preháňať ako šialená, vybíjať energiu a zabúdať na človečiu Myru. To sa nedá úplne predpovedať.

"Lupin. Je to len jeden úplnok. Ako milión iných. Nepreháňaj."

"Ak je to len obyčajný úplnok, prečo mi to proste nemôžeš sľúbiť?" zamračil sa a cítila som, ako sa pomaly prediera vláknami puta ku mne. To je fakt nefér - používa puto fakt nefér.

"Sľubujem, dobre?" vyhŕkla som, dokonca som v šoku zabudla i na to, že mu mám vynadať.

Uvoľnil ramená a jemne sa usmial, energia z jeho tela znížila intenzitu.

Uvedomila som si, že jeho ruky stále zvierajú moje ramená. Takmer plný mesiac ma pošteklil na zátylku a energia môjho vlka mi prebehla telom, kontrolujúc terén, vetrajúc. Cítila som elektrizovanie na koži z miest, ktorých sa dotýkal. Cítila som, ako ma zohrieva teplo, ako sa môj vlk prebúdza a bystrí.

Kroky za rohom mi udreli do uší ako v ozvene, nedokázala som sa však donútiť venovať im pozornosť.

Sledovala som Lupina, ktorý mi opätoval upretý pohľad. Nejaká sila nás nútila zotrvať, neuhnúť. Naši vlci skrátka zostrili a my sme zostrili s nimi.

Neviem, či by sme tam stáli až do úplnku, napäto čakajúc na reakciu toho druhého, zviazaný mesiacom a ostražitosťou, alebo či by hrad okolo nás zničilo stádo dinosaurov, pretože sa stalo niečo celkom iné.

V sekunde Lupin zmizol z môjho radaru ako vlk, ostal z neho len vizuálny obraz pred mojimi očami. Predsa, niečo som cítila, nie v sebe, nie z okolia, akoby... som objavila nový zmysel.

Do pocitu prázdnoty, ktorý spôsobila sila repressora, sa votrelo niečo napĺňajúce, rýchlo silnejúce. Bol neznámy, no nebol cudzí - ledva dal pokladať za odlišný. Nikdy som si ho neuvedomila, no bol vo mne, skrytý pod všetkými súčasťami mňa.

Je zvláštne, čo nájdete, keď viete, kde máte hľadať.

A možno je to nejaký druh autosugescie.

Faust mi to nevedel popísať a nevedel to ani zastaviť. Vedel, že to v zložitej štruktúre mágie vo mne je, no nevedel to izolovať ani potlačiť.

U Lupina podobný problém ale nemal. Načisto ho zrušil.

Znepokojilo ma, že zmenu si Lupin musel všimnúť. Nezmizol len on - z jeho radaru som zase zmizla ja.

Videla som zmätok v Lupinovej tvári, keď sa na Fausta otočil.

Bez energie, ktorá mi pulzovala na pokožke, som opäť mohla slobodne dýchať. Vlk vo mne ostával v strehu.

"Ruším?" Faustov hlas ku mne doletel vzduchom a neodbytne sa votrel do opäť normálnej reality.

"Rušíš," odvetila som mu, pretože ma štval. A pretože som bola rozhodená. Vlastne som mala asi milión viac či menej dôležitých dôvodov k tomu, aby som bola nepríjemná až za hrob.

Zdvihol obočie, nie prekvapene, skôr akoby sa pýtal, či to myslím vážne.

Vzdychla som a opäť sa otočila na Lupina.

"Dovolíš?" zdvihla som obočie, nevediac, či som tak nasraná na Fausta, že som začínala byť nasraná aj na Lupina, alebo či som regulárne nasraná na oboch.

Kolega vlkodlak prikývol, trvalo mu to len malé zaváhanie, a potom odišiel bez toho, aby Faustovi venoval pozornosť. Uzavretý vo svojom vnútre, nie aby sa niečo z neho nedonieslo mne, ale aby sa niečo zo mňa nedonieslo jemu. Sú veci, ktoré Lupin zrejme nechce vedieť. Zbabelec.

Ani tak dobre, ani tak, že? Som už raz taká, zvyknite si.

S Faustom sme osameli a on pristúpil bližšie, na pár krokov odo mňa. V béžových nohaviciach a šedom zrnitom svetri mi dával zabrať. Jeho oblečenie prezradzovalo úmysel vyzerať reprezentatívne. Minimálne na túto hodinu. Večierka je kvôli prednáške síce posunutá, no nie na tak dlho, aby ešte išiel niečo podnikať. Na Wiccankinej prednáške som ho nevidela, niežeby som ho hľadala. Mal iný program?

S úprimnosťou Lupinovej prítomnosti sa chladná ľahostajná maska na Faustovej tvári nemohla zrovnávať, keď som naňho ticho hľadela. Predsa som sa pri nej cítila prirodzenejšie než pri Remusovom chrabromilstve.

"To bolo neopatrné," pokrútila som hlavou.

Lupin musel cítiť, že ho jeho vlk na chvíľu úplne opustil. Ako dlho potrvá, než si to všimne, než mu to dôjde?

Faustov výraz sa nezmenil, ostával nečitateľný. No ja som vedela, že si uvedomuje pravdivosť mojich slov.

"Predpokladám, že niečo chceš?" spýtala som sa, keď mlčal, a dávala si pozor, aby som nedávala najavo vôbec nič. Čo sa mňa týka, som len prázdnou schránkou. Len stojím a pozerám.

"Aby si ma počúvala, aspoň raz," začal pravým hákom, ktorý ma prekvapil. Veď ja na sebe ešte nemám ani boxerské rukavice!

"To chceš povedať vážne?"

"Myra, nemám na to celý večer. A ty tiež nie. Môžeš ma proste počúvať?"

Bol arogantnejší než obvykle. Keďže mnou nepohŕda ani na mňa nie je naštvaný, musí to značiť jediné - bolo to dôležité a jemu na tom záležalo.

Je to Faust. Čo mi asi tak zostávalo?

"Budem ťa počúvať, keď si uvedomíš, že ja nie som tvoj vazal. Chovaj sa slušne," dovolila som si trúfalú poznámku a zamierila k lavici, ktorá je za rohom, a okolo ktorej chodím tak dvadsaťkrát denne bez toho, aby som na nej vôbec niekedy sedela.

Nezavediem ho k sebe do izby, i keď nevyzeral, že by o to stál.

Ostali sme stáť vedľa tej lavice, ani jeden z nás si nesadol.

Tak to sa oplatilo.

Krátku mĺkvu chvíľu na mňa hľadel, krásny a tajomný ako vždy, očami bojoval so mnou, so sebou, so svetom.

A potom začal.

"Chcela si odo mňa pravdu. Dal som ti ju. A ty si ma opustila."

"Opustil si ty mňa."

"Mal som k tomu dôvod, ale ty? Ty si sa proste naštvala."

"V mojom svete je to dostatočný dôvod."

"Ale pozrela si sa na to z mojej strany? Myra, odkedy to o mne vieš, odkedy to viem ja o tebe, veci majú tendenciu prešmykovať sa mi pomedzi prsty. To nedokážem zniesť."

V jeho tvári som videla zdrvujúcu pravdivosť jeho slov.

"Lenže ja sa kontrolovať nenechám."

"Ani to po tebe nechcem. Len chcem, aby si spolupracovala. Aby si dala môjmu návrhu šancu."

"Preto si prišiel? Aby si ma opäť presviedčal na ten svoj majstrovský plán? V ktorom si ma ochočíš a budeš ma trénovať, skúmať a dávať reporty otcovi?"

"Kto povedal, že by som robil niečo také?!" jemne zvýšil hlas, čo by v prípade kohokoľvek iného znamenalo krik. Nie uňho. On sa na to príliš... kontroloval.

Sprosté slovo.

"Nechápeš, že by sme z toho ťažili obaja? Bola by si v bezpečí."

"A čo by si z toho mal ty?"

"Práve som to povedal."

Ostala som naňho hľadieť. Strácala som sa. Strácala som jeho. Strácala som pevnú pôdu pod nohami.

A čo bolo najhoršie - asi sa mi chcelo plakať!

"Faust, ja nemôžem," stíšila som hlas, nenachádzajúc silu k boji. Chcela by som naňho byť naštvaná, tak ako na každého. Lenže to nešlo. Sily ma opúšťali už pri pohľade naňho. Nevraviac o tom, ako skvelé argumenty vedel dávať.

"Ja viem. A neodpustím mu, že ťa do toho nútim. Ale naozaj - a nazvi ma sebeckým - mi to príde schodnejšia cesta, ako nebyť tebou. Povedala si, že ma potrebuješ. Ako si myslíš, že sa cítim ja? Nikdy - nikdy - by som nepomyslel na to, že stretnem niekoho, ako si ty. A už vôbec by ma nenapadlo, že ťa budem mať. Vieš, aké je to pre mňa stratiť ťa? Myra," oslovil ma, príliš významne, a pristúpil bližšie, "nenechaj to zájsť tak ďaleko."

Ak by sa do mozgu dal dať len určitý obnos myšlienok, tá moja by už dávno praskla na preplnenosť.

Čo po mne chcel? Stále to nechápem, predsa ho odmietam. Mám to skúsiť? Dať mu šancu? Podrobiť sa? Ísť proti samej sebe?

Je to skutočne horšie, ako ho stratiť?

To je otázka, s ktorou bojujem.

"Ako -" začala som, ale hlas som mala príliš zachrípnutý, než aby som mohla pokračovať. Prehltla som, ovlažila hrdlo a skúsila to znovu. "Ako by to fungovalo?"

V jeho očiach sa zjavil záblesk nádeje, ktorý ma oslepil.

"Povedal som, že by som ho nenechal priblížiť sa k tebe," začal, no akási neurčitá nedokončenosť v jeho hlase mi napovedala, že to nie je odpoveď na moju otázku.

"Neklamal som. Ale teraz už by to nebola pravda."

Na pohyb väčší ako pohyb viečok som sa nezmohla.

"Nenechám ho, aby ťa skúmal, a už vôbec nedopustím, aby ti ublížil. Prosím ťa len o jednu vec... poď so mnou."

"Škoda, že Lope neprednáša pravidelne. Musím povedať, že i keď to nie je moja obľúbená osoba, jej prednášky ma bavia," prehovoril Lupin po ceste do izieb.

Išli sme spolu. Prednáška skončila, Wiccanka ostala s profesormi a ja a Lupin sme akosi trápne ostali pred dverami sály.

Keďže nie sme vo vojne, rozhodla som sa, že na znak prímeria prežijem spoločnú cestu. Ako gesto solidarity, pochopenia a rešpektu.

Alebo také niečo.

Nevedela som, ako mám na jeho poznámku reagovať, takže som to nechala tak.

On však pokračoval, zrejme nebol spokojný s tichom.

"Odsúhlasil som jej, čo si jej písala. Nechápem, ako na to mohla skočiť."

"Pretože je to logické vysvetlenie."

"Logické? To ťažko," odfrkol si Lupin, no nepriateľstva v tom geste bolo pramálo.

"Okej, možno nie až tak logické, ako že išiel po nás, ale stále to má hlavu a pätu."

Na to zrejme nemal ako reagovať on, pretože tiež stíchol.

Kliatby po sebe síce nevrháme, ale beztak práve najzohranejšia dvojica nie sme.

"Rozmýšľala si nad tým úplnkom?" nadhodil do ticha a ja som na okamih sklamaním zavrela oči.

Otravné.

"Hej. Lenže netuším. Z hradu sa obaja rozhodne nedostaneme."

"Obaja?" zopakoval významne, zastal a zhrozene na mňa pozrel. V jeho tvári som mohla poznať, že sa nevie rozhodnúť medzi panikou a zlosťou. "To je super. Takže ma tu necháš," rozhodol sa pre rezignáciu, alebo mu to možno len nedošlo.

Každopádne mu to došlo tak, že som opäť bola najhoršia ja.

Na to sa nesťažujem, je fajn, keď ľudia pochopia, že odo mňa nemajú čakať nič dobré. Aspoň ich nesklamem.

"Upokoj sa. Ty sa z hradu dostaneš určite."

Opäť vykročil, nepresvedčene a zarazene.

"Môžeš mi to objasniť?"

"Na jednu noc si nájdeš výhovorku, prečo odísť. Skús napríklad požiadať Lope, nech to vybaví. Trávi úplnok s našimi a myslím, že keď jej navrhneš, že sa chceš zúčastniť i ty, milerada pomôže."

"A čo bude s tebou?" spýtal sa, ani neuvažujúc nad mojím návrhom. To asi neznamená, že by s ním extrémne súhlasil.

"Ja ostanem. Pobehám si po kraji lesa, skúsim nenaraziť na bystrozorov a obhliadnem terén."

Pocítila som jeho stisk na predlaktí, ktorým ma donútil zastať a otočiť sa k nemu.

"Hráš sa na obetného baránka alebo si len natoľko arogantná, že si nepripúšťaš riziko?" spýtal sa, medzi očami mal svoju povestnú vrásku. Tá i puto svorky mi hovorili, že by ma najradšej prefackal, aby som sa prebrala. Zároveň sa kdesi v ňom zjavil obdiv, nechcený a potláčaný. Obdiv? V spojení so mnou?

Lupin je chudák úplne mimo, ako vždy.

Prepaľoval ma svojím mandľovým pohľadom. Viem, čo sa mi na Lupunovi páčilo. Páči. Nemal ladný, harmonický pôvab ako Faust, jeho krása spočívala v ľudskosti, ktorou oplýval. V očiach, ktoré temneli spolu s jeho náladou, v strapatých vlasoch akoby pokrytých prachom, v únave usídlenej okolo jeho úst.

"Svoju aroganciu nepopieram, lenže ti uniká geniálnosť môjho plánu. Ty budeš so svorkou, tá ti dodá energiu a pokoj. Zároveň sa posnažíš, aby matka ani otec Lope nepovedali pravdu o Lupus natus. Ja mám svoje vedomie, takže nehrozí, že by som neuvážene vbehla do nebezpečenstva. Okolité lesy poznám a viem, ktorým miestam sa vyhnúť. Ak to bude potrebné, celú noc strávim v okolí hradu. Aspoň budeme vedieť, či je v lesoch bezpečno."

"Prečo nemôžeš ísť so mnou?"

"Pretože by to bolo nápadné," odvetila som okamžite, lenže v nose ma zaštípalo vlastné klamstvo. Obvykle viem klamať, lenže obvykle sa i viac snažím. Lupin vedel, že nehovorím pravdu. I na druhej ruke som pocítila jeho stisk, dostal sa ku mne bližšie.

"A pravý dôvod?"

Opätovala som mu uprený pohľad. Zmietol by ma, keby došlo isté k istému?

Zrejme áno. Voči Lupinovi asi nikdy nebudem plne odolná. Je v mojej svorke, je môj druh, je moja zodpovednosť.

A ja som jeho.

"Nedokážem ju nechať, nech ma skúma. Moja energia je len moja energia. Moja mágia je len moja mágia. Ona nemá právo ju spoznať."

"Nemyslí to zle. Obdivuje ťa."

Pokrútila som hlavou a z jeho zovretia sa vyvliekla. Lupin to chápal, to som na ňom dokázala rozpoznať, lenže zároveň to nechápal. Ambivalencia jeho pocitov bola takmer zrkadlom tej mojej.

"Možno. I tak to pomyslenie neznesiem."

Okamih na mňa hľadel, šum v ňom sa menil na nepríjemné vibrácie.

A potom sa uvoľnil, prikývnuc.

"Dobre. Nechám ťa tu. Pôjdem k vám a zariadim, aby sa nedozvedela, kto si. A kto je tvoja mama. Ale sľúb mi jednu vec," oprel sa do mňa pohľadom, keď som k nemu spýtavo natočila tvár, "neurob nič šialené."

To, čo mi povedal Faust, mi počas nasledujúcich dní poriadne vŕtalo v hlave.

Som neprispôsobivá, alebo mám pravdu, keď ma jeho návrh pohoršuje? Pretože on sa tváril, minimálne keď mi ho predkladal, že je to úplne v poriadku. Lenže mne vedecké skúmanie svojho partnera v poriadku nepríde, nazvite ma divnou.

Neviem, čo od toho čakal. Som vlk samotár, som už raz taká, mám takú povahu, a ani členstvo vo svorke na tom nič nemení. A mám priam panický strach zo situácií, v ktorých sa ľudia dostávajú za hradby môjho súkromia.

Takže sa vo mne všetko prieči, každý chlp sa mi stavia a každá bunka sa chveje, keď čo i len pomyslím na to, že by som ho nechala byť pri mne pri úplnkoch, pozorovať ma, skúšať na mňa svoje repressorské hokús-pókus a ešte aj dávať hlásenia fotríkovi.

Lenže je to Faust. Môj Faust.

Skláňa sa nad elixír, opatrne k nemu privoniava, obočie sa mu chveje, keď sa odťahuje a siaha po extrakte z krídel juhoamerickej mory.

Mal by si dať pozor, ak to s extraktom preženie, jeho elixír naberie sivý odtieň a zmrskne sa.

Môj elixír má krásnu zelenkavú farbu a na jeho hladine sa robia rôznofarebné oká. Priam dokonalý elixír.

Napriek tomu od neho odvraciam zrak a vraciam sa k pozorovaniu Fausta. Stojí na druhom konci triedy a nevenuje mi pozornosť. Ja mu však pozornosť venujem. Venujem ju jeho vysokej štíhlej postave, silným ramenám, mierne nahrbeným pri práci s kotlíkom. Sledujem súmerné línie jeho tváre, jeho profil, jeho plavé vlasy padajúce mu do čela i zlatistý odtieň pokožky. Dlhé elegantné prsty siahajúce po miešadle a šiju pôvabne sa skláňajúcu k stolu.

Dokonalosť môjho elixíru sa ani zďaleka nepribližuje jeho dokonalosti.

Ktorej sa dobrovoľne vzdávam.

Čo mi na tom len nesedí...?

*****

"Práve som dohovorila s Lupinom a ten odsúhlasil všetko, čo ste mi napísali v liste. A predsa mám pocit, že ma len kráľovsky vodíte za nos." Wiccanka sa posadila vedľa mňa a založila ruky na hrudi, jej trucovitý výraz otriasol mojou predstavou o nej.

Vzdelaná, múdra a rozvážna žena odrazu pôsobila viac ľudsky.

"Prisahám na svoj kožuch, je to pravda," nenechala som sa vyviesť z miery a hľadela som na ňu takmer priateľsky.

"Rokfort a jeho okolie sú zrejme veľmi populárne pre mladých vlkodlakov."

"To ten čerstvý vzduch a obrovské plochy lesov," nahodila som konverzačný tón, no bytostne som si uvedomovala Lupina v miestnosti. A ďalších sto deciek.

"Viete, kde sa ten chlapec nachádza teraz?"

Marcus sa vyparil, rovnako ako Ilianina rodina či Plačúce slnko. Ostali po nich len zabednené okná a smutne vyzerajúca tabula opretá na zemi o stenu.

"Chcete otravovať aj jeho?"

Lope zamrkala a na jej tvári sa zjavilo rozhorčenie.

"Otravujem vás? Prepáčte, že sa starám. A záchranu vášho života mi tiež odpustite," mrkala čím ďalej tým viac a ja som mala nutkanie nasadiť jej slnečné okuliare. Časté mrkanie vie byť veľmi znervózňujúce.

"Občas mám pocit, že vám ani tak nejde o mňa, ako o vlastnú fascináciu vlkodlakmi."

Ostala na mňa pozerať a potom sa narovnala. Pôsobila obyčajne, na sebe mala šedú tuniku a čierne nohavice. Jeden by do nej nepovedal, že je predchnutá starou mágiou.

Energia prírody a energia človeka, povedal Dumbledore, sú zdrojmi mágie, ako ju poznáme dnes.

Viem, ktorá mágia je podľa Fausta mojou podstatou. Ako je na tom Lope?

"Nemôžem poprieť, že ma vlkodlaci veľmi fascinujú. Tak ako všetky magické stvorenia. Je niečo krásne na prepojení mágie ľudí a mágie zvierat, nemyslíte?"

Myslím.

Stíchla som a okamih som na ňu hľadela. Rozmýšľala som, či by mi k téme Lupus natus nevedela niečo povedať. Ale chcem tým riskovať jej prehnaný záujem?

"Môžem sa vás spýtať na jednu vec?" začala som napokon, ako sme tak vedľa seba sedeli a čakali na to, až sa sála zaplní.

Prekvapene na mňa pozrela, pretože z môjho hlasu musela vyčítať zvedavosť i opatrnosť, s ktorými som svoje slová vyriekla. Obvykle som skôr arogantná a povýšená.

Napokon však prikývla a aspoň sa snažila tváriť profesionálne. Jej múdre oči sa sústredili na moju tvár a ja som takmer až oľutovala, že som s tým začala.

"Poznáte tie povedačky o tom, ako vznikli animágovia?"

"Poznám ich niekoľko, čo máte na mysli?"

"Vraj pochádzajú zo zvierat, ktoré sa premenili na ľudí," upresnila som.

"Také niečo je ťažké potvrdiť, vlastne ani jedna z teórií sa nedá vyvrátiť či prijať. Skrátka sa začali objavovať ľudia, ktorí v sebe našli pre metamorfózu vlohy a tie rozvinuli v schopnosti."

"Vy tomu neveríte?"

Akoby ju tá otázka zaskočila, odvrátila pohľad a chvíľu nad tým rozmýšľala. Hnedofialové vlasy mala zviazané do rybieho chvosta, ktorý jej ležal na ramene.

Tiež by som chcela, aby moje vlasy zvládli niečo také.

"Myslím, že história každej schopnosti je veľmi zaujímavá, no nejasná."

"Vy však dokážete cítiť mágiu, nie?"

"Áno, do istej miery. Viem, že keď sa dotknem vás, ucítim zviera. Podobné je to u Lupina, predsa nie tak silné."

Tento raz som to bola ja, kto prikývol a zamyslel sa.

"A čo cítite z animága?"

"Animága?" zdvihla obočie a okamih si ma premeriavala, akoby videla viac, než som jej chcela ukázať. Potom sa jej oči vyjasnili a ja som sa uvoľnila. "Nič zvláštne, asi. Sú to čarodejníci, ktorí sa naučili používať iný druh mágie, než je tá z elixírov či prútikov. Je to ako legilimencia či metamorfomágia, chce to tréning a vlohy, ale dá sa im naučiť. Ľudia prišli na to, ako využiť svoju mágiu v rôznych smeroch."

"Lenže je rozdiel medzi energiou človeka a energiou prírody. A energia je predsa to, vďaka čomu sme schopní kúzliť."

"Asi neviem, kam tým smerujete," zamračila sa a posunula sa na stoličke tak, aby ku mne bola otočená tvárou.

No, to neviem ani ja. Len sa do svojho života snažím vniesť trochu svetla.

"Dobre, tak inak. Je možné, aby čarodejník v sebe mal mágiu prírody? Aby ju vedel použiť?"

"Asi vás sklamem, ale ani vlkodlaci to nedokážu. Príroda vládne nám všetkým a využívať ju na magickej úrovni by človek nemal vedieť. Kedysi ľudia čarovali len vďaka tomu, že z nej dokázali čerpať, ako i zo seba a z vlastnej energie, ani oni ju však nemali v sebe. Wiccani dnes to dokážu vďaka pomôckam, ako je napríklad palica živlov, ktorú som použila na samhaine. Vlkodlaci v sebe nesú časť prírody, to áno, no nie v čistej forme. Ich mágia akoby zmutovala. Mágia prírody je všade okolo nás, no nie je určená nám, aby sme ju vedeli využívať. Zúrivá vŕba a jej podobné sú čisté prírodné životy, ktoré sú na prírodnú mágiu priamo napojené a čerpajú ju prirodzene. Je len zopár stvorení, zopár výnimiek, ktoré prírodnú mágiu dokážu užívať zámerne a čarodejníci medzi nich nepatria."

"Napríklad?"

"Napríklad?" zopakovala, no ona to nemyslela ako otázku.

"Aké stvorenia?"

"V Ázii sú vraj čarovné opice, ktoré dokážu v čase párenia preniesť svoju vyvolenú k sebe," pokrčila ramenami. "I u nich je to obmedzené len na túto schopnosť, inej sa nenaučili."

"A niečo viac ľudské?"

"Morské panny, možno. Lenže ani tie ju nemajú vyslovene v sebe, len ju odjakživa používajú a príroda im to umožňuje."

"Aký je tam rozdiel?"

"Patria do prírody, pretože z nej vznikli, ale to napokon aj ľudia. I keď sú magické, neznamená to automaticky, že v sebe majú prírodnú mágiu. Prírodná mágia je koncept, ktorý označuje mágiu, ktorej zdrojom je samotná zem, život. Ľudia, i vlkodlaci, používajú vlastnú energiu, keď čarujú. Vlkodlaci dokážu z prírody čerpať, to hej, ale nie sú jej pánmi. Ak som vás správne pochopila, vám ide o prírodnú mágiu ako čistú energiu, ktorú môžete usmerniť ako chcete."

No, asi. Dobre. Keď to tvrdí.

Priznajme si to - mám v tom bordel. Už ani neviem, na čo sa mám pýtať.

"Aspoň v povedačkách, na ktoré ste sa pýtali, to tak bolo. Niektoré zvieratá v sebe túto energiu mali a len vďaka nej sa dokázali premeniť na ľudí," dodala a mierne sa usmiala.

"Spoznali by ste, keby v sebe niekto mal prírodnú mágiu?"

"U človeka? To sa mi nezdá pravdepodobné. Príroda prestupuje všetko, ako by ste ju chceli ohraničiť? Okrem toho, ľudia, i kúzelníci, majú rôzne schopnosti s rôznym pôvodom, ale čistú mágiu prírody v sebe nesú len nadprirodzené stvorenia, s ktorými do kontaktu neprídete. Povedala by som, že mnohé z nich nepoznáme."

"Čo dokážu?"

"Čo dokážu?" opäť zopakovala a asi bola rovnako zmätená ako ja. "Neviem. Čokoľvek, predpokladám. Opice dokážu teleportovať iné opice a ani nevedia prečo. Nie je to úžasné? Morské panny energiu prírody využívajú napríklad pri komunikácii vodou. Niekto, kto by takúto mágiu mal v sebe... Napokon, každá mágia vznikla z tej prírodnej. Ak sa na to pozriem takto, jeho schopnosti by mali byť neobmedzené."

"Môžeme začať," ozval sa hlas niekde z priestoru a my sme obe vzhliadli na Lupina. Ten sa tváril neurčito a jemné vibrácie z neho ma dovádzali k presvedčeniu, že niečo z nášho rozhovoru začul.

A asi mu to dávalo rovnaký zmysel ako Lope. Respektíve, nedávalo.

Prikývla som, postavila som sa a odišla na kraj miestnosti, kde som sa postavila ku dverám.

V miestnosti zašumelo, keď sa Lope postavila a prešla k pódiu.

Zatvorila som oči a hlavu si tiež oprela o stenu za svojím chrbtom.

Nezdá sa mi, že by som v sebe mala prírodnú mágiu. Ak má Lope pravdu, len to, že stvorenie pochádza od prírody a zároveň je magické, ešte neznamená, že má v sebe prírodnú mágiu. Zvieratá, ktoré sa premenia na ľudí, mi prídu presne ako stvorenia od prírody, ktoré sú magické, takže prečo by v sebe mali prírodnú mágiu mať?

Faust sa možno napokon mýli, Lupus natus nemá s pôvodnými zvieracími animágmi nič spoločné a všetko je úplne inak.

A možno sa nemýli a ja dokážem čokoľvek.

*****

Sála sa vyprázdňovala, zo svojho stanoviska som sledovala tok študentov valiacich sa z miestnosti i dychtivých profesorov, ktorí sa dali do reči s Wiccankou.

Úplná celebrita.

O dva dni je úplnok a takmer guľatý mesiac svietiaci za oknom na oblohe to len dosvedčuje. Lope sa zúčastní úplnku s rodičmi, tam sa neprivterknem. Lupin párkrát nadhodil tému úplnku, až doteraz sa mi ho ale vždy podarilo striasť.

Lebo netuším.

Do lesa nepôjdeme. Premiestniť sa tiež nemáme príliš kam. Takže čo s nami?

Opäť som zavrela oči, opäť som sa oprela hlavou o stenu, vytesnila som prúdenie osôb. Jediná vec, ktorú som vytesniť nedokázala, bola Lupinova prítomnosť v sále. S úplnkom za dverami bolo ťažké ignorovať člena svorky, i keď vyžarovanie vlkov Faust naďalej potláčal.

Lupin bol totiž ako chodiace pokazené rádio. Šum, ktorý som z neho cítila, šum tvorený nervozitou, napätím, potrebou uvoľnenia, dokonca i tým, že musel klamať Lope... Čakala som, kedy dostane hysterický záchvat.

Lenže, keď Lupin chce, vie byť dosť nečitateľný. Uzavretý, povedala by som. A tak i teraz chodil po miestnosti, nenútene a pokojne, bavil sa s prefektami, s profesormi i s obyčajnými študentami. Občas sa usmial, občas sa zamyslel, občas sa zamračil. Svoje pocity dobre skrýval a ak ho trápilo, do akej nory sa schová o dva dni, nedával to na sebe najavo.

Uvedomila som si, že naňho hľadím ponad hlavy, ktoré sa pohybovali okolo mňa na krkoch odchádzajúcich divákov. Uvedomila som si, že jeho polohu kontrolujem každých tridsať sekúnd.

Čím bližšie úplnok bol, tým viac som si uvedomovala puto svorky, tým bolo silnejšie.

Najviac som zvieraťom bola okolo úplnku, predsa prítomnosť vlka v sebe cítim stále. To je to, čo ma odlišuje? Čo odlišuje moju mamu?

Má to tak aj Lupin a otec? Mal by to tak Marcus, keby skutočne bol vlkodlak?

Chýbali mi odpovede, relevantné odpovede.

A skutočne ma zožieralo vedomie, že získať ich nie je nemožné. Stačí zísť pár schodov, zaklopať na jeho dvere a povedať áno.

Škoda, že čím ľahšia úloha je, tým väčší problém mám s jej splnením.

"Myra," oslovil ma a na jeho tvári sa zjavil láskyplný, no stále povýšený výraz, "lenže ty si oboje."

Táto informácia by ma možno dostala, lenže mi neprišla moc realistická, takže ma vo výsledku nechala chladnou. Vlkodlak nemôže byť animág. Vlk v ňom pohltí všetko, nenechá priestor pre iného vlka.

"Jáj," prikývla som po chvíli, akoby mi to malo byť jasné. Zaškaredil sa na mňa, pokrútil hlavou a pokračoval.

"Legendy tiež hovoria, že vlčí animágovia dúfali v iné riešenie," rozprával, nenechajúc sa vyviesť z miery mojou maličkosťou. "Preto vyhľadali ľudí, ktorých ovládal Mesiac."

"Vlkodlakov," uhádla som nie príliš ťažkú hádanku, no Faust prikývol, zrejme rád, že nie som úplne duchom neprítomná. Pretože to sa mi na dejinách stáva často.

"Nechali sa premeniť v nádeji, že sa ich vnútorný vlk opäť ozve. To sa nestalo a z nich sa stali taktiež vlkodlaci. Lenže iní ako ostatní."

"Lupus natus," vydýchla som. O tomto som v živote nepočula a či už je to pravda alebo nie, je to dosť cool. No prekvapilo ma to. Ohúrilo. "Takže prví Lupus natus vznikli ako zvierací animágovia premenený vlkodlakmi?"

"Môžeš tomu veriť i nemusíš, faktom však je, že dnes sa animágovia schopnosti meniť sa na zvieratá naučili. Prvých z nich však premenila prírodná mágia, mágia, ktorej sa v ľudskom svete, i v tom čarodejníckom, nič nevyrovná."

"Prečo tá prednáška?" zamračila som sa odrazu a podivný chlad sa opäť ozval.

"Repressor potláča mágiu. Nie len ľudskú, akúkoľvek. Okrem jednej."

Nechajte ma hádať - prírodnej?

"Tak, akoby som nedokázal skrotiť Zúrivú vŕbu, tak mi uniká i tvoja podstata Lupus natus. Dokážem ovládnuť vlkodlaka v tebe, no tvoje pravé jadro, esenciu dedičstva zvieracích animágov a prírodnej energie - k tej sa nedostanem. Myslím, že podobne funguje i puto svorky. Jeho veľká časť pochádza z prírody. Nedokážem ho ani len izolovať, nie to s ním niečo spraviť. A predsa to je nič proti čistej, silnej energii, ktorú v sebe nosíš ako prírodný vlk."

"Ale to sú len dohady."

"Dohady, na ktoré si však môj otec potrpí."

"Tuším sa dostávame k jadru problému," neodpustila som si poznámku a on sa ustarane postavil. To je jasným ukazateľom skutočnosti, že mám pravdu.

"To, čo nedokážeme zničiť, dokáže zničiť nás. Také je heslo každého repressora, môjho otca nevynímajúc."

"A teba?"

Prikývol, no prasklinka v kameni, do ktorého bola vytesaná jeho tvár, ma držala v napätí.

"V živote by mi nedovolil sa k tebe priblížiť, keby to vedel. Ani by to nevedel, keby to nedošlo mne. Lenže ty si bola iná, tušil som to vždy, no potvrdil mi to až ten úplnok s lovcom. Knihy z rodinnej knižnice mi boli vo výskume dosť nápomocné, napriek tomu, to hlavné mi zdelil až otec, keď si ma minulý štvrtok zavolal. Dannan nebol príliš nenápadný, keď z knižnice vyberal knihy, ktoré by vyhovovali mojím potrebám."

"A ockovi sa nepáči, že máš chodiť s niekým, koho mágiu nevieš potlačiť. Takže si mi to nepovedal, aby sme sa nemuseli rozísť, a aby si mi to povedať nemusel, rozišiel si sa so mnou? Veď to nedáva zmysel."

"Keby si si nedomýšľala kraviny, možno by to zmysel dávalo," venoval mi znudený pohľad a ja som sa v ten moment o málo scvrkla.

Dobre, už mlčím.

"Rodičia mi skutočne dali ultimátum. Buď to s tebou skoncujem a budem sa od teba držať ďalej, alebo..."

"Alebo?" spýtala som sa, napnutá ako strunka.

"Ťa utopím v michalakovskom svete."

"Čo v preklade znamená?"

"Zatiahnem ťa do sveta, ktorý nedáva druhé šance. Vydám ťa napospas otcovi."

Keď som mlčala, snažiac sa vyložiť si jeho slová nejak rozumne, opäť sa chopil kormidla.

"Tak ako sa dnešní čarodejníci učia animágii, tak sa repressor učí svojmu povolaniu. Doposiaľ každú mágiu sme pokorili. Možno napokon stačíme i na tú prírodnú, chce to len vedomosti, skúsenosti a príležitosť. Ty si príležitosť môjho otca."

Keď som predýchala skutočnosť, že som akýsi podivný mutant, ktorého by chcel niekto skúmať, sústredila som sa i na iné veci.

"Takže ma chce čo? Zavrieť a robiť na mne pokusy?"

"To vie len môj otec a on jediný. Ja som však odmietol to riskovať."

"A otecko to nevzal dobre?"

"Popravde, bolo mi to jedno. Lenže moje odmietnutie vyhovieť mu narušil fakt, že som ho potreboval."

Bez mála som si odfrkla. Bez financií sa existuje ťažko, krutá realita, Pán Chovaný-v-postielke-zo-zlata.

"Keď v Rokville začalo vyšetrovanie, nemohol som riskovať. Vec, ako svoje zapojenie do celej veci, som si nemohol nechať pre seba. Nie ako Michalak. Nemohol som riskovať svoje ani tvoje odhalenie. A tak som otca požiadal, nech sa o to postará."

Uvedomila som si, že sa objímam rukami, pretože ma zviera chlad. Už tak zlé bolo vedomie, že po mne ide pól oddelenia bystrozorov. Vedomie, že Faustovmu otcovi dlžím láskavosť...

"Takže mu to dlžím? Byť jeho pokusný králik? To si sa rozhodol skryť rozchodom?!" zamračila som sa.

Napriamil sa a jeho oči do mňa udreli ako náraz vetra.

"Nikdy by som o tebe takto nerozhodol. Odmietol som to a bol ako na ihlách, kam až vyšetrovanie postúpi. Lenže... v piatok si mi povedala niečo, čo vo mne hodnú chvíľu hlodalo."

Zhrňme si to. Faust mi pomôže pri úplnku. Cvakne mu, kto vie ako, že keci o svorke sú len keci. Zistí si, že som Lupus natus, lenže ho odhalia rodičia. Tí mu zakážu sa ku mne priblížiť, pretože moju mágiu nevie potlačiť, a to je asi fakt strašná tragédia. Faust sa vo štvrtok vráti, je divný, ale ťažkú hlavu si z toho nerobí. Lenže potom dostane strach, že vyšetrovanie odhalí niečo podstatné, takže požiada otca o pomoc. A ten si užíva, že má páku na dosiahnutie svojho. Uniklo mi niečo?

"Nevedel som, že Wiccanka skúma tvojich rodičov. A napadlo mi, že keď to oni dovolia jej, možno nie je až tak nereálne, aby si to dovolila ty otcovi."

Tak to je pekne na omyle. Nedovolím Lope, aby sa mnou zaoberala. Prečo si Faust myslí, že by som to dovolila jeho hrôzostrašnému tatíkovi?

"Stále tu však ostával fakt, že som to nebol ochotný urobiť. Ty si naliehala, aby som ti povedal pravdu, lenže keby som ti ju povedal, poslala by si ma do horúcich pekiel."

Takže predsa len nie je taký naivný.

"Prečo si myslíš, že teraz ťa do nich nepošlem?" spýtala som sa odmerane, znechutená jeho rodinou, ohromená novými informáciami o svojom pôvode, smutná, že Faust je Michalak a jeho svet si chcem udržať od tela.

"Pretože mám riešenie, na ktoré by si mohla pristúpiť."

Zdvihla som k nemu pohľad a neskrývala vyčerpanie. Síce som voňala po Šalamúnovom dare, no omámená som bola skôr z Faustových slov.

"Celý týždeň ma zožieralo, že ak otcovi nedám dôvod, nepomôže ti. A ak tebe poviem pravdu, znenávidíš ma. A ak by sa tak i nestalo, vtiahnem ťa do víru, z ktorého sa nedá dostať von."

Jeho riešenie by ma fakt zaujímalo, pretože toto je pomerne patová situácia. Nenechám Michalaka seniora, aby ma skúmal. Lenže on potom neupokojí vyšetrovanie. To ma môže stáť kožuch. Nehovoriac o fakte, že by Fausta pravdepodobne donútil, aby ma vymazal zo svojho života.

Neklamala som, keď som mu včera povedala, že ho potrebujem. A teraz už viem, prečo to preňho bola tá posledná kvapka. Zobrala som mu všetky možnosti, i keď dobrá z nich nebola ani jedna - stále lepšie mať zlé možnosti, ako nemať žiadne.

Z myšlienok ma vytrhol fakt, že čupel na zemi pod mojimi nohami a vzhliadal ku mne, akoby po dlhej noci uvidel slnko.

"Sľubujem, že ak budeš súhlasiť, nenechám ho priblížiť sa k tebe. On upokojí vyšetrovanie, ty budeš môcť pokojne spávať a ja budem môcť byť s tebou. Dokážeš mu tým, že ma nemáš v pláne zlikvidovať, že ti môžem veriť."

"Súhlasiť s čím?"

"S tým, že niekto ťa predsa len skúmať bude. Nie, nie skúmať - snažiť sa ti porozumieť, snažiť sa identifikovať a pochopiť mágiu v tebe."

"Kto?"

Z jeho pohľadu mi to okamžite došlo, takže to nemusel ani vysloviť, predsa tak učinil.

"Ja sám."

*****

"Toto je ten skvelý plán? Začne to chodením a skončí to v labáku? To super, už chápem tvoje nadšenie z dneška. V čom by mohol mať taký plán vadu?" spýtala som sa horko a nemotorne ho obišla. Hľadel na mňa, oranžovým nožom sa prerezával až do môjho mozgu, a mne z toho bolo zle.

Na druhú stranu, v situácii, v ktorej bol, by som to možno za spásne riešenie považovala i ja.

"Aspoň si to premysli. Otec potrebuje upokojenie, pretože to o nás vieš. Najväčšou silou repressora je jeho nenápadnosť. A ty v sebe nosíš mágiu, ktorú keby si vedela usmerniť, dokázala by si vytrieť zrak i najsilnejšiemu z nás. Nemôžeš od neho chcieť, aby to bral na ľahkú váhu. Nie u jediného syna a pokračovateľa rodu."

To je taká pompézna zbierka drístov! Rozbolela ma z nich hlava.

"Ani to po ňom nechcem. Ale na to si mal možno myslieť skôr, než si si so mnou začal."

"Ako som to mal asi vedieť? Až po tom mi otec oznámil, čo si zač."

"Čo som zač?!" vyštekla som rozzúrene. Už mám toho plné zuby. Faust je pohroma, a to dokonale ničivá.

No uvedomila som si, že vinu naňho zvaľovať nemôžem - napokon, varoval ma. Povedal, že pravdou sa k jeho rodine pripútam.

Len mohol zdôrazniť, že tá pravda ma naserie.

"Si zbraň, ktorú niekto môže použiť proti nám. Sama máš dosť ambícií a ega na to to skúsiť."

"Myslíš, že by som ti ublížila?" roztvorila som oči v náhlom šoku. O tom to celé je? Myslí, že svoju úžasne epickú a neopakovateľnú energiu použijem na to, aby som ho zranila? I keď vlastne nechápem, čo mi práve povedal, a rozhodne nemám pocit, že by som bola nejaká extra výkonná zbraň?

Priblížil sa ku mne len natoľko, koľko som mu svojím strnulým držaním tela dovolila. Bol na dosah ruky, ale pre mňa to bola momentálne neprekonateľná vzdialenosť.

"Dokážeš mi ublížiť viac, než si myslíš. A s tvojím rodokmeňom animága to nemá nič spoločné."

Úprimnosť i odťažitosť v jeho svetlých očiach ma fascinovali. Spolu s jeho slovami ma však hlavne úplne paralyzovali.

"Faust, to, čo po mne chceš..." začala som neobratne, našťastie ma prerušil.

"Premysli si to. Pravda je vonku, teraz už je to len na tebe. Necháš ma to urobiť a ja ti sľubujem, že budeš v bezpečí. Možno dokonca viac porozumieš schopnostiam repressora či svojim vlastným. A budeš vedieť, že s tým môžeš kedykoľvek prestať. Ja nie som môj otec. Pre mňa nie si len ohrozený druh nepodrobenej mágie."

A čo pre teba som? chcela som sa spýtať, lenže som naňho dokázala len hľadieť.

Bolo by pekné povedať áno a zbaviť sa tak problémov. Lenže po mne chcel absolútne vzpriečenie sa svojim presvedčeniam. Ako dlho som mu nechcela povedať o prírodnom vlkovi v sebe? Prečo ma musí testovať ďalšou skúškou, tento raz omnoho ťažšou?

V mojich očiach musel vidieť zaváhanie, pretože ku mne natiahol ruky v snahe ma objať. Nenechala som sa však nachytať ako na schodoch, ustúpila som takmer defenzívne. Ako zviera zahnané do kúta som po ňom strelila divokým, veľmi varovným pohľadom.

Mrak, ktorý mu prešiel cez tvár, mi po tele vyslal zimomriavky, v hrudi sa mi usídlil tlak.

Na podobné situácie nereagujem vždy najlepšie, to už ste si možno všimli.

A tak aj teraz do mňa vstúpil nekontrolovateľný hnev. Som vlk. Nebude ma zaháňať do kúta.

"Je super vedieť, ako dobre to máš premyslené," prehovorila som do dusného ticha jedovato.

Jeho výraz sa zháčil v prekvapení, potom mu však tvár pokrylo nefalšované rozhorčenie.

"Čím to, že to mám premyslené, znevažuje to, že ťa milujem?!" vyhŕkol Faust s hnevom i zúfalstvom v hlase.

Ak som doteraz mala pocit, že nemôžem dýchať, teraz som sa dusila. Jeho slová ma zasiahli v najhlbšom vnútri mňa samej, no namiesto pohladenia ma poranili.

Zvládla som len pokrútiť hlavou a vybehnúť z väzenia sklepov Slizolinu.

Extrémy v mojom živote zdá sa nie a nie skončiť.

Šialených expriateľov som hodila za hlavu a radšej sa sústredila na niečo zmysluplnejšie. Na seba.

Takže som si dala lahodnú kúpeľ, rozčesala som si vlasy, po dlhej dobe použila krém a dokonca - dokonca - som použila olej na vlasy s arómou Šalamúnovho daru, magickej dreviny takmer vyhubenej pre svoje omamné účinky.

Keď som si napokon po ôsmej ľahla do postele ku spánku, cítila som sa vyčerpane. Spraviť zo seba čistého voňajúceho človeka dá občas zabrať.

Lenže to by som nemohla mať dvere, cez ktoré je počuť, ako niekto klope, a to dokonca vôbec nie na dané dvere. Nie klope - trieska.

Z postele som sa dostala v priebehu dvoch minút, to považujem za veľmi veľkorysé, no Lupin ma beztak predbehol. Zaváhala som pri dverách, či ich vôbec otvoriť, no ruku mi ku kľučke tiahlo ako Pettigrewa tiahne ku kuchyni. Rokfort oplýva podivnými silami, na to si jeden zvykne.

Otvorila som a pomaly schádzala schody, počúvajúc rozhovor pri dverách medzi Lupinom a nejakým deckom v slizolinskom habite.

Habite? O deviatej večer?

Dobre. Ľudia sú rôzni. Čo ja o tom viem.

Lupin sa ku mne otočil, počujúc ma napriek snahe o nehlučnosť. Puto svorky ruinovalo moje nadanie na povolanie špeha. To je tak nefér.

"Slizolinský vstup nechce pustiť Slizolinčanov dovnútra ani von. Niekoľko študentov stojí pred dverami a čaká, heslá nefungujú. Stena sa jednoducho zasekla."

Prikývla som a zvážila možnosti. Ak sa zbláznila stena v sklepeniach, moc s tým toho nenarobím.

"Dobre, tak ja teda skočím za Slughornom. Ty choď na miesto činu a pokús sa stene dohovoriť."

Lupin na obdaril podivne pochybovačným výrazom. Pochyby v jeho tvári nestretávam často, tie má zrejme vyhradené pre iné prípady.

"Slizolin je tvoj rajón. Ty choď dole, ja idem po profesora," vyjasnil mi vzápätí dôvod svojho rozčarovania. Keďže mi to bolo jedno, opäť som prikývla a pozrela na decko stojace za Lupinom.

"Nepanikár, za minútu som tam, ale slizolinskú pyžamovú párty vynechám." V izbe som na seba hodila tepláky a tričko na spanie, stále farebne neladiace k tónu mojej pleti, som prekryla svetrom. Vlasy, jemné po rozčesaní a oleji, mi lietali okolo hlavy a lepili sa mi ku tvári. Nabudúce, až ma napadne sa zveľadiť, ma radšej priviažte k stojanu na bicykle.

Rozhodla som sa to vyriešiť štipcom, čo v realite vyzeralo tak, že som vlasy nejak nahromadila na kopu a tú čo najpevnejšie zopla k sebe.

Toľko k môjmu umeniu.

Lupin už bol preč, aj to decko sa stihlo vypariť, kým som sa vydala na cestu do Slizolinu.

V podzemí pri dverách naozaj stál hlúčik deciek, ktoré sa len nevinne snažili dodržať večierku.

"Takže, čo máme za problém?" spýtala som sa a vôbec sa pre svoj arogantný nástup na scénu necítila previnilo. Arogancia v Slizoline nijak nevyčnieva.

"Stena nefunguje."

"Používali ste správne heslo?" zdvihla som obočie na decko, ktoré na mňa vyšteklo, akoby to bola moja vina.

"Možno som prvák, ale heslo si ešte zapamätať zvládnem," vyprskol opäť ten chalan s orlím nosom a ja som začala premietať, či som mu niekedy niečo spravila, že je taký drzý.

Na druhú stranu, asi by nebol v Slizoline, keby k drzosti potreboval dôvod.

"Mohli by ste niekto ukľudniť to decko a ešte raz skúsiť vstúpiť?" spýtala som sa hlasnejšie, na čo sa malý nasupil a nejaká baba perfektnou latinčinou a hlasom ako anjelsky spev zašveholila heslo. Dnešné decká sú fakt divné.

Stenu jej medový hlas asi nedojal, pretože ostala nehybná. Zopakovala som heslo sama, lenže opäť nastalo ticho.

Stena nereagovala. Mágia akoby z nej vyprchala.

Uvedomenie prišlo naraz s vôňou kosatcov.

Otočila som sa a tam v prítmí, kde sa chodia rokfortské uzlíky hormónov muchlovať, stál Faust. Opieral sa o stenu, nijak zvlášť zvodne, skôr akoby sa mu už nechcelo stáť, pretože je znudený čakaním.

Ak ho nebaví čakať, stačilo prestať brániť mágii v realizácii.

Otočila som sa späť k hlúčiku. "Tak, už som to opravila. Dobrú noc všetkým," prehlásila som, na čo sa decká nechápavo zamračili, no keď som povedala heslo a stena sa s lenivým šúchaním kameňa odsunula, nechápavosť vystriedalo podozrenie.

Nikto sa však nepýtal ani neotáľal, o pár sekúnd už bola chodba prázdna.

Otočila som sa k Faustovi. Už sa stihol vrátiť? Keďže nemá kabát ani nevyzerá nijak cestovne, predpokladám, že minútku na hrade práve nie je.

"Ak budeš nabudúce niečo chcieť, vieš, kde mám izbu. Nie som tvoj poskok."

"Takže neoceňuješ moje originálne pozvanie?"

"To záleží od toho, o pozvanie na čo sa jedná," nedala som sa vyviesť z miery jeho pokojom a nadradenosťou. Taký Faust bol, nič nové.

"Určite usúdiš, že to stálo za to," nenechal sa prečítať a pokračoval v mlžení.

No fajn. A tak super večer to mohol byť.

"Faust, čo chceš? Dnes už si bol divný dostatočne, nemáš ten pocit?" vzdychla som, pretože ma to naozaj privádzalo do šialenstva. Alebo do hrobu, záleží od počasia.

"Maj trochu viery." Odlepil sa konečne od steny a vykročil ku mne, lenže zo schodov sa začali ozývať povedomé zvuky.

Netrvalo dlho a našu skupinu rozšíril Lupin so Slughornom.

"Dobrý večer, pán profesor. Prepáčte za vyrušenie. Všetko už je v pohode, stena sa spamätala. Asi to bol len nejaký rozmar."

Profesor, ktorý vyzeral, akoby ho Lupin nevytiahol z postele pred pár minútami, ale priamo v ten moment, len prikývol. "To sa stáva," zamumlal a zmätene pozrel na Lupina.

"Takže to je všetko?"

Lupin prikývol, no potom mi venoval významný pohľad.

Faust mal dneska zrejme teatrálnu chvíľku, zburcovať primusov i vedúceho fakulty, to musel mať obzvlášť sebavedomú náladu.

Pokrútila som hlavou, Lupin na mňa ešte chvíľu hľadel, potom si rýchlym pohľadom premeral Fausta, no nakoniec nasledoval Slughorna hore schodmi bez poznámok.

"Oukej, za to, že si Slughorna donútil prejsť tie schody, máš presne minútu. Začni."

"Možno by nezaškodilo trochu súkromia."

"Súkromie si musíš zaslúžiť."

V jeho tvári sa nič nepohlo, keď si ma premeriaval. Dlhú chvíľu som načúvala len tlkotu vlastného srdca, ktoré mi udieralo o hrudnú kosť. Napriek chladu a vlhku podzemia mi vo svetri začínalo byť teplo. Jeho pohľad bol vypočítavý a odosobnený, ale i tak ma z neho polievalo horko.

"Čas beží," vyštekla som. Nebola som naňho nahnevaná - Faust mal kiksy v systéme, ktoré si potreboval vyriešiť. To sa dá pochopiť, i keď povedať pravdu by mu snáď neublížilo. Napriek tomu som nezabúdala na fakt, že ma vytiahol z postele ako posledného čeľadníka, len aby ma mohol v pohodlí domova provokovať.

Také veci ma zvyknú pobúriť. Som hold citlivá.

"Poviem ti pravdu. Celú pravdu," vyšlo z jeho úst práve vo chvíli, keď sa jeho minúta blížila ku koncu.

Nebudeme si nič nahovárať, to ma zaujalo dostatočne.

*****

Posadila som sa na posteľ Faustovho imaginárneho spolubývajúceho a sveter so znechutením hodila vedľa seba.

Faust ma celú dobu sledoval zvláštnym pohľadom, ako lev nespúšťajúci zrak zo svojej koristi. Nedá sa povedať, že by mi to bolo trikrát príjemné.

"Má to spojitosť s tvojou dnešnou cestou domou?" spýtala som sa len tak pre formu, pretože bolo nad Slnko jasnejšie, že to s tým má všetko.

Prikývol.

"Takže mi skutočne povieš, prečo si bol posledný týždeň ako z ľadu a prečo sme sa včera museli rozísť?"

Prikývol.

"A začneš niekedy, alebo máš v pláne ma nechať to z teba páčiť?"

Kútiky úst sa mu nadvihli a on si taktiež vyzliekol mikinu, pod ktorou mal ten šedý nátelník, v ktorom spáva.

Tak to je super. Oboma smermi. Ironickým i serióznym. Neviem, ktorý prevažuje.

"Mal si hneď povedať, že sa pri tom budeš vyzliekať," neodpustila som si poznámku, po ktorej sa mi do očí zaryl divokým pohľadom.

"Na vyzliekanie dôjde, o to sa nemusíš báť," prehovoril sladko, no s príchuťou vyhrážky.

Asi by som sa mala báť, no srdce mi nezrýchlil strach, lež nedočkavosť.

"Máš najvyšší čas začať, Faust. Fakt ma nebaví tento tanec okolo pahreby. Ak máš čo povedať, povedz to." Túto lekciu som nedávno dostala, a už som ju i využila v skutočnom živote. Páni, Black je asi môj nový životný mentor.

Zadržte smiech. Kecám.

"Si strašne náročná vzhľadom na to, že nemáš potuchy, o čo tu ide."

"Ja som chcela byť zdielna, ty si ma zrušil."

"Za to sa ti ospravedlňujem. Nemal som ti klamať, ale popravde, pravdu som ti povedať nechcel."

"Lebo?"

"Lebo by ťa zaviedla príliš hlboko. Občas, keď zájdeš ďaleko, už niet cesty späť."

Opäť sa neubránil divadelnosti, akoby mal svoje slová v scenári, napriek tomu som tentoraz ostala ticho, na šiji som cítila chladný dych neviditeľného desu.

On mi vážne povie pravdu. Z každého jeho póru som mohla cítiť jeho odhodlanie.

"Narážaš na meno Michalak a povinnosti, ktoré sa s ním viažu?" citovala som ho.

"A pravidlá, ktoré prináša."

"Pravidlá ako nechodiť s kamarátkami vlkodlačicami?" vytušila som dôvod, pre ktorý by Faust chcel zatajiť reakciu jeho rodičov na mňa.

Nie každý rodič u svojich detí podporuje zoofíliu, len tí tolerantnejší.

"Kamarátku vlkodlačicu by moji rodičia brali všetkými desiatimi, aspoň v tomto prípade."

"Tak to mi musíš vysvetliť," zamračila som sa. Ak moje chlpatenie raz do mesiaca nie je dôvod, tak čo?

"Ak som to správne pochopil, ty nevieš latinsky."

"Nijak zvlášť," pokrčila som ramenami, ochotná hrať podľa jeho pravidiel. Zatiaľ.

"Takže si nečítala nič z knihy, ktorú si si nie dávno prezerala v mojej izbe?"

"Ako-" zasekla som sa a po dvoch žmurknutiach to nechala plávať. Pokrútila som hlavou v zápornej odpovedi.

Faust prikývol, podišiel ku svojej posteli a posadil sa oproti mne.

"Vieš, ako vznikli prví animágovia? Aspoň podľa legiend?"

Pokrútila som hlavou a cítila sa ako na prednáške z dejín mágie. Nie zrovna najlepší pocit, no jeho rozprávanie ma zaujalo, a to ešte ani nezačal.

Nazvite ma povrchnou, ale jeho výzor v tom zohrával nemalú úlohu.

"Vraj išlo o zvieratá obdarené mágiou. Tak ako si sa ty, ja a všetci na Rokforte narodili pre čary, tak sa to stalo i im. Vďaka mágii sa premenili na ľudí. Lenže zistili, že už sa nedokážu zmeniť späť, pretože ich mágia pochádzala od prírody zvieratám, nie ľuďom. Dlho tomu tak bolo, až ich potomkovia v sebe odhalili vlohy a animágii sa naučili."

Uvedomila som si, že podobné legendy som už počula, možno s úpravami, ale počula. I tak som nechápala, kam tým mieri.

"Nepomýlil si si triedu? Ja nie som animág, ale vlkodlak."

"Myra," oslovil ma a na jeho tvári sa zjavil láskyplný, no stále povýšený výraz, "lenže ty si oboje."