Prebrala som sa pod oblúkmi zo žltého kameňa. Síce nie som odborník na architektúru ani nejaký častý návštevník daných priestorov, ale i tak som spoznala strop rokfortskej ošetrovne.
Za oknami svietilo jemné slnko a prvá vec, ktorú som si v súvislosti so svojím telom uvedomila, bolo, že je mi strašné teplo.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči," ozval sa pri mne známy hlas, a predsa v polohe, v ktorej som ho ešte nepočula.
"Iliana..." vydýchla som, keď som sa pohľadom stretla s jej krásnou tvárou.
S roztvorenými očami som sa posadila a zistila, že sme v miestnosti samé. Ak mi doteraz bolo horúco, teraz som priam horela. Nepochybne za to mohlo bubnovanie môjho tepu- ako japonské bubny.
"Merlin! Myslela som, že si- Že ťa- Si v poriadku?" Zaliala ma eufória- ak Iliana žije, môžem úplnok považovať za dosť vydarenú akciu.
Stála pri mojej posteli v nemocničnom úbore a iba na mňa mlčky hľadela. Eufóriu nahradil nepríjemný pocit, ktorý sa mi rozlial po tele.
Niečo bolo zle.
Dievča predo mnou nebolo to usmievavé stvorenie, z ktorého neprestajne vyžaruje energia a srší radosť. Tá, čo teraz stála pri mojej posteli, mala prázdny pohľad, bledú tvár a nevyžarovalo z nej vôbec nič. Len chlad.
Ak bola doteraz ako slnko, dalo by sa povedať, že teraz to slnko zhaslo.
"Iliana, si v poriadku?" zopakovala som svoju otázku a porozhliadla sa, či niekde v kúte neuvidím Poppy. Iliana očividne potrebovala zdravotnú pomoc. Bola unesená a dobodaná násilníckym psychopatom. Samozrejme, že nie je v poriadku, no niečo som povedať musela.
Jej hnedé oči sa ku mne stočili, akoby zabudla, že i ja som v miestnosti.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči," preriekla prosto dutým, smutným hlasom.
"To už si vravela. A ja som sa pýtala, či si v poriadku. Ako to, že ja som ešte v posteli a ty už chodíš?" zamračila som sa a na okamih sa zamyslela.
Lupin mi spôsobil zranenie, ktoré sa dá v každom prípade označiť ako "vážne". Diera v bruchu, strata krvi, jedno z druhým... "Vážne" je naozaj správny výraz.
A predsa bolo moje zranenie v porovnaní s tým jej len škrabnutie pri holení! Niekoľko bodných a rezných rán na trupe nemôžu byť označené nijakým slabším výrazom ako "vážny", i keď u nej by som išla ešte ďalej.
Strnula som, keď som si uvedomila, že ju necítim. Nie vždy viem presne zaradiť či identifikovať človeka, ale v takej blízkosti by som minimálna mala vedieť o jeho prítomnosti, aspoň v prípade, keď toho človeka poznám.
Z nej som však necítila nič. Necítila som ju.
V tom lese... Bola mŕtva.
Vedela som, čo uvidím, ešte skorej, ako som k nej opäť stočila pohľad. Cítila som to- cítila som to v nose, cítila som to v žalúdku, cítila som to na koži. Cítila som pach smrti.
Roztvorila som oči a výkrik sa mi zasekol v hrdle.
Predná časť jej bieleho úboru sa začala rýchlo sfarbovať do červena, ako sa na látke šírila krv. Jej oči boli prázdne, keď to sledovala, keď odrazu zdvihla zrak ku mne.
Zamrazilo ma z toho pohľadu- v jej očiach nebol žiadny život.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči..."
*****

Akoby ma niekto vtiahol z tmy do svetla. Pootvorila som oči, no viečka som mala ťažké. Zistila som, že zrak mám rozmazaný a že cez tú malú medzierku, ktorá sa vytvorila medzi mojimi viečkami, som vďaka tomu nedokázala ani len určiť, kde som. No vedela som, že nie som na rokfortsej ošetrovni. Nado mnou nebol nažltnutý kamenný strop, ale niečo biele. Omietka? Ťažko povedať.
Nebolo to ako v tom sne, kde bolo všetko v pohode- teda, až na tú časť s... Tu, v realite, som sa cítila pod psa. Všetko ma pálilo, oči nedokázali nič rozpoznať, údy som mala ťažké ako olovo. A niekde v oblasti brucha som cítila trhanie, akoby mi niečo malé ostrými hryzákmi uždibávalo kožu.
Oči sa mi samovoľne zavreli, no ešte než som opäť upadla do tmy, uvedomila som si, že to nebola Iliana. Nebolo to skutočné.
Tá predstava ma upokojila, a zároveň vydesila.
Iliana je mŕtva. Lovec je mŕtvy. Lupin je vrah. A ja som monštrum.
Opäť ma zahalila tma a tento raz, nech už sa mi niečo snívalo alebo nie, našťastie som si to nepamätala.
Keď som sa opäť prebrala, viečka už som mala ľahšie, no bolo pre mňa ťažké vydržať pohľad na svoje okolie. Všetko okolo mňa bolo tak žiarivé, že ma z toho pálili oči.
"Preberá sa?" spýtal sa nejaký hlas a ja by som mohla byť i na pokraji smrti- i keď, kto vie, možno že aj som- ale spoznala by som hlas svojej matky.
"Vydržte," odvetil jej nejaký ženský hlas a ja som na spánku pocítila dotyk magickej energie. "Preberá, ale ešte tu nie je úplne s nami." Ten hlas mi pripadal veľmi známy, ale nevedela som sa rozhodnúť, či je to len výplod mojej z bezvedomia prebudenej mysle, alebo či ten hlas naozaj poznám. Tak či tak som nevedela určiť, kto je tá žena.
Ozval sa úľavný vzdych, ktorý som opäť prisúdila svojej matke.
Chcela som oponovať- dokonale som tu s nimi- no z mojich úst nič nevychádzalo. Oči sa mi opäť zatvorili a ja, nech som sa snažila akokoľvek, som nedokázala ústam rozkázať, aby sa pohli.
Vlastne ma nepočúvala žiadna časť tela, len som tak ležala ako mŕtva a naďalej sa prepadala do nevedomia.
Keď som sa opäť zobudila- a začínalo byť trápne, že sa môj svet zúžil len na zobudenie a zaspávanie- zrak som mala jasnejší.
Uvedomila som si, že to čisté, sterilné prostredie okolo mňa je nemocnica.
Och, len to nie.
*****

Dobre, končím so zbesilým zobúdzaním a zaspávaním. Aj keby ma to malo zabiť, tento raz hore vydržím aspoň debilných 10 minút.
Snažila som sa naštartovať všetky motory v hlave- s telom som to zatiaľ vzdala- aby ma udržali pri vedomí. Dosť mi pomáhalo, že okolo mňa všetko nesvietilo na bielo, ale že bolo šero. Bola noc, ale priestory boli osvetlené tlmeným svetlom, ktoré išlo z chodby.
To, že som dokázala rozpoznať chodbu, ma neskutočne potešilo. Cítila som sa ako šampión.
Čím dlhšie som mala pootvorené oči, tým menej bol môj zrak rozmazaný. A tým viac som dokázala sledovať okolie.
V izbe som bola sama. Išlo o malú miestnosť, v ktorej bolo len to najpotrebnejšie. Moja posteľ. Nočný stolík. Zastreté okno. Stolička pri stene. Malý stôl na kolečkách kúsok od mojej postele.
Na danom stole som si všimla viacero predmetov. Nie som až taký macher- zatiaľ- aby som ich vedela identifikovať, ale bola tam nejaká podivne tvarovaná nádoba. A z nej viedla hadička... ku mne? Nedokázala som zdvihnúť hlavu, ale povedala by som, že tá hadička bola zavedená do niektorej časti môjho tela. Dúfam, že ide o ruku.
Je blbé, keď človek ani nemá povedomie o vlastnom tele. Ale aspoň ma nič nebolelo.
V priesvitnej hadičke smerom ku mne pomaličky kolovala akási svetlá tekutina, z ktorej prúdila magická, oranžová žiara.
V nemocnici pre čarodejníkov som ešte nebola. A nie je to práve niečo, čo som potrebovala zažiť.
Oči sa mi začali zatvárať a ja som dúfala, že tento raz to bolo aspoň tých 10 minút.
*****

"Ako sa cítite? Netočí sa vám hlava?"
Trvalo pár sekúnd, než si moje oči zvykli na denné svetlo, ale vôbec to nebolo zlé. Nebolelo to. A videla som ostro.
Pozrela som po onej žene a uvedomila si, že ju vôbec nepoznám. A že nepoznám ani jej hlas.
"Nie." A nepoznám ani svoj hlas. Čo to, dočerta, je?! Zniem ako po týždennom alkoholickom žúre. Ako zlá paródia na hlas. Ako píla na stavbe.
Muselo to byť vidieť, pretože tá žena sa jemne usmiala. Mohla mať niečo cez päťdesiat rokov, ale ako lekárka nevyzerala. Skôr to tipujem na sestru.
"Nebojte sa. Boli ste v bezvedomí dva dni, takže to bude chcieť trochu času."
"Kde to som?"
"V nemocnici. Utrpeli ste ťažké zranenie v oblasti brucha. Nepamätáte si na to?"
Zovrelo mi vnútro, pretože som si na to pamätala. Pamätala som si na to, že Ilianu zabil lovec. A že lovca zabil Lupin. A že ja som ho roztrhala na kúsky. A že mi Lupin zaryl zuby do brucha.
"Nerozrušujte sa, to je dobré. Radšej ešte odpočívajte. Vaša doktorka príde až za pár hodín."
Uvedomila som si, že žena hovorí so silným prízvukom. Snaha zaradiť ho ma aspoň na chvíľu vytrhla zo spomienok.
"Chcete niečo na spanie?"
Stisla som viečka a pred očami sa mi zjavila bledá, mŕtva tvár. Rýchlo som oči otvorila a prikývla.
*****

Zobudila som sa na príval teplej mágie, ktorá sa mi dotýkala spánkov. Otvorila som oči a stretla sa s múdrymi, sústredenými očami.
"Vás som nečakala," ozvala som sa a s potešením zistila, že môj hlas na tom nebol až tak zle. Niežeby na tom bol dobre, ale každé zlepšenie sa ráta.
Lope stočil svoj pohľad do mojich očí, pousmiala sa, no potom sa opäť pozrela na to miesto niekde pri vrchu mojej hlavy, kde sa strácala i jej pravá ruka.
Mágia prestala a ona sa odtiahla.
"Tiež som nečakala, že chvíľu pred odchodom z Rokfortu na moje dvere zaklope vydesený mladík s vami, polomŕtvou, mokrou a od krvi, v rukách."
Zamrkala som a snažila sa dať si to dohromady- ale vydesených mladíkov, ktorí by ma mohli doviesť k nej, je viac.
Postupne mi to ale začalo dochádzať. V lese hneď po premene bol pri mne Faust. A Lope bola ešte na hrade. Doniesť ma k nej bolo to najrozumnejšie, čo mohol urobiť. Vie, že som vlkodlak- takže moja nahota ani rana od zubov u nej neboli až taký problém, ako u Poppy. Tej by sa to predsa len vysvetľovalo kúštek ťažšie.
"Kde to som?"
Okno bolo odostreté, ale asi som bola vysoko, pretože som videla len šedú oblohu a kúsok nejakej budovy.
"V Amsterdame, v nemocnici, v ktorej pracujem."
"Kdeže to?" roztvorila som oči a pocítila, ako som na okamih stratila pojem o priestore.
"Upokojte sa, inak mi tu odpadnete. Utrpeli ste nebezpečnú stratu krvi a hlboké zranenie. Ani prenos do nemocnice to nezlepšil, no potrebovali ste ísť čo najskôr na operáciu. A dávali sme vám elixíry, ktoré zaťažujú organizmus. Musíte si ešte dávať pozor."
"Ale budem v poriadku?"
"Samozrejme, že budete. Ste v mojich rukách," prehlásila bez najmenšieho zaváhania či náznaku neprimeraného ega a podišla k stolíku na kolieskach. Odpojila hadičku od nádoby, zmotala ju a hodila do tej nádoby. To znamená, že už nie je napojená na moje telo- na akúkoľvek jeho časť.
"Premiestnila som vás sem v sobotu ráno, hneď po úplnku. Dnes je pondelok," zasekla sa a pozrela na hodinky, "2 hodiny poobede. Dnes máte ešte prísny zákaz vstávať, ale zajtra- zdôrazňujem, že s prítomnosťou sestry- môžete skúsiť vstať. Ale zatiaľ môžete ísť maximálne do kúpeľne, netreba to preháňať."
"A kedy budem môcť ísť domov?"
Otočila sa ku mne a premerala si ma ala pani doktorka.
"Možno v stredu večer. Nasadím vám ľahšie elixíry, ktoré u pacientov väčšinou veľmi dobre zaberajú. A ak zajtra nebudete mať problém s pohybom, v stredu večer sa môžete presunúť do vlastnej postele. Ale treba, aby na vás niekto ešte pár dní dozeral a pomáhal vám."
"Čo tá rana?" zamračila som sa. Necítila som z toho miesta absolútne nič, ale celkom živo som mala v pamäti to bolestivé hryzanie.
"Určite vás poteší, že vaše orgány fungujú bez problémov. Robila som, čo sa dalo, aby vám ostala čo najmenšia jazva. Dávame vám obklady, ktoré sa raz denne musia vymieňať. Sestra vám ho už ráno menila. Rana sa dobre hojí, ale do budúcna sa snažte vyhnúť zubom iných vlkodlakov, dobre?"
"Viete, čo sa stalo?"
"Keď sme sa rozprávali o bezpečnosti vašich úplnkov, nešlo mi iba o bezpečie ostatných študentov, ale i o vaše. Tento raz ste mali šťastie, ale podobná bitka medzi vami a pánom Lupinom sa môže kedykoľvek zopakovať."
"Nemôže," oponovala som, ale ona ma schladila nepríjemným pohľadom.
Nemala som pocit, že by vedela aj o lovcovi a Iliane. Neviem, čo jej Faust povedal, ale on jej určite nič z toho nevykecal. On sám nemal ako vedieť, že ma zranil Lupin, ale i tak to bolo najlepšie vysvetlenie. Ranu síce zdeformovala premena, ale celkom jasne sa dalo povedať, že to bolo zranenie zvieraťom a nie len nabodnutie sa na halúzku.
"To sa mi snažte nahovoriť inokedy, nie keď na mňa pozeráte z nemocničného lôžka potom, ako som vás musela kriesiť."
"Nechápete to. My... Sme v rovnakej svorke. Len sa... Lupin ma nedopatrením zranil, keď lovil vysokú. Bola to moja vina, pretože som mu vbehla do cesty."
V tichu, ktoré nastalo, som počula svoj tep. Bol pomalý a pokojný. A ona na mňa skúmavo hľadela.
"S pánom Lupinom som hovorila. On si nič nepamätá, tak ako to, že vy áno?"
Prehltla som, pretože som pocítila sucho v krku.
"Môžem sa najskôr napiť? Mám pocit, že som nepila už týždeň."
Okamžite sa postavila, obišla moju posteľ a z nočného stolíka vzala džbán i pohár a naliala mi vodu. Vytiahla prútik, ktorým sa jej podarilo ma podvihnúť tak, aby som sa celá nezliala vodou, a priložila mi pohár k perám.
Uvedomila som si, že mám ťažké ruky, až tak ťažké, že som ich dokázala podvihnúť sotva pár centimetrov.
"Ešte na vás pôsobí predchádzajúci elixír. Potrvá pár hodín, než budete vo svojej koži. Samozrejme to má i negatívne stránky- otupenosť síce zmizne, ale s ňou i umŕtvenie rany. Je možné, že to bude ešte bolieť."
Dopila som celý pohár a hlava sa mi zatočila od rozkoše. Chladná tekutina mi v hrdle spôsobila výbuch extázy.
"To je jedno. Nemôže to byť horšie než cítiť sa ako handrový panák."
Prikývla, opäť ma pomaly položila do vankúša a vzdialila sa. No asi bola vážne zvedavá, pretože hneď pokračovala tam, kde sme skončili.
"Takže? Ako je to s tou pamäťou?"
Zamyslela som sa, ako to vysvetliť s čo najmenším množstvom informácií. Neposkytla mi čas, aby som si to premyslela poriadne, a tak som musela improvizovať.
"Sme v rovnakej svorke. To nám umožňuje isté ovládanie svojich činov vo vlkodlačej podobe i to, že si viac pamätáme. Lupin je nováčik, preto si nič nepamätá, ale zároveň vám preto viem zaručiť, že si nie sme nebezpeční. Členovia jednej svorky na seba neútočia. A slabší jedinci počúvajú silnejších, čo som v tomto prípade ja. Ja som členom svorky už dlho, takže si značnú časť veci pamätám a dokážem i ovplyvniť svoje rozhodnutia počas úplnku."
Lope sa zamračila, ale v jej očiach sa rozhorela silná zvedavosť. Že je posadnutá vlkodlakmi som ale vedela. Práve preto jej nehodlám povedať, že som Lupus Natus. To už by som sa jej nezbavila, i keď by mi to možno mnohé zľahčilo.
"To je fascinujúce. Na to, že počty vlkodlakov sa každoročne zvyšujú, je poľutovaniahodné, ako málo potvrdených informácií o ich živote máme."
Jemne som pokrčila ramenami, vnútorne spokojná, že sa mi to podarilo.
Lope vykročila ku dverám, no mnou trhlo jej smerom.
"Počkajte!"
Otočila sa ku mne a spýtavo na mňa pozrela.
"Hovorili ste, že ste sa rozprávali s Lupinom. Ako je na tom on?"
Zamračila sa, ako rozmýšľala nad svojimi slovami.
"Vyzeral byť jasne otrasený. Odmietol ísť do nemocnice, ale môžem s určitosťou povedať, že nebol v poriadku. Nemal fyzické zranenia, no akoby upadal do depresie. Určite odporučím riaditeľovi Dumbledorovi, aby ho nechal vyšetriť."
"Prosím, nerobte to. Lupin je z úplnku vždy otrasený, ale po dni či dvoch ho to prejde. On... Nie je rád, že je vlkodlak. Začalo sa to zlepšovať až jeho vstupom do svorky."
"Nechápem, prečo by som vám mala robiť nejaké ústupky."
Ehm... Pretože som použila slovo "prosím"? Veď to má fungovať vždy!
"Pretože ho nepoznáte. A ak som to správne pochopila, nie ste psychológ ani psychiater. Tak mi trochu verte, pretože ho poznám stokrát lepšie než vy. Bez vyšetrenia bude skôr v poriadku než s ním, okej?" dala som si záležať, aby som bola presvedčivá. A vôbec som nedávala najavo, že preháňam. Ale Lupin vážne nepotrebuje vyšetrenie. A ja nepotrebujem, aby sa v chvíli emocionálnej nestability priznal, že je vlkodlak.
Lope pokrútila hlavou, v jej tvári sa zračila starosť, no i akási rezignácia. Asi už ma mala plné zuby.
Je divné, keď vás má niekto v bielom plášti plné zuby, to sa mi ešte nestalo.
"Čo ste vlastne povedali Dumbledorovi?"
Lope potriasla hlavou.
"Čo asi? Klamala som mu."
To ma neprekvapilo. A možno áno. Neviem.
Nechápem, prečo by mi mala zámerne pomáhať, ale asi napokon netúži potom, aby nás prezradila. Nie je nič príjemné niekomu zničiť život. Ťažko sa vám potom zaspáva.
"Povedala som mu, že ste sa nabodli na nejaký ostrý predmet. Ostatné už riaditeľ riešil s tým chlapcom, čo vás priniesol. A nebolo ťažké Albusa presvedčiť, že potrebujete ísť do nemocnice."
To si viem predstaviť- diera v bruchu tak nejak evokuje nemocnicu.
"Ja... Ďakujem."
"Som lekárka. Je to moja práca."
"Veď ani neďakujem za to. Ďakujem za to, že ste kvôli mne klamali."
Wiccanka sa pousmiala, v jej očiach sa zjavila detská radosť.
"Napokon z toho budem mať niečo aj ja."
"Ale, čo také?"
"Zoznámila som sa s vašimi rodičmi. Veľmi milí vlkodlaci."
Nemusela pokračovať, aby som vedela, čo jej urobilo takú radosť.
"Nechajú vás pri úplnku, čo?"
"Nebude to také jednoduché, ale rozhodne sú tomu viac naklonení ako vy."
To mi vyhovuje.
"Dobre, najlepšie by bolo, keby ste ešte spali, ja mám ešte pacientov. Uvidíme sa zajtra."
Bola som sama asi 5 minút, než sa rozleteli dvere.
Mama s otcom.
Och Merlin.
Tak idem svoju historku zopakovať zase...

Neviem ako dlho som sebou trhala poháňaná hnevom, hnusom a strachom. Poháňaná slzami, ktoré z vlkodlačích očí nevychádzali, revom, ktorý sa vo vlkodlačom hrdle menil na vrčanie.

Lovec odstúpil od tela a do špinavého kusu látky si utieral ruky od krvi.

"Túto pasáž mám rád. Keď sa za pár minút vrátim, z nej ostane len toľko, aby dokázali identifikovať telo. A ty pôjdeš niekam, kde dostaneš, čo ti patrí." Skryl si handru do širokého vrecka kabátu a podišiel bližšie ku mne. "Vraj ste z časti ľudia, pfuj," zmenil sa odrazu tón jeho hlasu z pobaveného na znechutený. Spravil ešte jeden krok ku mne a napľul na mňa, no v tom, ako som sa snažila vyslobodiť, ani neviem, či a čo vôbec zasiahol.

Trhala som reťazami energie, cvakala zubami, vrčala a vyla... utápala sa vo vlastnej bezmocnosti. A on si myslel, že len bažím po čerstvom mäse.

Predok šiat mala zmáčaný krvou, no od akého zranenia, to som nedokázala určiť. Bola mŕtva len chvíľu, takže ju zabil tesne pred tým, ako ich sem premiestnil. Niekde ju držal, schovanú a pripravenú pre jeho plán.O čo lepší bol než vlkodlak? Vlkodlak zabíja kvôli zvieracím inštinktom, ale on bol človek!

Neviem, či si ju vybral náhodne, alebo či si U plačúceho slnka všimol, že ju poznám. No pokojne sa vsadím, že to bola druhá možnosť. So svojím pošramoteným zmyslom pre humor by ho tešil fakt, že besný vlkodlak žerie niekoho, kto je jeho priateľom. Len by tým zvýraznil zverstvo, ktorého sa vlkodlaci dopúšťajú. Len by tým ukázal, že v nás nie je nič ľudské.

"Cítim tvoj hlad po krvi," pokračoval znechutene, pri čom si zložil klobúk z hlavy. Bol zarastený a páchol potom, pery mal skrivené v znechutenej úzkej čiare. "Si obyčajný predátor, zviera, ktoré chce trhať svoju korisť. Bažíš po mäse a je ti jedno, čie bude."

Mal pravdu. Chcela som pod zubami cítiť svoju korisť. Zožieral ma hlad po mäse. No mýlil sa- vedela som úplne presne, čie mäso to bude.

A mýlil sa ešte v jednej veci, aspoň pokiaľ ide o mňa- vo mne je niečo ľudské. A to niečo ho s radosťou roztrhá na kúsky.

Sebavedomý, znechutený výraz mu z tváre zmizol v momente, kedy som ja pocítila trhnutie vpred. Trhnutie, ktoré znamenalo jediné a on si to uvedomoval.

Pasca zmizla a mňa už nedržala žiadna mágia.

Faust.

*****

Lovec vytiahol prútik a vyslal proti mne zaklínadlo, no z jeho prútiku nevyšlo nič. Telom som ho strhla k zemi, zubami som v tej rýchlosti len zavadila o jeho telo. Chuť jeho krvi sa mi rozliala v ústach, keď som opäť vyskočila na nohy a otočila sa k nemu.

Mieril na mňa zo zeme a opäť kričal zaklínadlo, no jeho prútik nespolupracoval. Zavyla som pri pohľade na to, ako sa krčí na zemi a ovládol ma božský pocit. Môj vlkodlak sa váľal v krvi, ktorú som sa chystala preliať, a ten pocit bol o to lepší, o čo krutejšia mala byť moja pomsta.

V tej chvíli sa však z lesa ozvala odpoveď na moje zavitie a ja som strnula.

V lese, blízko, bol ďalší vlkodlak.

Lupin!

Vyviedlo ma to z miery natoľko, že sa lovec stihol postaviť a odbehnúť- predpokladám, že zistil, že sa nedokáže ani premiestniť.

Chce utekať pred rozzúreným vlkodlakom? No prosím, ja sa rada zahrám. Pred očami sa mi rozlial krvavý závoj a ja som sa po ňom rozbehla.

Ubehla som však sotva pár metrov, keď som sa zasekla v pohybe.

On nechcel utiecť. Vedel, že to by ma rozzúrilo. Že by som ho prenasledovala a roztrhala na kusy o to skôr.

Namiesto toho sa postavil kúsok od Iliany. Takto z blízka som videla diery v predku jej šiat, spod ktorých presvitali rezné i bodné rany. Jej mäso v porovnaní s tým lovcovým, ktoré som len škrabla, priam kričalo, nech si ho vezmem.

Merlin, ako som v tú chvíľu zatúžila presne po tom!

Cvakla som zubami naprázdno a v tú chvíľu sa rozhodla, že pred tým, ako toho zkurvysyna zabijem, ukážem mu, že ja nie som obyčajný vlkodlak.

Som Lupus Natus. A on sa so mnou nemal zapliesť.

*****

Vykročila som smerom k Ilianinmu telu- smerom k nemu- a on začal pomaly ustupovať. Počítal s tým, že využije moju nepozornosť, keď sa budem venovať zverstvám na jej mŕtvole a on aspoň získa náskok. Možno by sa stihol dostať i k ďalšej pasci, o ktorej účinku nepochyboval.

Prerátal sa.

Veľmi pomaličky som obišla telo na zemi, tak pomaly, aby videl, že mi to nerobí najmenší problém. Ale problém mi to robilo- cítila som sliny, ktoré mi stekali po srsti na tvári a rada by som povedala, že to boli chute na lovca, no išlo o chute vyvolané pachom čerstvého, mŕtveho mäsa len meter odo mňa. V tú chvíľu som necítila nič iné, okolo mňa by mohol byť aj hustý dym a necítila by som ho. Nos, hrdlo a takmer i hlavu, to všetko som mala úplne zaliate tým pachom.

No stačil mi jeden pohľad do jej bledej, kedysi tak krásnej tváre, a vyhliadka na pomstu ma donútila pokračovať pevným, pomalým krokom ďalej, až som jej telo nechala za chrbtom.

S každým mojím krokom z jeho tváre unikalo čoraz viac farby a jeho kroky boli viac trhané, rýchlejšie.

"To nie je možné..." zašeptal, keď si uvedomil, že zomrie. Videl mi to na očiach.

Videl v nich nenávisť, ktorej zvieratá nie sú schopné. Nenávisť, ktorej sú schopní len ľudia.

Dal sa do behu a ja, ešte než som sa po ňom rozbehla, som zavyla na mesiac tak, ako som ešte nikdy nezavyla. Nocou sa rozľahol zvuk, z ktorého mrazilo. Zvuk, ktorý hovoril jasne.

Pomsta a smrť.

V tom som zacítila i niečo iné ako sladký opar mŕtvoly za mnou. Zacítila som člena svojej svorky, zreteľne a jasne. Prehliadla som ho v zahltení tým pachom i kvôli vlastnej túžbe po pomste, ľudskosť vo mne ma zradila. No odrazu tu bol a ja už som ho nedokázala ignorovať, ani keby som chcela.

Objal ma strach, ktorý nemal nič spoločné s tým, že Lupin sa prebral napriek elixíru spánku. A nemalo to ani nič s tým, že Faust je niekde na blízku.

Zľakla som sa, že by sa Lupin dostal k Ilianinmu telu. A to ja som bola ochotná strážiť i na úkor toho, že mi lovec utečie. Nemohla som dopustiť, aby jej obeť bola ešte väčšia, aby bolo jej telo zneuctené ešte viac.

Cúvla som späť a rozhliadla sa, napínajúc puto svorky na maximum.

Bol vzdialený asi sto metrov a blížil sa ku mne. Moje zavytie prešlo do výstražného vrčania a ja som len pozerala smerom, z ktorého sa blížil Lupin. A snažila sa držať od jej tela zároveň čo najďalej.

A potom som si uvedomila niečo iné. Lupin nesmeroval ku mne a k Iliane.

Prudko som hlavu stočila doprava. Lovec zmizol, no jeho prudký dych a uháňanie lesom som počula.

V tú chvíľu som si napriek všetkému uvedomila, že dážď zhustol.

Vyrazila som tým smerom, berúc so sebou všetko, čo mi stálo v ceste. Musela som ho dobehnúť prvá, musela som ho zabiť. Musela som to byť ja!

Ak ho dostihne prvý Lupin... A ak si na to spomenie... Nikdy si to neodpustí. A ja dnes v noci nenechám zomrieť aj jeho. Jeho už nie.

Nohy mi i po tak krátkej chvíli začali brnieť, pretože som sa išla až za hranicu svojich fyzických možností, aby som bola čo najrýchlejšia.

Chýbalo mi dvadsať metrov. Obrys lovca som videla v diaľke, utekal najrýchlejšie ako mohol, ale ťažký kožený kabát nebol najšportovejším oblečením. Predpokladám, že ani jeho obuv nebola stvorená na závod lesom s vlkodlakmi.

Nemusela som vidieť, aby som vedela, že tento boj som prehrala. Zľava odrazu ako blesk vystrelila tmavá masa a strhla lovca k zemi. Začula som tlmené zaskučanie- Lupin asi zle dopadol- no to vystriedalo vrčanie.

Pribehla som bližšie a zastala v šoku, napriek tomu, že som tým len zbytočne stratila drahocenné sekundy. Lovec ležal na zemi a tam, kde by malo byť jeho ľavé rameno, zívalo prázdne miesto. Chýbala mu i časť krku. A obrovský, tmavý vlkodlak stál nad ním a vrčal mojím smerom s papuľou od krvi.

Rozbehla som sa tým smerom a vrazila do Lupina v plnej rýchlosti. Obaja sme sa skotúľali na zem kúsok ďalej, no podarilo sa mu na nohy vyskočiť prvému. Zaútočil po mojom krku, ale ja som sa stočila a tak jeho zuby zasiahli časť brucha v blízkosti pravej zadnej nohy.

Zaskučala som, avšak podarilo sa mi vyšmyknúť.

Prestaň! okríkla som ho v duchu, dúfajúc, že zareaguje.

Ak by robil problémy tak, ako tomu bolo v náš prvý spoločný úplnok, nepodarilo by sa mi s tým nič urobiť. V papuli ešte cítil lovcovo mäso a telo mu zvieral nenásytný hnev. Cítila som to spolu s ním skrz puto svorky.

Puto svorky však bolo obojstranné a on skrz neho vedel, že mu nechcem ublížiť. Že som jeho.

Prestal vrčať a zmiernil útočný postoj.

Choď! Utekaj! prikázala som mu a nemusela som ani ukazovať smer, aby ho vedel. Najskôr pomaly, no postupne zrýchľujúc sa rozbehol opačným smerom, než ktorým bola Iliana a ja som ho ešte chvíľu pozorovala, než mi došlo, že môj nos opäť objíma pach mŕtveho tela.

Ešte pred tým, ako som začala jeho telo trhať na kúsky, som hlasno zavyla.

A z hĺbky lesa ku mne doľahlo súhlasné zavytie.

*****

Do svitania ostávali minúty. Keď vyprchalo vražedné opojenie, bolesť v rane, ktorú mi spôsobil Lupin, nabrala na intenzite. Len pomaly som pribehla späť k Ilianinmu telu, no už z diaľky som ho cítila.

Faust sa skláňal nad tým, čo ešte pred pár hodinami bývalo Ilianou, prsty mal priložené k jej krku. I on ale zistil, že jej niet pomoci, pretože sa po pár sekundách odtiahol a postavil, zamračene skúmajúc jej telo pohľadom.

V tú chvíľu som zavrčala a on sa strhol a otočil ku mne. Rozšíril oči pri pohľade na mňa a mne došlo, čo teraz videl- nevidel Myru. Videl skoro pol tonové zviera, ktoré cerilo zuby jeho smerom a bolo zaliate krvou svojou i krvou obete, ktorú len pomaly zmýval dážď.

Videl ma vo vlkodlačej podobe.

No neustúpil, nezdvihol obranne ruky ani nevytiahol prútik. Len na mňa hľadel. Necítila som z neho strach, len neistotu.

Otočila som sa bokom k nemu a namáhavo klesla k zemi. Pred očami sa mi zahmlievalo zo straty krvi i z vyčerpania. A ešte aj premena...

Magická energia ma zovrela ako obrovská ruka. Dočiahla na každé zákutie môjho tela, na každý sval, na každú kosť. Lámala, trhala, znovu spájala a hojila.

Pootvorila som oči, no potom som ich opäť silno stisla. Pred očami sa mi zjavili obrazy, na ktoré v živote nezabudnem. Obrazy, na ktoré budem chcieť zabudnúť viac ako na čokoľvek iné. Prudko som oči opäť otvorila a radšej žmúrila do šera.

Keď som v snahe postaviť sa pohla rukou, zavadila som o niečo podivne teplé na svojom bruchu.

Napriek tomu, že som bola celá pokrytá krvou, tá bola studená. No tá, ktorá mi teraz uviazla na zápästí, bola teplá.

Sklonila som pohľad a uvidela škaredú ranu na pravom boku blízko panvovej kosti. A v tú chvíľu to začalo aj bolieť.

"Myra," ozval sa vzdych plný starosti a niekto ku mne pribehol.

Opäť som pevne stisla viečka, tento raz od bolesti. Pocítila som na sebe Faustove ruky i to, ako stuhli.

Nuž, asi si tiež všimol tej diery v mojom bruchu.

Utekala som od Škriekajúcej búdy smerom k... vlastne ani neviem kam. Skrátka som utekala.

Pľúca sa mi plnili studeným, vlhkým vzduchom. Na kožuch mi dopadali kvapky dažďa so stála väčšou kadenciou, ktorá zodpovedala mojej zväčšujúcej sa rýchlosti. No necítila som ich- alebo som im len nevenovala pozornosť.

Po pol hodine ma začali páliť nohy, nos i pľúca a tak som spomalila. Ušla som riadny kus v snahe nájsť lovca, no stále som necítila ani prítomnosť človeka, ani Mesačného elixíru.

Prudko som zastavila, pri čom sa mi nohy zaryli do blata, ktoré sa z posledných síl snažilo tváriť ako sneh. Zdvihla som hlavu k oblohe, môj bystrý zrak vyhľadal zdroj veľkej žiare a môj vlk zareagoval hlasným zavytím. Mesiac v splne bol priam božský, v jeho svetle sa môj vlk kúpal ako v tom najuvoľňujúcejšom kúpeli.

S očakávaním som chvíľu pozorne počúvala, či sa neozve odpoveď, no zvuk lesa nič nenarúšalo. Moje uši z času na čas zareagovali na nejaký zvuk v lese, no išlo o reflex. Prasknutie konárika pod packami niečoho malého, možno králika. Kvapky stekajúce po tele hladkých stromov či ťukanie dažďa na môj chrbát. Klop. Klop. Klop.

Lupin nereagoval. Spal.

Po premene takmer okamžite uľahol. Jeho spánok pripomínal bezvedomie, no to bolo správne. Premena urýchlila pôsobenie elixíru, ktorý zafungoval okamžite. Možno spal už pri konci premeny a i tak dobre.

Otriasla som sa ako pes, čím som svoju srsť zbavila prebytočnej vlhkosti a pomalým cvalom pokračovala v ceste lesom.

Číha na mňa- po poslednej obálke som si istá, že číha- a ja číham naňho. Je len otázkou času, kedy sa stretneme.

*****

Prešlo pár hodín a stále nič. Začínala som byť nedočkavá, telo sa mi chvelo únavou i hladom. Ak by som mala čakať dlhšie, zbláznila by som sa. Nanešťastie som ale čakať nemusela.

Že je niečo zle, mi bolo jasné, keď som tak náhle pocítila Mesačný elixír takou silou. Telom mi prebehol elektrizujúci záchvev, no nejednalo sa o bolesť, ktorá elixír sprevádzala v ľudskej podobe. Myseľ sa mi jemne zahmlievala, preberali nad ňou kontrolu inštinkty, až som si len s ťažkosťami a priveľkým úsilím dokázala zachovať časť ľudskosti, časť svojho ja.

Kde bol doteraz, že som elixír nezačala cítiť pozvoľna?

Odrazu nápor elixíru zmizol, ostala len jeho jemná aróma, ako keď okolo prejde žena s jemným parfumom. Len kratučký závan vône a je to preč, ostane len matná, vyhasínajúca spomienka v nose.

Niekoľkokrát som sa otočila okolo vlastnej osi v snahe nájsť lovca, no les bol tichý. A najmä prázdny.

Prešla som sotva sto metrov, keď sa to stalo znova. No po rýchlom objavení prišlo i rýchle zmiznutie. Otriasla som sa animálnym záchvevom, keď moju myseľ na okamih objalo absolútne temno.

Svoje kroky som spomalila, snažila som sa čo najviac upínať na svoje ľudské myšlienky, na slová v nich obsiahnuté, no pred očami sa mi mihali obrazy zvierat, ktoré boli v mojej blízkosti a ktoré som cítila, i keď som ich nevedela presne zaradiť. Videla som mäso, svaly, krv a kosti, videla som pohybujúce sa menu o viacerých chodoch.

Zaryla som laby hlbšie so studenej brečky pod sebou, čím som síce rapídne znížila svoju schopnosť prípadného rýchleho úniku, avšak pomohlo mi to sústrediť sa na niečo iné, ako na hlad, ktorý zvieral mojej útroby a ktorý vyvolával chuť vyť.

A elixír znovu prišiel. Ako aj znovu odišiel. Niekoľko ráz sa to zopakovalo a vlkovi vo mne začínali praskať nervy. Vo chvíľach, ako je táto- keď je môj vlk priam besný zúrivosťou- mávam pocit, že už sa nikdy nepremením späť. Že už sa nemám na čo viac premeniť.

Z hrdla mi už nejakú dobu vychádzalo nebezpečné vrčanie. Stačilo by mi zbadať obeť, aby som stratila kontrolu a vrhla sa po nej.

Žiaľ až neskoro mi došlo, že to je presne to, čo chcel.

Elixír sa objavil znovu, na čom som vydala niečo medzi zavytím a zavrčaním, znak búrky, ktorá sa odohrávala v mojom vnútri. Pretože tento raz sa nezjavil len elixír, ale i samotný lovec.

Dopredu som vyštartovala bez akejkoľvek snahy ovládnuť svoje telo. Na snahu by som najskôr musela vedieť, že je nejaká potrebná- no ja som nevedela nič. V tej chvíli som nebola človekom uväznenom v tele vlkodlaka. Bola som len zvieraťom, ktoré zbadalo svoju korisť. Primárna potreba trhať v tú chvíľu zvíťazila nad akoukoľvek inou myšlienkou.

Vzdialenosť dvadsiatich metrov som prekonala v stotine sekundy, no keď som konečne skočila po postave v tmavohnedom koženom kabáte, po ktorom stekal dážď v tenkých, no mnohých pramienkoch, a keď som otvorila papuľu z nedočkavosti prehryznúť mu hrdlo a krvou skropiť modrú šatku, ktorej pach vo mne vyvolával tú najzákladnejšiu podstatu zvieraťa v lese, jeho obraz sa vyparil a ja som hneď po dopade na prázdnu zem stuhla v objatí kúzla.

Dotyk magickej pasce ma rýchlo vytrhol z temnoty, v ktorej bola jediným svetlom vlkodlačia potreba.

Odrazu sa v mojej hlave vynorili myšlienky, ktoré ma uviedli do reality. Uvedomila som si, prečo som tam kde som, čo bolo mojím cieľom a čo sa pokazilo.

Zhlboka som sa nadýchla a zavyla tak hlasno, že to museli počuť až na Rokforte, ktorý bol v túto chvíľu tak vzdialený.

Spoza stromu vzdialeného tak 5 metrov vystúpila postava v tmavom kabáte a v tmavom klobúku, no nepriblížila sa bližšie.

Až na moje hrdelné zavrčanie sa strohé vystupovanie lovca zmenilo a on sa rozosmial.

Jeho smiech moje nervy drásal viac než šatka, ktorú teraz postrádal. Zo skúseností musel vedieť, že tá už by ničomu nepomohla. Každého normálneho vlkodlaka by tá šatka rozzúrila ešte viac, čo by mu zbytočne pôsobilo problémy. Čo ale nevie, je, že ja som Lupus Natus. A že vďaka šatke by som síce bola rozzúrená, no tiež by som bola obyčajným zvieraťom.

Takto mi nechal ľudský rozum.

V tme noci sa zablyskli jeho zuby, no do očí som mu nevidela, pretože hornú polovicu jeho tváre zakrýval klobúk.

"Čo si mala v pláne, moja pekná? Myslela si si, že len vďaka tomu, že si vlkodlak, ma dokážeš zabiť? Tak to si zabudla, maličká, že ja vlkodlaky lovím."

*****

"Kde si nechala svojho kamaráta?"

Prudko som sebou trhla, ale jeho kúzlo ma držalo ako najpevnejšie lano. Ako pretrhnete niečo, čo nevidno? Čo nemá tvar ani podobu? Ako by ste pretrhli reťaz energie?

Nohy som divoko zarývala do zeme, zadnými nohami som sa snažila odraziť, používala som ich veľkú silu ako odrazový mostík, no nič nepomáhalo. Bola som zviazaná na toľkých miestach, že som ich ani nevedela spočítať.

Čo najsilnejšie som zavyla, no on sa opäť rozosmial.

"Voláš o pomoc? Ak smiem súdiť, tvoj kamarát nie je nablízku. Škoda, myslel som, že si to dnes užijeme."

Povedzte mi- prečo je každá záporná postava nejakým spôsobom narušená? Prečo to nemôže byť iba lovec, ktorý si bude vykonávať svoju robotu, ale je to psychopat, ktorý sa v tom vyžíva?

"Nakoniec, preto som mu poslal tie dve obálky."

Dala som si záležať, aby moje reakcie nepôsobili ľudsky. Nemohla som dať najavo, ako ma jeho slová prekvapili. Pomýlila si jeho sova snáď okno? Nemyslím si. Obálky poslal mne, no pre nejaký dôvod ich obsah mal pôsobiť skôr na Lupina.

Nič z toho som ale nemohla dať najavo. Lovec by zistil, že mám svoje myšlienky a predsa si nenechám vziať poslednú výhodu?

Len som sebou naďalej neskrotne metala a nanešťastie naďalej bezvýsledne. A on pokračoval. Ešteže existujú ješitný chlapi, ktorí sa radi počúvajú.

"Vedomie, že si v nebezpečenstve, mi malo uľahčiť prácu s ním. Ten druhý vlkodlak musel šalieť od zlosti. Ale to si ty asi vedela, že? Preto si ho nevzala so sebou," rozprával sa naďalej sám so sebou, v presvedčení, že mu nerozumiem. Ibaže ja mu rozumiem- a žiaľbohu zisťujem, že má o mne prehnane vysoké mienenie. Či ma napadlo, že cieľom tých obálok je len vyprovokovať Lupinov komplex ochrancu, aby bol počas úplnku rozzúreným- a teda zraniteľným- zvieraťom?

Tvárme sa, že áno.

No nič, to mi teraz starosti nerobí. Alebo nie až také.

Opäť som zavila a dúfala, že môj hlas bude počuť aspoň do Číny.

"Vidím, že si netrpezlivá. Tak poďme k veci." Z jeho hlasu som vedela, že už sa neusmieva. Dážď trochu poľavil, medzi hustými stromami na mňa dopadalo len zopár kvapiek. Tiež koža, ktorú mal na sebe, klopotala o niečo menej.

Otočil sa a zamieril niekam ďalej, no pomedzi stromy ho bolo ťažké sledovať. Videla som len jeho obrys- a keby neviem, že je to lovec, ani si ho nevšimnem- keď i ten odrazu zmizol. Trhla som sebou, no energia jeho pasce ma nepustila.

Nechal ma tu? To pochybujem. No aspoň už viem, ako je možné, že raz som Mesačný elixír cítila a raz nie. Proste sa prenášal. Aké jednoduché.

"Dúfam, že preferuješ blondínky," ozvalo sa nečakane v mojej blízkosti. Skôr, ako som si oňho mohla začať robiť starosti...

S jeho hlasom sa v mojej blízkosti však objavilo ešte niečo- niečo ešte viac nepríjemnejšie. Niečo, čo páchlo človekom, mäsom a smrťou.

Samovoľne som pocítila nával slín nad pachom, z ktorého by sa mi inokedy zdvihol žalúdok. V tú chvíľu som sa sama sebe hnusila, no nedokázala som zabrániť vlkodlačím chutiam.

Spomenula som si i na to, čo mi hovorili rodičia- že lovci často sami zabíjajú a potom obete pripisujú vyčíňaniu vlkodlaka, aby si zaistili odmenu za jeho dolapenie.

Natočila som hlavu maximálne ako mi pasca dovolila, len aby som si overila svoju pravdu. Lovec stál kúsok odo mňa a ťahal sa s niečím na zemi.

Bolo to mŕtve telo.

A keď som sa pozrela bližšie, zistila som ešte niečo.

Bola to Iliana.

Dnes ma naštvali len tri veci, ale tieto tri veci dokonale stačili k tomu, aby sa mi hlavou premietali rôzne spôsoby úmyselného zabitia.

Udalosť číslo 1:

Dumbledore si ma dal zavolať do pracovne. Nechal ma čakať pred dverami 25 minút, potom ma zavolal dovnútra, kde som ho ďalších 10 minút musela sledovať, ako presúva veci z poličky na jednej strane miestnosti do skrine na druhej strane, aby mohol vyloviť niečo úplne vzadu a potom tie veci nanosiť späť. Že to išlo urobiť prútikom v priebehu dvoch minút si uvedomoval, ale on ma trestal. Neviem síce za čo, ale ak na svete existuje spravodlivosť, dostane sa do nejakého obzvlášť krutého zákutia pekla, kde ho budú mučiť nikdy nekončiacou nudou.

No ani toto ešte nie je také strašné, aby ma to vytočilo na celý deň dopredu. Ani to, že sa to všetko odohrávalo o ôsmej ráno, aby som nedajbože nevymeškala nič z hodiny kvôli nervy drásajúcemu čakaniu.

Vymeškala som akurát tak raňajky, za čo sa síce nestrieľa, ale to vlkodlakovi deň pred úplnkom nevysvetlíte.

Onen moment, ktorý položil základný kameň mojej momentálnej nálady, prišiel až keď sa usadil, usmial a prehovoril.

V skratke- musela som sa zúčastniť Lopinej prednášky, od začiatku až do konca.

Udalosť číslo 2:

Tento Dumbledorov príkaz neplatil pre oboch primusov. Pochopili ste to správne- Lupin si mohol robiť čo chcel kde chcel a s kým chcel!

A to ma pekne nasralo.

Udalosť číslo 3:

I tak som zaťala zuby, s vypätím síl som udržala palec preč od detonátora. I napriek tomu, že sa Lupin vo svojich izbách ani neukázal. Takže sa niekde zabával s tou svojou. Nebol totiž ani v Chrabromile- čo mám overené priamo u zdroja.

Nie u pána Chrabromila- bože nedopusť, aby sa niekedy naše stretnutie odohralo- ale u Pottera. Ten sa prišiel pozrieť na prednášku. Samozrejme, že to nebolo dobrovoľné. Vážne- pravdepodobnosť, že sa Potter zúčastní vzdelávacej akcie dobrovoľne?

Avšak ono to nebolo tak úplne dobrovoľne, nech chlapcovi nekrivdím. On totiž urobil tú chybu, že začal chodiť s Evansovou. Takže okrem toho- a ono je to samo o sebe dosť tragické- musel ešte aj zdieľať jej záujmy. A jej záujmy sú nudné prednášky, ako vidíte.

Tu musím dodať, aby to bolo fér, že táto skutočnosť mi náladu trochu zlepšila. Nie jeho účasť ako taká- ale ten výraz, a najmä to ako ho musel pred Evanskou skrývať? Merlin zaplať za Pottera, ktorý trpí obdobne ako ja a ešte sa ani nemôže tváriť znechutene. Ako ja.

Takže to nevyzeralo až tak zle, no potom to slečna Som-wiccanka-a-to-je-tak-moc-cool neodhadla, keď mi prikázala- prikázala!- aby som po prednáške počkala, že so mnou chce hodiť reč.

Jediná pozitívna vec je, že som vymyslela toľko návodov na vraždu, koľko je na Rokforte profesorov. Čo sa mi niekedy v budúcnosti môže hodiť.

*****

Účasť na wiccankinej prednáške bola prekvapivo hojná. Ale že je Rokfort škola pre bláznov sme vedeli.

Takže doba, kým sa všetci informácie chtivý spolužiaci a zopár profesorov konečne uráčia opustiť miestnosť, bola nekonečným utrpením. Začínam naberať podozrenie, že to ja som sa dostala do pekla.

"Nasledujte ma do mojich izieb," ozvala sa Lope vedľa mňa, na čo som k nej stočila svoj znudený a mierne podráždený pohľad. Jej inteligentné oči na mňa pozerali bez akéhokoľvek očakávania- proste som mala splniť to, čo nakázala. To je od niekoho v jej postavení celkom namyslené, nemyslíte?

"Mám ešte prefektské povinnosti. Doženiem vás neskôr," povedala som a dala si výnimočne záležať na tom, aby to znelo čo najmenej úctivo. A zároveň slušne. To je schopnosť, ktorú je treba pilovať, ale jej občasné využitie vám zdvihne náladu ako málo čo.

"Slečna Courterová, my si asi nerozumieme. Chcem s vami hovoriť o jednej závažnej veci. O veci, ktorú si isto rada vypočujete."

"Smiem vedieť, čoho sa to týka?"

"Zajtrajšieho úplnku, slečna Courterová."

To, ako opakovala moje meno v každej vete, ma nesmierne iritovalo. Tento pocit však vybledol v okamihu, keď použila slovo úplnok.

Podľa víťazného výrazu v jej tvári mi bolo jasné, že to vie. A že si užíva, že mi práve dala metaforickú facku.

"Snáď vás toto zistenie do mojich izieb popoženie," venovala mi chladný, racionálny úsmev a otočila sa k odchodu.

Viete čo bolo najhoršie? Ona nebola namyslená. Ona len bola múdra a rozvážna.

Sledovala som ju, ako mieri ku dverám, ako jej ostatní idú z cesty, čím sa proces vyprázdňovania miestnosti ešte trochu spomalil. Dnes na sebe nemala plášť, ako tomu bolo pri obrade, aj palicu nechala doma. Mala obyčajné nohavice pieskovej farby, trochu pripomínajúce jazdecké nohavice, k nim čierny sveter a nevedno, čo mala pod ním. Hnedofialové vlasy mala stiahnuté do konského chvosta a jej mladá, ničím výnimočná tvár vyzerala viac unavene ako vtedy na samhaine.

Moju náladu ani príliš nezlepšilo, keď sa medzi ľuďmi derúcimi sa von, začal jeden predierať dovnútra. A priamo ku mne, ako som tak sedela zadkom opretá o katedru.

"Na prednášku ideš neskoro," ozvala som sa prvá a vôbec sa nesnažila pôsobiť príjemnejšie, než som sa cítila.

"Ako to prebiehalo?" spýtal sa Lupin a poobzeral sa po miestnosti. Vo dverách sa práve strácali posledné postavy a ja som sa celkom nevedome uvoľnila.

"Nuda. Otrava. Mučenie. Záleží na nálade."

Lupin bol roztržitý, čo som celkom objektívne usúdila podľa toho, ako mi nevenoval pozornosť. A ako previnilo na mňa pozrel po chvíli ticha, keď si uvedomil, že viem, že ma vôbec nepočúval.

"Ale keď už si tu, môžeš poschovávať rekvizity, upratať a zamknúť. Ja mám ešte robotu," zamierila som ku dverám a nečakala na súhlas. Keď sa mohol doteraz flákať s babou, a ja som tu musela trčať? Prosím vás, nemá právo ani len pípnuť, bez ohľadu na to, že to dal Dumble na starosť mne.

"Och, aby si mi zase nemohol vyčítať, ako ťa vynechávam z vlkodlačích vecí... Lope si ma práve zavolala k sebe a chce si pokecať o zajtrajšom úplnku. Nie je to od nej milé?" spýtala som sa ešte medzi dverami a zmizla skôr, než moje slová doputovali z Lupinových uší do jeho neprítomného mozgu.

Vážne- čo mu dnes bolo?

*****

"Chvíľu mi trvalo zistiť, čo ste vy dvaja zač, ale tá energia mi vŕtala v hlave už od nášho stretnutia. Ako je možné, že váš riaditeľ o tom nevie?"

"Prepáčte, ale za akým účelom vedieme túto debatu?"

"Slečna Courterová, čo keby ste zmiernili svoju neznášanlivosť a prestali byť hrubá?"

"To sa ľahšie povie ako vykoná, so všetkou úctou," dodala som s čo najväčšou mierou neúcty. "Viete, zajtra je úplnok, ako ste už skôr prívetivo naznačili, takže ma trochu vyvádza z miery tento rozhovor. Ak niečo chcete, preskočte rovno k veci."

Jej bezvýrazné, unavené oči na mňa okamih hľadeli v tichosti a ja som sa snažila identifikovať jej výraz. Premýšľala nad niečím, rozčuľovala som ju, zaskočila som ju, alebo čo presne sa jej teraz odohrávalo v hlave?

"Podajte mi ruku," ozvala sa odrazu, natiahla sa ponad stôl, za ktorým sedela a nekompromisne na mňa naďalej pozerala s rovnakým výrazom v tvári. Začínala som si uvedomovať, že v ňom cítim ľahké zaujatie.

"Vrátite mi ju neporušenú?" rypla som si trochu, no natiahla sa ponad stôl. Očakávala som, že opäť spraví ten svoj hokus-pokus s mojou dlaňou.

Hej, otočila mi ruku dlaňou smerom hore a silno stisla zápästie.

Jej oči len na malý okamih stratili akúkoľvek farbu, ostali slepé, a hneď sa vrátili do normálu.

"Vlkodlaci sú úžasné stvorenia," pokrútila hlavou a odtiahla sa.

Tak toto bola prvá vec, ktorou si získala moje sympatie. Som asi typ na lichôtky.

"Súhlasím."

"Ako strávite zajtrajší úplnok?" vypálila odrazu z ostra a ja som oľutovala i to málo sympatií, ktoré som k nej na okamih pocítila.

"V lese."

"Do vecí Rokfortu ma nič nie je, no nemôžem sa tváriť, že nevidím, ako ohrozujete ostatných študentov."

"Nikoho neohrozujeme. Ako som povedala- počas úplnku sme v lese."

"A čo ak ta niekoho stretnete?"

"Koho? Veveričky a zajace?"

"Bagatelizujte si to koľko chcete, ale ak mi nedáte dostatočný dôvod, musím to oznámiť riaditeľovi."

"O toto vám ide? To je účelom tejto schôdzky? Presvedčiť vás, že je všetko v pohode, a vy nás neudáte?"

"Udať vás? To je trochu silný výraz, namojdušu."

"Viete, čo by s nami spravili, keby sa to zistilo. Takže udať je presný výraz, to mi verte."

"I tak som vám nenahnala strach."

Udá ma Lope alebo ma zabije lovec? To je prašť jak buch. Ale i tak volím radšej wiccanku.

V miestnosti nastalo ticho a ja som nespúšťala zrak z čarodejnice. Mieni ma udať? Nemyslím si. Spravila by to už dávno, ak by to skutočne bolo to, čo chce urobiť. Navyše je dostatočne múdra- múdrejšia než väčšina ostatných- aby si spočítala, že ohrozenie študentov nemôže byť také vážne, keďže sa až doteraz nikomu nič nestalo.

Takže chce niečo iné. A hrozbu s udaním chce použiť ako páku.

No prosím, nie som hlavička?

"Dobre, čo teda chcete?"

"Nevravte to, akoby som vás vydierala."

"Ako by ste to nazvali vy?"

"Dohodou."

"Dohoda. Jasné. Originálne synonymum," zaškľabila som sa.

"Chcem stráviť úplnok s vami."

"Prosím?"

"Úplnok. Chcem byť prítomná."

"Vy ste fakt strelená."

"Nemáte tušenia, akou energiou oplývate. Táto energia je počas úplnku ešte oveľa, oveľa väčšia. A ja uctievam Gaiu. Jej sila v okamihu premeny ma toho môže toľko naučiť!" jej oči sa razom rozjasnili, dychtivý výraz sa dal jasne identifikovať.

Vyzerala ako závislá na drogách. Gaia je díler a vedomosti o nej sú droga. Presne tak to vyzeralo.

Stavím sa, že to môže byť reálna závislosť.

"Nie," odvetila som jednoducho. Mať pri úplnku závisláka- ehm,človeka navyše? Pri úplnku, kde sa bude hrať ruská ruleta o môj život? No tak to je presne to, čo posunie náboj do správnej komory.

Nadýchla sa a určite sa išla vyhrážať- súdim podľa krátkeho uvedomenia si ohrozenia svojho plánu, ktoré preblesklo v jej očiach- no potom zavrela ústa a vydýchla nosom, veľmi pomaly.

"Dúfala som-"

"Dvaja vlkodlaci v lese nie je niečo, čo chcete zažiť na vlastnej koži."

"Ide vám o moje bezpečie?"

Pokrčila som ramenami, keď som videla jej nechápavý výraz. Tento výraz určite nemáva často a mňa to skoro až bavilo.

"Rozhodne vás nechcem mať poblíž, keď začne pôsobiť energia premeny. Možno si to neuvedomujete, ale tá vaša Gaia, ktorou ste nasiaknutá, to len zhoršuje."

Je fajn dať tej sprostej energii meno. Bude sa mi na ňu v budúcnosti lepšie nadávať.

Debilná Gaia! Vidíte? Super osvieženie.

Hľadela na mňa, akoby ma videla prvýkrát. Prebiehali sekundy, neskôr i minúty. Jej skúmavé oči neukazovali, že v jej hlave to muselo v tú chvíľu šliapať ako hodinky.

A potom žmurkla a mne bolo jasné, že je koniec.

"Ako som povedala. Chcela som dohodu, odmietli ste. Nebudem vás vydierať. Také niečo nie je v súlade s Prírodou."

"Takže sme skončili?"

"Nezmeníte názor?" vzhliadla ku mne, keď som sa bez vyzvania postavila.

"Budem k vám úprimná- to moc často nerobím."

Tvárou jej prebehol záchvev, ktorý možno znamenal náznak úsmevu, ale to je ťažké posúdiť.

Zamierila som ku dverám, kde som sa na ňu ešte otočila.

"Nebojte sa, určite si nájdete iného vlkodlaka, ktorý vás bude chcieť."

Zaklonila hlavu dozadu a rozosmiala sa hlbokým, tichým a pevným smiechom. Vyvalila som oči- moja poznámka slúžila k pobaveniu, ale k môjmu vlastnému- a ruka na kľučke od šoku odmietla spolupracovať.

"Radšej už choďte," pokrútila hlavou wiccanka a, popravde, nemusela mi to dvakrát opakovať.

*****

Sedela som na gauči v spoločenskej miestnosti primusov a pozerala som do ohňa. Dúfala som, že mi to pomôže, a to hneď na niekoľkých úrovniach. Potrebovala som zabudnúť, upokojiť sa, pripraviť sa, nabrať odvahu. Na chudáka oheň to bolo až-až, ale statočne sa držal a nezačal zhasínať.

Zbesilé klopanie kvapiek na okenné tabule mi navodzovalo husiu kožu. Pršalo, dážď bol silný. No na moje veľké šťastie nehrmelo, neblýskalo sa. Bol to len dážď. Hlúpy, nevhodý dážď. No nie búrka.

Na stole predo mnou ležala obálka. Rovnaká ako tá prvá. Načasovanie bolo dokonalé. Zlá noc. Silný dážď. Energia úplnku. A nová pošta od lovca.

Posolstvo bolo tento raz možno ešte jasnejšie, než tomu bolo prvýkrát.

Nehýbala som sa, iba som žmurkala a ani sa nesnažila nedávať najavo, že moje vnútro je čoraz viac zovreté. Skrátka to nebolo vidieť- neviem, aký zázrak zapôsobil- ale vyzerala som priam apaticky.

A napriek všetkému som sa takmer apaticky cítila. Ambivalentnosť mojich pocitov mi nemusíte pripomínať, ja to viem. A tiež sa tomu divím. Ale zvykla som si, že som skrátka čudná.

Faustovi slúži ku cti, že nedával najavo nič z toho, čo si myslel. A určite si niečo myslieť musel, pretože vydržal byť ticho po celých 30 minút môjho hľadenia do krbu.

"O chvíľu musíme vyraziť," pripomenul mi po chvíli a ja som mierne pohla hlavou, akože ho registrujem, ale inak som nereagovala. Môj pohľad bol uväznený v plameňoch, ktoré konečne začali prebíjať to ohlušujúce klopotanie kvapiek na okná.

"Myra," oslovil ma Faust a toto jediné slovo, moje meno, vyslovené hlasom vyvierajúcim z jeho vnútra, ma prinútilo k nemu vzhliadnuť.

Namiesto plameňov ma tento raz uväznili jeho oči, nemenej plamenné, nemenej schopné deštrukcie, nemenej krásne. V tento moment boli rovnako silné ako jeho hlas.

Musel to na mne vidieť. A predsa sa nepostavil, neponúkol mi objatie či slová útechy. Len na mňa hľadel, držal ma svojimi očami v zajatí. Neutešoval ma, nedodával mi sily, nepomáhal mi zabudnúť. Len ma z diaľky sledoval a čakal, či som schopná sa s tým popasovať sama.

Najskôr ma napadlo, že prikývnem, odsúhlasím tak jeho počínanie, dám mu najavo, že som pripravená, alebo len ukážem, že som stále pri zmysloch.

No v rovnakej stotine sekundy som sa otočila späť k ohňu a ostala v tichosti.

*****

Lupin zvieral v rukách elegantný flakón a nerozhodne na mňa pozeral. To bolo vtipné- nie, v skutočnosti nebolo-, pretože v daný moment už nemohol urobiť nič iné.

Asi si to uvedomoval, pretože okrem strachu a hnevu sa v jeho očiach zračila i bezmocnosť.

"Čo sa deje?" spýtal sa tak ticho, že som ho cez kvapky ledva počula.

"Blíži sa to."

"Čo sa deje s tebou?"

"So mnou?" zamračila som sa. Na podobné reči fakt nie je čas.

Na druhú stranu, do úplnku ostáva ešte štvrťhodina. Čo iné by sme mohli robiť, ako klábosiť, nie?

"Neviem to rozpoznať, ale necítim ťa... správne."

"Je niečo s putom svorky?" zamračila som sa a vnútro mi na okamih zamrelo. Len to nie, to už nie...

"Puto je v poriadku. To ty si problém."

"Čože?"

"Všetko, čo z teba cítim, je zlé. Vibruje mi to na tele, štípe ma to v nose, tlačí mi to na žalúdok. Nič také som zatiaľ necítil. Čo sa to s tebou deje? Čo mi to tajíš?!"

"Je to prvý raz, čo premenu zažiješ ako člen svorky. Je to všetko nové."

"Toto nemá nič s premenou. Týka sa to len teba."

Zavrela som oči. Ak budeme v tomto rozhovore pokračovať, Lupin ten hlúpy elixír nevypije. Nie, ak ho nezbavím toho podozrenia.

"To tá obálka..."

Lupin sa s trhnutím narovnal. Pocítila som, že jeho pevné odhodlanie zistiť pravdu sa rozplynulo v obave, že mi touto témou zbytočne ubližuje.

A tiež som pocítila jeho hnev, ktorý ma pálil na pokožke. Hnev tak prudký, že sa moje vnútornosti v dychtivom očakávaní premeny zachveli v mocnom kŕči.

V tento moment by možno aj súhlasil s Faustovým plánom. To sa však už nedozviem.

Lupin vykročil ku mne, no nedotkol sa ma. I on vedel, že to by teraz nebol najlepší nápad.

"To, že mám zviazané ruky, ma mučí. Musíš vedieť, ako veľmi ho nenávidím. A ako veľmi by som chcel, aby ti už žiadna taká obálka neprišla."

Odvrátila som sa od neho. Nezniesla som pohľad do jeho úprimnej tváre, keď ja sama som bola tak neúprimná. Nezniesla som pomyslenie, že by mi tak veľmi chcel pomôcť, a tak veľmi ho trápilo, že nemohol.

Nie, pokým chcel ostať dobrým človekom.

Našťastie pre nás oboch, moje svedomie nemá tak vysoké nároky.

"Vypi to. Už je to tu." Stisla som pevne viečka a venovala si posledný okamih, než to príde.

Otočila som sa k nemu už s pevným pohľadom, ktorý tiež prispel k tomu, že Lupin otvoril fľaštičku a priložil si ju k ústam.

Videla som posledné zaváhanie v jeho očiach, okamih plný pochýb, nedôvery, strachu a nevôle, no potom do seba obrátil celý obsah nádobky. Pretože mi veril- a to na tom bolo najsmutnejšie.

Neuvedomila som si, ako veľmi mi záležalo na tom, aby táto jedna časť plánu vyšla, až pokým som sa nepristihla pri úľavnom výdychu a pri tom, ako sa mi uvoľnili ramená.

Lupin rozšíril zreničky, pretože mu to muselo byť jasné skrz puto svorky, ktoré bolo v týchto okamihoch extrémne citlivé.

"Čo si mi nepovedala?" šepol úzkostne, no to už mu fľaštička vypadla z rúk a ostrý, prenikavý zvuk jej rozbitia preťal hutné ticho miestnosti.

Nestihla som mu odpovedať, pretože i moje telo zachvátil besný kŕč.

No i tak by som mu to nepovedala. Nepovedala mu, že sa chystám lovca zbaviť raz a navždy.

Občas pred dverami narazíte na blázna. Pravdepodobnosť tohto úkazu sa však niekoľkonásobne zvýši, ak sa jedná o dvere na Rokforte.

A nemusia to ani byť vaše dvere.

Po príchode do spoločenskej mi práve na jedného takého blázna padol zrak- a prekvapivo sa netisol k mojím dverám, ale k tým Lupinovým.

"Zdravím," prehodila som znudene po pár krokoch, na čo sa ku mne Black zamračene otočil.

"Počujem hlasy."

"To hovor ušnému alebo psychiatrovi, nie mne."

"Veľmi vtipné," zaškňúril sa a vykročil mojím smerom, palcom ukážuc na dvere do Lupinovej izby.

"Má tam ženskú."

"To bude slečna B," pokrčila som ramenami nezaujato, pozrúc na Fausta, ktorý bol so mnou.

"Moja izba?" zdvihla som obočie, na čo nebadane prikývol a sám k nej zamieril. Sám preto, lebo z Blacka som cítila neprehliadnuteľnú potrebu sa s niekým rozprávať. Faust ju asi cítil tiež- ako napovedá slovo neprehliadnuteľnú- takže nepotreboval inštrukcie a cestu do mojej izby si našiel sám.

Keď sa za ním zavreli dvere, pohodlne som sa usadila do kresla, založila ruky a vzhliadla k Blackovi.

"Vieš o Bree?" zamračil sa.

"Malo to byť tajomstvo?"

"Nevadí ti to?"

Zamrkala som, než mi došlo, čo sa ma pýta. A prečo sa ma to pýta.

"Prvé noci som preplakala, ale lepší sa to."

Na okamih sa zarazil, akoby si nebol istý, či žartujem.

"Vtip, Black," vysvetlila som, pretože mi ho začalo byť ľúto. Alebo som možno stratial nervy- dve noci pred úplnkom, čoby nie.

"Ako dlho to vieš?"

"Odkedy som ju stretla v jeho izbe."

"Takže sem chodí často?"

"Čo ja viem, nie som jeho denník," pokrútila som hlavou. "Navyše to sú asi len tri dni, čo som na ňu narazila."

"Chodia spolu už viac než týždeň a my ju vôbec nepoznáme. On ju pred nami priam skrýva!"

"Divné. Veď ste taká rezrezentatívna parta..."

Môj sarkazmus mu neušiel, takže to s ním nebude až také zlé.

"Pozajtra je úplnok, ako si stojíme?"

"Počkaj, aj ty si vlkodlak?" zamrkala som prekvapene.

Asi som dnes naladená na vtipnú nôtu.

"Je pekné, že sa bavíš, ale čo ste vymysleli?"

"Nevravel ti?"

"Nejaké pochybné plány o elixíre spánku som zaznamenal, ale to asi nebude ono."

Chvíľa ticha a cvrlikanie cvrčka do toho ho priviedlo k zisteniu, že to ono skutočne bude.

"To nemyslíš vážne," dosadol na gauč, takže som sa konečne prestala cítiť ako študentka. Za to som sa začala cítiť ako psychiater- pomôžem mu s tými hlasmi?

Pff, mňa by nezaplatil.

"Fakt ma zabáva, ako sa ľudia zvyknú starať do vecí, do ktorých ich nič nie je."

"Nemôžeš ho skúsiť uspať. Nezaberá to. Iba čo je potom ako besný."

"Tiež mu nejdem dať nejaký druhotriedny zázrak zo Šikmej uličky. Mám niečo lepšie."

"Ja ho zabijem."

"Divím sa, že ti o tom nepovedal."

"Odkedy má ju, je značne tajnostkársky. Najskôr som si myslel, že sa dal dohromady s tebou. To by mnohé vysvetľovalo. Ani teba v posledných dňoch nevidno."

"Ďalší z prejavov tvojich neomylných dedukčných schopností."

"Ale potom sa raz ukázal s Bree, čo nedáva zmysel. Je to Bifľomorčanka, pekná, rovnaký ročník ako my."

"Áno, to fakt nedáva zmysel," uchechtla som sa a pozrela na dvere do svojej izby. Čo tam Faust asi tak robí?

"Tak som to nemyslel. Prečo by ju pred nami skrýval?"

"Aby ste ho vy banda kreténov nepripravili o pravidelnú dávku sexu, predpokladám."

Black na mňa rozhorčene pozrel, no potom akoby prehodil list, len pokrčil ramenami.

"Možno by som to povedal trochu jemnejšie, ale asi máš pravdu. Byť tebou porozmýšľam o hodinách slušného vyjadrovania."

"Moji rodičia to skúšali, keď som mala desať. Učiteľku potom odviezla sanitka. Odvtedy mám voľnosť."

Opäť po mne hodil pohľad, akože presne nevie určiť, ako to myslím, a tentoraz asi nedospel k žiadnemu presvedčeniu, pretože len potriasol rezignovane hlavou.

"Takže, čo s tým úplnkom?"

"Jak čo s ním? Nepovedala som to snáď jasne? Možno sa nevyjadrujem úplne slušne, ale anglicky snáď ešte hovorím."

"Myra..." naklonil sa ku mne s povzdychom. Jeho oči odrážali svetlo pochodní- a odrážali ho moc pekne. Jeho príťažlivosť dokázala i tento raz zachrániť jeho ostatné nedostatky.

Oblečený v jednoduchom tmavozelenom tričku s dlhým rukávom by si zaslúžil priam potlesk. Moje jediné šťastie je, že podobné emócie- tie kladné- nedávam najavo tak často.

"Čo ak sa preberie?"

"Nepreberie sa."

"Čo ak?"

"Nebude tam žiadne ak, Black. Ten elixír by uspal stádo kentaurov. Jedného vlkodlaka zvládne."

"O čom presne sa tu bavíme? Pretože ak to nemá byť záležitosť čierneho trhu, asi ťažko s tým- to nemyslíš vážne!"

No, tento raz mu to došlo rýchlejšie. Moja terapia začína zaberať.

Koľko mu zaúčtujem? Bude mi stačiť, keď si vyzlečie len to tričko, alebo pôjde iba do ponožiek?

Niet nad hriešne myšlienky.

"Dobre, čisto hypoteticky ťa nechám ohroziť život môjho najlepšieho priateľa a zameriam sa na iné- ako to sem chceš dostať?"

"Och, Black..." usmiala som sa, "v tejto chvíli už to je v mojej izbe."

Black zamrkal, potom znovu, potom ešte raz. Napokon sa oprel dozadu a iba na mňa civel.

"Ako sa tam dostal?"

"Má také malé sklenené nožičky, vieš? Ráno si rád privstane a ide si zabehať."

Black môj vtip neocenil, iba prevrátil očami.

"Ako si ho dostala do školy?"

"Mám svoje spôsoby."

Keďže ostal ticho a iba na mňa podozrievavo hľadel, usúdila som, že je koniec rozhovoru.

V tom sa otvorili dvere Lupinovej izby- a siedmy trpaslicí z nich nevyšli. Len jeden vlkodlak a jedna sliepka. Zvieracia farma šuvix.

Black vyskočil na nohy, takže sa Lupinov šok a rozpaky ešte o niečo zvýšili.

"Ty!" zapichol doňho na diaľku prstom. "Rozhovor. Hneď."

"Tichošľap, nehodí-"

"Nepočúvam námietky. Zalez dovnútra."

Lupin pozrel na slečnu B a bolo očividné, že nevie ako ďalej.

Ale to nie je môj problém, že.

Black vyštartoval po svojom priateľovi, zdrapil ho a zatlačil dovnútra izby. Lupin len stihol zakoktať nejaké ospravedlnenie svojej babe, a dvere sa s hlasným bachnutím zavreli.

Nie som jediná, ktorá týra svoje dvere, to je úľava.

Uvedomila som si, že stojím pri kresle a uškŕňam sa. A upozornil ma na to vyplašený pohľad slečny B, ktorá sa začala ošívať.

"Ehm, no... Asi by som mala-"

"Ísť. To máš recht," zdvihla som chladne obočie a vlkodlakovi v mojej hlave skrsla myšlienka, že by bola perfektnou korysťou.

No, bude úplnok, to sa pozná.

Tvárou jej prebehol krátky, slabý, bezváznamný protest, ale rýchlo zmizol. Nebola to žiadna dračica- v konfrontácii so mnou by skončila na lopatkách skôr, akoby stihla povedať Bifľomor. A to hovorím bez kúsku povýšenectva. Len konštatujem.

Rýchlymi, žensky pôvabnými krokmi zamierila ku dverám. Cítila som sa ako víťaz, kto vie prečo.

V polovici cesty sa ale zasekla, nerozhodne sebou zacukala smerom ku mne, ku dverám, ku mne, ku dverám, až sa napokon na mňa otočila.

"Vieš, napadlo mi... Teda, Rem hovoril, že ste priatelia. Chalanov z Chrabromilu poznám a úprimne- trochu sa ich desím- ale možno ty by si so mnou niekedy mohla pokecať. Spriateliť sa."

Tak toto ma po dlhej dobe skutočne, skutočne prekvapilo. A rozosmialo.

Alebo mám radšej utekať preč so šialeným krikom?

Krásavica mierne zneistela- to môj smiech s nevinnými dievčatkami robí- ale i tak nabrala odvahu na ďalší pokus.

"Napríklad teraz mám voľno, zajtra je tá beseda s Wiccankou, tak nemusím riešiť ani školu. Nešli by sme niekam?"

Ako kam? Do jedálne? Do knižnice? Na chodbu?

"To si nemyslím. Navyše- ja mám zase svoje rande, ktoré na mňa čaká v izbe."

Ako som tak kráčala ku svojím dverám, vlkodlak vo mne sa spokojne olizoval. A slečna B vypálila z izby ako drak.

Tuším mám novú kamarátku.

*****

"Rande?" ozvalo sa z mojej postele.

Nie- neobživol môj vankúš. To Faust si spravil pohodlie.

Neprotestujem- kombinácia postele a Fausta sa mi vždy páči, v akejkoľvek podobe. I keď- smrteľnú posteľ by som dala až na koniec zoznamu.

"Odkedy spolu chodíme?" zdvihol sa na lakte a jeho oranžové okále na mňa lenivo zazreli. Tuším sa začnem ošívať ako slečna B.

"My spolu nechodíme?!" vykríkla som v teatrálnom prekvapení. "Tak preto spolu nespíme," dodala som so smútkom v hlase a tento raz si nebola až taká istá, či je predstieraný.

Jeho jemný úsmev mi vyvolal ľahké zimomriavky i pocit zadosťučinenia. Nie je nad to, keď niekto ocení váš vtip.

"Ja som nikdy nepovedal nie," zažiarili mu oči, no potom sa opäť položil do vankúša, takže môžem iba hádať, či sa mi to len zdalo, alebo či so mnou fakt flirtuje. Asi tak, ako ja s ním, že.

Pre seba som sa usmiala a zamierila ku stolu. Cestou som si vyzliekla mikinu a hodila ju na stoličku, keď tu mi zrak padol na zvláštne tvarovanú flaštičku na stole.

Keď som Blackovi hovorila, že mám elixír na spanie v izbe, nedodala som, že ešte 5 minút dozadu tomu tak nebolo. Ale s Faustom prichádzajú mnohé výhody.

"To je on?"

"On jediný."

"Zaberie?"

"Ak nie, je to dosť vyhodených prachov."

"Vrátim ti to. Len čo zúčtujem Lupina."

Faust sa nevyjadril, ale spokojný asi nebol. Áno, to som poznala aj z toho ticha.

Rozhodla som sa nevenovať tomu pozornosť- nemôžem riešiť toľko problémov naraz, nie je to efektívne.

"Ideme trénovať?"

"Na to sme tu," otočila som sa opäť k nemu. Už sedel na posteli a pozeral na mňa. V tvári sa mu objavil výraz chladnej koncentrácie, takej, ktorá by sama o sebe mohla zabíjať.

Vytiahla som prútik a pustili sme sa do toho. Napokon- cvičenie robí majstra. A Faust by mal byť majstrom, ak chcem zvýšiť svoje šance na prežitie.

Prítomnosť veľkej červenej žaby v rohu miestnosti mi prišla divná len trochu, v porovnaní s Faustom, ktorý sedel v záhone oranžových ruží pod mojimi nohami. Rovnako v miestnosti. Na zemi bol kameň, no ony tu i tak rástli.

Mali krásnu farbu, i keď mi prišla akási známa. Pohľad na ne mi navodzoval zvláštny pocit, akoby som nebola sama sebe pánom.

Faust nemusel byť v miestnosti, aby mi došlo, že rovnaký pocit mám z neho. A že ruže majú farbu jeho očí.
A ony... Niečo mu šepkali. Skláňal sa k nim a so zaľúbením v tvári im načúval. Črtvy tváre mu tak znežneli, jeho pohľad žiaril miliónmi iskričiek, keď na jednej z nich spočinul pohľadom.
Obomi rukami sa ich dotýkal, jemne ich bral do dlaní a prstami hladil ich lupienky. A ony sa chveli, akoby boli jeho domácimi mazlíčkami... Nie, akoby boli jeho milenkami.

"Faust?" oslovila som ho, dostatočne nahlas, aby ma na tie dva metre počul, no on sa nezdal, že by zaregistroval môj hlas.

"Faust!" zvýšila som hlas, no on pokračoval v mazlení s tými hlúpymi kvetmi bez náznaku záujmu. Štvalo ma to. Jednak to, že ma nevníma, avšak tiež pohľad na neho s tou zelinou, ku ktorej sa správal ako milovanej, vo mne tak trochu vyvolával žiarlivosť.

A to už kde sme, aby som žiarlila na kapustu?

"Hej! Ja sa s tebou-"

"Pššššš..." zašeptal odrazu, nepozrel na mňa, no natiahol ruku smerom k jednej z najväčších ruží, aké som kedy videla a jemne ju podobral dlaňou. Pritiahol si ju bližšie a sklonil sa k nej, takmer akoby jej chcel dať bozk. No pery neboli tou časťou tváre, ktorú k nej nasmeroval. Priložil si ju k uchu a ona... niečo mu šepkala. A on počúval, najskôr sa len usmieval, nežne a hravo, žiara jeho očí bola tlmená, avšak veľmi vábivá. Scéna to bola natoľko bizarná a tak odzbrojujúco osobná, že som dokázala len stáť a sledovať ho. Ich.

Prebralo ma až to, že sa nahlas rozosmial.

Vždy bolo zvláštne vidieť ho smiať sa, nie to ešte tak otvorene a úprimne.

Kúsok sa odtiahol, ešte raz kvet pohladil, s väčšou láskou než ostatné, a potom sa postavil.

Pozrel na mňa, čo vo mne vyvolalo isté strnutie, a venoval mi formálny úsmev.

"Už si skončil?" zdvihla som obočie, istá si jeho pozornosťou, keď v tom sa otočil a zamieril k tej debilnej žabe.

"To ako vážne?!" okríkla som, už ani neskrývajúc rozhorčenie. No zvedavosť mi zabránila odísť.

Kam by som asi tak išla, že...

Napokon nešiel k žabe. Tá, zdá sa, mala v mojom sne len dekoračný význam. Alebo mi mala naznačiť, že už mi to vážne v hlave haraší.

Zastal pri dlhom jedálenskom stole, ktorý tu pred minútou stopercentne nebol. To ale bolo v tento moment nepodstatné. Zaujímavejšie skôr bolo, že po celej doske tmavohnedého stola boli rozsypané ruže. No nie tie krásne oranžové rastliny. Tieto boli zvädnuté a mali podivnú šedú farbu. Stál mi chrbtom a tak som nevidela, čo robí, no keď sa otočil, strnula som.

V rukách držal zelené záhradné nožnice, aké mala aj moja stará mama. Vydávali istý nepríjemný zvuk, keď nimi zbesilo strihala v záhrade.

Čo mám stále s tými nožnicami?

Faust ich držal v prstoch, akoby nič nevážili a mieril ku mne. V tvári mal nejasný, no naďalej nežný výraz. Bolo to zvláštne, na istej úrovni až desivé.

Podišiel k ruži, ktorej kvet bol veľký ako polovica jeho hlavy, a ktorý ho pred tým tak rozosmial. Ruža sa k nemu natočila s dôverou i očakávaním ako ku svojmu milencovi a miestnosťou sa ozval jemný šum. Jej hlas.

Faust len pokrútil hlavou, na niečo jej odpovedajúc, natiahol k nej dlaň a nežne ju pohladil. A sekol.

Ostrý zvuk o seba sa šúchajúcich čepelí do mňa udrel ako rana z biča a ja som s roztvorenými očami sledovala, ako ruža padla k zemi. Cestou zvädla, jej lístky sa zošuverili a nabrali mŕtvolne sivý nádych. Ona naozaj zomrela.

Nie. Nezomrela.

Faust ju zabil.

*****

Otvorila som oči a okamih zmätene hľadela pred seba. Nové prostredie bolo veľmi podobné tomu, v ktorom sa odohrával môj sen, no toto som poznala.

Bola som v spoločenskej, kde som, zdá sa, zaspala.

"Profesorka Sproutová by bola nešťastná, keby vedela, že ťa jej úloha nebavila až tak moc, že si zaspala."

Zdvihla som pohľad ku kreslu, na ktorom sedel Faust.

"Ako dlho som spala?"

"Asi pol hodiny," pokrčil ramenami, natiahol sa dopredu a položil na stôl učebnicu herbológie a popísaný pergamen.

"Ty už to máš?"

Prikývol a opäť sa pohodlne oprel. Pozrel na mňa uvoľneným pohľadom, bystré oči postrádali ten bežný náznak ostražitosti.

"Učiť sa spolu nemá význam, keď jeden spí. Mal si ma zobudiť."

"Spánok je rozhodne zmysluplnejšia činnosť ako referát o burine," uchechtol sa, moju nepríjemnosť ignorujúc. Dobre robil- niekedy je lepšie veci ignorovať. Niečo sa skrátka riešiť neoplatí.

Napriek tomu som sa pri jeho slovách zamračila. Pohľad mi padol na stôl, kde ležala učebnica otvorená na strane, na ktorej ju Faust otvorenú nechal. Upútal ma atramentom kreslený obrázok obrovskej ruže v jeho dolnom ľavom rohu.

"Môžeš ako repressor i nejako ovplyvňovať sny?"

To ho zrejme zaujalo, pretože zbystril a neformálnosť sa z jeho očí vytratila. Práve preto ma jeho ďalšie slová tak udivili.

"Snívalo sa ti o mne?" Jeho hlas bol značne škádlivý, z časti pobavený, z časti niečo iné, no tiež v ňom bolo cítiť potešenie. Napriek tomu to očividne nebral až tak vážne.

"Nelichoť si. Bolo to... zvláštne."

Okamih ma pozoroval, pri čom sa mu do očí vkrádala ich bežná ostražitosť.

"So snami nič nemám. Povieš mi o tom?"

Ako tak na mňa hľadel, nie s dychtivosťou, nie s nezáujmom, ale skôr s tajomnou tvárou, pokrútila som hlavou.

"Bola to kravina. Nestojí to za reč."

Zdvihla som zo zeme svoju učebnicu, ktorá mi zrejme spadla počas spánku a listovala v nej, aby som našla správnu stranu.

Snažila som sa nedať najavo, že viem, že ma zvedavo pozoruje.

*****

Lupinovi som na dvere klopala v nádeji, že otvorí. Uznávam, to nie je práve najbystrejší postreh.

No dával si s tým otváraním na čas, takže boli pochyby na mieste. Ja trpezlivá duša by som to už bola bývala aj vzdala, keď v tom otvoril. A ostal na mňa hľadieť, akoby som ho prichytila pri masturbácii.

"Môžem vojsť?" spýtala som sa plánovanú otázku, i keď mi na jazyk spontánne vyskočilo zopár iných. Napríklad prečo sa červená. A prečo vyzerá ako požváchaný kravou. A prečo mu to tak dlho trvalo.

"Vlastne sa to teraz nehodí. Mám... návštevu."

Aha. Tak preto.

Úplnok bol dosť blízko na to, aby som mohla zaregistrovať ďalšiu osobu v jeho miestnosti. Vôňa medu na mňa zvnútra prúdila ako prievan otvoreným oknom. A tiež ňou hojne páchol Lupin.

No to ma podrž. On tam mal ženskú. Ktorá ku všetkému príšerne smrdela. Kto by, u Merlina chorého, chcel páchnuť po mede???

"Niežeby som sa považovala za najdôležitejšiu osobu na svete, ale predsa len... Pošli ju preč."

"Ja ťa počujem," objavila sa za Lupinom pekná hnedovláska a ja som po nej zazrela.

Bola obyčajne pekná, čo nebolo ani dobre, ani zle. Trojuholníkovú tvár ohraničovali svetlohnedé pramene, siahajúce jej asi po ramená, zatiaľ čo na mňa žmurkala hnedozelenými očami. A vyzerala naívne.

"To mi neprekáža," odvetila som chladne. Takže normálnym hlasom.

Vážne mi to neprekážalo. Nejaká pipina, ktorá uspokojuje Lupinove potreby- či už existenčné alebo fyzické- mi radary nerozhádže. Fakt že nie.

"Dobre, začnime znovu. Som Bree," usmiala sa a nastavila mi ruku.

"To je mi fuk. Ospravedlníš nás?"

"Myra," zapojil sa Lupin a súdiac podľa jeho nepríjemného hlasu, asi to nebolo oslovenie z lásky.

"Čo?" pozrela som naňho a necítila sa ako arogantný kretén. Neviem, proste nie.

"Je to moja návšteva. Tak sa k nej chovaj slušne."

"Bree, slušne ťa žiadam, aby si zmizla. Potrebujem niečo prebrať tu s moralistom."

Slečna B vyvalila oči, ale inak skryla rozhorčenie. To som akosi nedokázala oceniť.

"A dosť." Lupin po mne vyštartoval, schytil ma za ruku kúsok nad lakťom a pevným stiskom ma začal ťahať preč od jeho dverí. "Bree, prosím, ospravedlň nás na moment."

Iba smiech mi zabránil v bránení. Lupinova výhoda ďalej spočívala i v momente prekvapenia. Jedine tak sa mu podarilo dotiahnuť ma až do vlastnej izby ako malé, neposlušnú decko a zavrieť za nami dvere.

"Tak čo chceš?" vzdychol a na moje veľké prekvapenie mi nešiel nadávať.

"Nedostanem pohlavok za to, že som nebola dobrá kamarátka voči slečne B?" zamrkala som pobavene, na čo mi venoval jeden z najvarovnejších pohľadov, aké som mala možnosť zažiť.

"Ježiš, Lupin, to ťa už načisto opustil zmysel pre humor?"

"Ak mi nepovieš, prečo si za mnou prišla, odchádzam. Nenechám Bree čakať kvôli tvojím vtipom."

"A čo my, Lupin? Zahodíš všetky tie noci plné lásky pre jej hnedozelené oči?"

Naďalej na mňa hľadel ako eskimák na radiátor, ale ja som to statočne prijímala. Vlastne to bolo ako odmena za vynaloženú snahu.

Ibaže asi po pol minúte Lupin prevrátil očami a otočil sa k odchodu.

"Neprekáža ti, že za týžden je úplnok?"

Jasné, že mu to prekážalo. Bol v mojej svorke- jeho strach som cítila viac ako spálenú večeru. A tiež sa to dalo odhadnúť podľa toho, ako rýchlo sa otočil späť a našpricoval uši.

"Vymyslela si niečo?"

"Prečo to mám mať na starosti len ja?"

"Každý môj návrh si zamietla."

"Pretože to boli hlúposti. Dumbledore by musel byť veľký idiot, aby nám na to naletel. Čo myslíš- na koľko svatieb počas školy môžeme spolu za rok ísť, aby to nebolo nápadné? Na jednu či na žiadnu?"

"Hovoril som o narodeninách."

Z môjho výrazu musel pochopiť, že ho pokladám za idiota. To by pochopil i idiot.

Po jednej z nitiek, ktoré nás spájali, ku mne prebehol kúsok hnevu. Dávam tomu ešte tri narážky a jeden pohľad, a nedožijem sa zajtrajška.

Keď ja tak rada provokujem.

"Myslím, že by sme mali vyskúšať ten elixír spánku."

"Ale Myra..."

"Nechaj ma dohovoriť," prerušila som ho. "Nemôžeme opustiť Rokfort, aspoň nie oficiálne. A nemôžeme tu ani ostať. Musíme ísť do lesa. No to je ako z blata do kaluže. Naozaj nevidím inú možnosť."

"Ako si môžeš byť istá, že elixír zaberie?"

"Mama mi práve posiela najsilnejší elixír, aký sa dá v Londýne zohnať. A nie práve najbežnejším spôsobom, ak vieš, čo tým myslím."

"Ty chceš do Rokfortu prepašovať niečo z čierneho trhu?" zbledol Lupin a celú jeho osobnosť obsiahli výčitky a obavy.

"Nebuď labuť, Lupin."

"A tvoji rodičia súhlasia s uspávacím elixírom? Veď sami hovorili, že je to nebezpečné."

"Chápu, že inak to nepôjde. A keď sa ti nedarí zohnať koňa, musíš sa uspokojiť so somárom, akoby povedala moja stará mama."

"Nemôže ti to byť tak jedno, ako sa tváriš."

Navonok som nedala najavo absolútne žiadnu zmenu- som dostatočne trénovaná- no niekde vovnútri sa ozval ten neprajný hlas.

Lupin prižmúril oči a jeho tvár sa sústredila na tú moju. Bree môže byť rada- ulovila niekoho, kto dokáže byť rovnako pekný, vtipný, bystrý, ako aj milý. Dokonca aj naraz. Niežeby som to ja niekedy zažila naživo, ale vie to. Niekto ako ona to určite ocení.

Viac než ja, každopádne.

"Kde je ten háčik?"

"Háčik?" zdvihla som obočie.

"Niečo... Niečo mi na tom nesedí."

"Konkrétny dôvod nemáš?" uchechtla som sa, ale rýchlo som zase sklapla. V jeho očiach sa zjavovalo príliš veľa múdrosti, než aby som si mohla dovoliť to hnať do extrému.

Lupin spravil ešte jeden krôčik ku mne. Byť v jednej miestnosti stačí, byť v jednom metri štvorcovom už nijak nepomáhalo. On to, zdá sa, nevedel.

Pripravoval ma o kyslík a hlavne narúšal zónu, ktorú by pár dní pred úplnkom rozhodne narúšať nemal. Vlkodlak vo mne naťahoval krk, aby z neho zachytil čo najviac.

Lupin strnul milisekundu po tom, ako mi na chrbte naskočila husia koža.

Okej, zlé znamenie sme zbadali obaja, tak kde je odmena?

"Máš ma dostatočne prečítanú?" môj tón zreteľne ochladol. Jeho tvár sa stiahla, mierne sa zamračil. Vráska medzi očami sa zjavila ako jasná známka toho, že odpoveď je nie.

Ustúpil o pár krokov dozadu, veľmi nenútene.

"Povedala si mi celý plán, že?"

"Plánom by som to práve nenazvala," prehodila som, neviem či znechutená viac ním alebo sebou. Alebo oným "plánom"- vo véééľkých úvodzovkách.

"Ale je to všetko? Žiadne zatajovanie informácií, žiadne kroky za mojím chrbtom?"

Nemala som potrebu reagovať. Iba som naňho pozerala a v očiach som hromadila silu, ktorou ho čoskoro pošlem do pekla.

Či počkať- to robia ústa, že? No, tak nahromadím silu tam. To bude hračka.

"Myra?" nahodil psie oči a ja som si uvedomila, že žiaden súcit sa vo mne nezjavil.

Tak neviem, či sa mám radovať, alebo skôr zistiť prečo.

Asi trávim priveľa času s Faustom.

"Bree čaká."

Ramená mu poklesli, nádej, ktorú mal pred malým okamihom ešte vyrytú v očiach, zanikla. Stratila sa, akoby ani nikdy nebola. Čo potvrdzovalo i puto medzi ním a mnou. Puto, ktorému som rozumela viac ako on.

Našťastie.

"Stretneme sa zajtra?"

"Ak nebudem mať podobné povinnosti ako ty dnes..." odvetila som pomaly, užívajúc si fakt, že ho môžem zajtra poslať do hája rovnako, ako on dnes poslal do hája mňa, a nemôže mi na to povedať ani mäkké f.

Obočie sa mu jemne zachvelo, ale nezamračil sa. Neviem prečo. Mne by to bolo aj tak dosť ukradnuté.

*****

Keď som chvíľu na to klopala na iné dvere, v inej časti hradu, nemusela som čakať tak dlho, pokým mi otvoria.

Faust ma totiž očakával.

Jeho oči spočinuli na mojej tvári a ja som potlačila mravenčenie. Tento raz však nevyvolané jeho pohľadom, jeho výzorom, ani jeho prítomnosťou.

Mravenčenie vyvolané uvedomením, čo sa chystáme urobiť.

"Vybavené?"

"Niečo zacítil."

"Takže ti to nezožral?" Zmena v jeho tvári sa nedala jasne definovať, ale predsa sa odohrala.

Dala som si načas s odpoveďou, jednak vyžívajúc sa v tom, že ho trápim, jednak užívajúc si jeho pozornosť. A tiež mi pohľad naňho pripadal ako plnohodnotne strávený čas i bez rečí.

Napokon som sa ale usmiala, záblesk z mojich očí sa odrazil v tých jeho.

"Ale zožral..."

Ak človek nakazený vlkodlakom zomrie, sám prestáva byť vlkodlakom. Tak to stojí v Almanachu. A Faust si domácu úlohu spravil poctivo.

Tá kniha nedávala zmysel. Jej obsah mi unikal, kapitole som nerozumela, slovám chýbal význam. Riadky sa rozmazávali... Počkať.

Pretrela som si oči, potriasla hlavou a skúsila to opäť. Išlo to!

Kapitola. Odstavec. Riadok. Hm, čože? Jaj! Písmenká!
Zabuchla som knihu a šmarila ju o stenu kúsok od dverí.

Potom ma napadlo, že je z knižnice. Knihovníčka ma zabije.

"Kašlem na to!" uľavila som si. Môžem sa snažiť koľko chcem- nedokážem sa sústrediť, jediné, čo mi behá hlavou, je Faust.

Jeden by sa na to mohol vykašľať.

Otvorila som skriňu a voľné tričko na spanie vymenila za obyčajné svetlooranžové tričko s krátkym rukávom. Ja viem- oranžová? Ale rokmi som zistila, že mi táto farba akosi pasuje, zvýrazňuje hnedú v mojich vlasoch. Alebo možno iba jej svetlá, nekrikľavá verzia. Nechala som si obyčajné tepláky ala som slizolin, ktoré by boli skvelé, keby boli čisto čierne. No zelený lem na ich páse to výrazne zhoršoval.

Vlasy som si prebehla kefou- ak taký skvelý nápad dostanem nabudúce, zabite ma- a premerala sa v zrkadle. Moje vlasy boli čierne ako vždy. Nestávalo sa často, žeby bol vidieť rozdiel s tmavohnedými prameňmi, ktoré sa na mojej hlave občas vyskytli. Keďže moja čierna bola vždy matného charakteru, dávalo to zmysel.

Vybehla som z izby- tuším som minula Lupina, ktorý si robil úlohy v spoločenskej- a sebavedomie stratila až pred Faustovými dverami.
Moje prsty sa nanešťastie v činnosti zasekli až po prvom zaklopaní. Čo bolo najhoršie možné načasovanie- skôr by to bolo super, pretože by som nezaklopala vôbec. Teoreticky by som ešte mohla zdrhnúť... ehm, odísť. A keby sa zasekli až po druhom zaklopaní, aspoň by som vyzerala rozhodne.
Už je neskoro pridať aj druhé zaklopanie, že?
Dvere sa otvorili, čo znamenalo hneď dve veci- môžem to prestať riešiť a že sa predo mnou zjavil Faust.

Bolo by pekné nezízať. Moc, moc pekné.

"Naposledy si nebola nemá," ozval sa nonšalantne, priam chladne. Záujem v jeho hlase ma priam zabíjal.

Nevidela som zmysel v tom, aby som iba otvorila ústa, keďže zvuk by z nich i tak žiadny nevyšiel, a tak som iba stála.

Vysvetlím- Faust mal na sebe iba šedé tielko, nie príliš obtiahnuté ani príliš voľné. Pohodlné, možno považovateľné za jeho verziu voľného trička na spanie. Prisahám, že som ešte nikdy nevidela jeho ramená. Aspoň nie odhalené.
A teraz sa zasmejme- k tomu mal rovnaké tepláky ako ja, len v mužskom vydaní.

Jeho kombinácia vyzerala miliónkrát lepšie.

"Pustíš ma už dnu?" vypadlo zo mňa odrazu, keď som konečne zdvihla zrak k jeho tvári. Aj vlasy mal neupravené- je deväť hodín, utorok večer. To už sa asi chystal spať. Myslite si čo chcete, ale o takejto hodine už na Rokforte nemáte príliš veľa aktivít na výber.

"Mohla si nemá aj ostať," prehodil rovnako laxne ako pred tým, no ustúpil späť do izby a dvere mi nechal otvorené. Zatiaľ čo ja som ich zavrela, on si zo skrine vytiahol čiernu mikinu s kapucňou a prehodil si ju cez seba. Zamrkala som a bolo mi jasné, že s takou sa od tých dverí ďaleko nedostanem.

"Ty nosíš mikiny?" spýtala som sa skôr, ako mozgu došlo, že ústa sú šialené.

"Predstav si, že okrem školskej uniformy a zlatej kráľovskej róby mam i iné oblečenie."

Zazrela som po ňom a dala si načas, aby pochopil, že môj pohľad nie je len teatrálny, ale aj skutočne otrávený. Potom mi však došlo, že jemu nie že to nevadí- jemu je to ukradnuté. Proste na mňa naďalej kamenne pozeral a ja som konečne nabrala silu pohnúť sa od tých debilných dverí.

Jeho posteľ bola rozhádzaná, takže v nej pred mojím príchodom určite bol. Na nočnom stolíku ležala tlstá kniha, ktorej nápis som síce nedokázala na takú diaľku prečítať, no i tak som vedela, o akú knihu ide. Poznala som ju- sama som ju už párkrát čítala. Bol to Almanach ľudských premien. Zborník všetkého, na čo sa ľudia dajú zmeniť. Vlkodlakom patrí celá kapitola. Je na strane 96, hneď po zveromágoch.

Nekomentovala som to. V nadchádzajúcom rozhovore by mi to nepomohlo.

Tak načo chodiť okolo horúcej kaše? Treba ju hneď vyliať, kým vás neohrozuje.

"Lupin sa stal členom svorky," podišla som k druhej posteli v jeho izbe. K tej, na ktorej nikto nespal a ktorá preto bola ustlaná, no nedotknutá. Otočila som sa k nemu, ako tak stál pri svojej posteli, a posadila sa.

"Tvojej svorky?"

"Mňa a mojich rodičov. A teraz i Lupina."

"Ako?"

"Kto vie," pokrčila som ramenami a do sociologického rozboru vlkodlakov sa nehrnula. Dá sa hovoriť o sociológii v spojitosti v vlkodlakmi?

"To je ten pach. Máte ho všetci."

"Pach... No, je to zložitejšie. Povedzme, že to nie je úplne pach. A nie je ani úplne magický, je v tom veľká časť prírody. Preto sa mi nezdalo dôležité ti to spomínať. A tiež som ťa nechcela nahnevať."

"Nahnevať ma? Ako by ma toto malo nahnevať?" prižmúril oči a ja som strnula.

Jeden povedal, čo nemal. Ja som povedala, čo som nemala.
"Zabudni na to."

"Uvedomuješ si, že to, že dokážem tlmiť tvojho vlkodlaka a tým ťa chrániť pred lovcom, si vyžaduje prácu? A že tú prácu by mi podstatne zľahčilo, keby si mi už konečne začala hovoriť pravdu?" spýtal sa a jeho hlas nebol ani pramálo príjemný. Stratil svoj chlad- teraz ho spaľoval oheň hnevu. Nie- hnevu nie. Rozhorčenia. Pobúrenia.

"Nebuď pokrytecký. Ty mi ani zďaleka nehovoríš všetko o svojej schopnosti."

"Prečo by ma to malo nahnevať?" spýtal sa znova, bez úvodu, bez varovania. Zmiatol ma, pripravil ma o ďalšie slová.

"Prosím?" Asi ho to vážne zaujíma.

"Nechápem, akoby ma to malo nahnevať." Alebo tomu vážne nerozumie.

"Prečo je to také dôležité?" zamračila som sa, na čo sa on narovnal a jeho aristokratický pohľad dal najavo, že štíty sú opäť zdvihnuté.

Och, on aj tá jeho hlúpa snobská výchova nepripúšťajúca pochybenie.

"Lupin je v tvojej svorke. Super. Čo to znamená?" zmenil opäť tému a ja som mu už mala chuť dať pohlavok.

"Nič zvláštne. Iba teraz máme akési spojenie. Ešte ho síce nevie plne využiť, ale to príde časom."

"Takže čo? Lupin už s tebou bude vyť na mesiac naveky?"

"Áno, po škole sa so mnou a s mojimi rodičmi- mimochodom úplne normálnymi, pracujúcimi ľuďmi- presťahuje do lesa, kde budeme chodiť výlučne nahí a budeme žrať čerstvé mäso. Bež do riti, Faust!" zvýšila som na konci hlas, pretože som sa nakazila jeho hnevom.

Vidíte? Preto je hnev pre mňa taký nebezpečný. Akoby som na ňom bola závislá- ak ho vidím, neodolám.

"Ty bež do riti!" vrátil mi a na jeho hlase bolo poznať, že jeho majiteľ nad ním kúštek stratil kontrolu.

V náhlom tichu, v ktorom sme sa prepaľovali pohľadmi, sa odrazu ozvalo chechtanie.

Uvedomila som si, že to ja. I on sa akosi zatriasol. Pery mal pevne stisnuté, no keď som sa pozrela lepšie, nebola to úzka linka hnevu. To sa len snažil nesmiať.

Do smiechu sme napokon vybuchli naraz. Ja som sedela, no on tak ešte len musel urobiť.

"Stačí, dobre?" spýtala som sa, keď ma kŕče v bruchu donútili zvoľniť.

Obom nám z toho preskočilo, inak si to neviem vysvetliť.

"Súhlasím. Ak budem ešte chvíľu rozhorčený, praskne mi hlava. Nie som zvyknutý, že ma niečo trápi. Mne má byť všetko jedno."

"To máš dobrú výchovu. Mňa učili starať sa."

"Nepochodili," zaškeril sa, čo som mu vrátila.

"To fakt nie."

"Spor je u konca?"

"S tvojím dovolením. Ty si začal."

"Stojím si za tým."

"Nevidím dôvod."

"Myra, moja moc nefunguje prirodzene. Musím chápať to, čo chcem potlačiť. Inak sa mi to nepodarí."

Nechápem, prečo by to mal vedieť, ale nebudem na to narážať. Mám dostatok rozumu.

"A teraz by si mohla ísť. Som práve uprostred niečoho."

"To znie perverzne... Že ty máš v tom Almanachu skryté porno komiksy?"

"Áno. A tie volajú."

"Myslela som, že kamoši sa na podobné párty pozývajú."

Faust zdvihol obočie vo veľavravnom pohľade. Do líc mi vstúpilo jemne teplo, keď som si uvedomila, ako sa to dalo interpretovať.

Ak by bol Faust Black, teraz by prišla nejaká poznámka na tému, ako som v jeho posteli vždy vítaná. Faust ale mlčal a jeho oranžový, v tlmenom svetle izby skoro až hnedý pohľad sa do mňa zažieral ako kyselina do dreva. Ukrutne som sa snažila neošiť.

Radšej som sa postavila a zamierila ku dverám. S rukou na kľučke som sa hneď cítila lepšie, no jeho hlas ma opäť dostihol.

"Nie je to všetko," ozval sa, jeho hlas bol tichší, hlbší a hlavne vážnejší.

Otočila som sa späť a jeho tvár už nebola chladná. Nebola veselá.

Bola seriózna, napnutá a inteligentná. Verili by ste, že doktor s takou tvárou vás uzdraví. Verili by ste, že vrah s takou tvárou vás zabije.

"Ešte v niečom si iná ako on."

Pár sekúnd som nedokázala odtrhnúť pohľad od neho samého. Zmrazená jeho slovami, jeho tónom i jeho výzorom. Opäť stál pri svojej posteli, pozeral na mňa, ruky mal vo vreckách svojej čiernej mikiny, ktorej farba podtŕhala jeho nekompromisný, temný výzor. A jeho úžasný vzhľad.

"Dobrú noc," prehovorila som napokon, venovala si posledný pohľad na Fausta a nechala ho v izbe.

Podarilo sami urovnať veci s Faustom a tiež odísť z miestnosti prvá?

Mám šťastný deň.

*****

Keď som v piatok prišla z Dumbledorovej pracovne, Lupin bol v kúpeľni.

Zvalila som sa preto na gauč a do stropu vydržala pozerať až kým sa neobjavil vo dverách.

"Chystáš sa niekam?" zdvihla som sa, a keďže som pred tým bola skrytá sa operadlom gauča, všimol si ma až teraz.

"Bojím sa, kde sa zjavíš nabudúce."

"Nezjavila by som sa nikde, keby si viac počúval inštinkt."

"Nie všetci to máme od prírody, tak na mňa netlač," zaškeril sa, rukou si prehrabol ešte len o niečo suchšie ako mokré vlasy a uterák si prehodil okolo ramena. "A áno, chystám. Mám priateľov, vieš?"

"Aj iných ako tých, čo stále chodia sem? Prečo s nimi netráviš viac času?"

Lupin pokrútil hlavou, čo som brala ako kapituláciu.

Som skrátka víťaz.

"Mimochodom, za chvíľu sa sem príde okúpať i Sirius, ak nie si proti."

"Že mi Black bude okupovať vaňu? Neviem si predstaviť, že by mi to malo vadiť."

Lupin prevrátil očami, no zamieril do svojej izby.

"Chcela som s tebou hovoriť. Dumbledore by chcel zorganizovať seminár s tou trhnutou ženskou s divnou palicou."

"Wiccankou Lope?"

"Poznáš inú trhnutú ženskú s divnou palicou?"

Lupina to asi zaujalo dosť na to, aby do izby nešiel, pretože sa vrátil niekoľko krokov, zišiel schodky a posadil sa do kresla.

"Čo za seminár?"

"Nejaká tlachanie o sile a mágii prírody."

"Kedy asi?"

"Hovoril o troch až piatich týždňoch."

"Od dnes? Ako to chce stihnúť?"

"Nemá to byť nič veľké. Decká, ktoré to budú chcieť počúvať, sa v budúcom týždni zapíšu a podľa toho máme vypracovať rozvrh."

"Máme? Akože my dvaja?"

Zasmiala som sa, čo Lupin odmenil výstražným pohľadom.

"Moja reakcia bola taká istá," vysvetlila som. "Dumbledore si nás pomýlil s osobnou asistentkou," vyslovila som svoj názor, no Lupin už pozeral do stredu huňatého koberca, ktorý vyrovnával nehuňatú kamennú podlahu.

"Nemám tú ženskú rád."

Tak s tým plne súhlasím.

*****

"Pôjdeme na to?" zamračil sa Faust a z jeho pohľadu sa dalo veľmi jasne prečítať, že jemu sa nechce ísť počúvať keci o sile a mágii prírody. Čo ma na tom miatlo- prečo sa pýta čosi také, ak ísť nechce?
"My?" zdvihla som obočie.

Faust pokrčil ramenami a pohľad stočil ku knihe. "Kašli na to. Len som sa pýtal."

Mala som pocit, že by som na to mala niečo povedať. Aby to nebolo také divné. Ale čo?

"A ty chceš ísť?"

Opäť ku mne zdvihol zrak a malý okamžik na mňa pozeral s prázdnou tvárou, než pokrútil hlavou.

"Neviem, koho by taká blbosť zaujímala."

Usmiala som sa, že som z neho konečne vydolovala niečo, čo by sa mu aspoň trochu podobalo. "To je môj Faust," vyjadrila som svoju radosť i nahlas, čo ho donútilo opäť vzhliadnuť a zabodnúť do mňa pohľad.

No super. Tuším, že sa opäť vraciame do divného obdobia. Obávam sa, že to skončí ako minule- Faust sa bude tváriť, že sme iba dvaja obyčajní spolužiaci.

Vzhľadom k môjmu malému problému by to bolo poriadne na houby. A tiež by som nebola rada, keby sme sa s Faustom prestali baviť.

"Mohli by ste sa vy dvaja tváriť, že tu sedím aj ja?" zavrčal na nás Severus. Faust mu venoval krátky, arogantný pohľad a pokračoval v čítaní textu, ktorý nám Trelawneyová zadala. Ja som na Snapovi pohľadom zotrvala dlhšie, keďže text o nejakých koreňoch ma faaakt netrápil.

"No čo, Severus, už si sa naučil veštiť?" rypla som si, narážajúc na našu malú príhodu veštenia cez tretiu osobu, pri ktorej profesorka Snapa odpísala so slovami, že na veštenie nemá talent. A chudák Snape pri tom len narazil na Faustovu moc repressora.

Vždy keď sme to odvtedy opakovali, veci prebiehali podobne. Trelawneyová si o Snapovi touto dobou musela myslieť, že je absolútne neschopný.

"Ja viem veštiť," zamračil sa na mňa a jeho krásne, tmavé oči sršali blesky. Vedel sa pôsobivo mračiť.

Pre seba som sa uchechtla a dala mu pokoj. Beztak ma to nijak zvlášť nebavilo. Hodiny veštenia boli skrátka nudné- či už sa na nich veštilo, alebo obetovávalo zvieratká.

"Na budúcej hodine budeme veštiť z afrických korienkov. A niekedy si zopakujeme veštenie cez tretiu osobu."

"Niekedy?" spýtal sa Snape nahlas a podráždene. "To je kedy?" Trelawneyová ho ale ignorovala.

"Nevieš si to vyveštiť?" zaškerila som sa, na čo po mne Faust blikol pobaveným pohľadom, no vrátil sa k učebnici.

"Dočerta, to ťa tá učebnica tak baví?" Naklonila som sa cez stôl a uvidela, že je to časopis.

"Narúšaš môj osobný priestor," povedal arogantne a odtiahol sa tak, aby som na časopsi nevidela.

"Nemáš ešte jeden?" zdvihla som obočie, chytajúc sa šance na záchranu pred totálnou nudou.

"Nemám."

"A nechceš sa džentlmensky vzdať toho svojho?" pozrela som naňho s doširoka roztvorenými očami a dúfala v rodený pôvab a roztomilosť... Alebo, že sa zľakne.

Faust na mňa chvíľu hľadel a ja som začínala mať pocit, že mi ho skutočne dá.

Ak to urobí, ukončím náš podivný vzťah.

Potom sa ale zaškeril a jeho oranžové oči vyjadrovali, ako veľmi si svoju nadradenú úlohu v tejto situácii užíva.

"Nechcem."

"Ako bolo?" zjavil sa Black, len čo sme vyšli z riaditeľovej pracovne.

Vážne- ten človek na to má nejaký radar?

"Slnečno, občas prehánky," zaškľabila som sa, takže pohľad stočil na Lupina.

"Nemáš dospelú odpoveď?"

"Dobre," pokrčil ramenami Lupin a ja som sa zasmiala.

"Moja odpoveď aspoň znela príjemne."

"A moja nie?" zamračil sa na mňa Lupin.

"Tvoja znela, akoby si chcel mať čo najskôr za sebou otázky starých rodičov."

"Vážne, rosnička?"

"Ušlo mi niečo?" vmiesil sa Black a my sme po ňom nechápavo pozreli. "Keď ste odchádzali, práve najlepší priatelia ste neboli."

"Pokoj, Black. Neukradnem ti ho. Len sme... Prekonali isté nezhody." Po členovi svojej svorky neštekáte. Nemáte tú potrebu.

Black sa zamračil a ja som videla všetky tie neuskutočniteľné scenáre, ktoré písal v hlave.

"Nevravte mi, že vy dvaja...?"

"Black, asi by som ťa mala stopnúť už tu."

"Potom ti to porozprávam," venoval svojmu priateľovi úsmev Lupin, no v tom sa zháčil a pozrel na mňa. Ešte skôr, ako sa stihol čokoľvek spýtať, či vôbec nejako sa zatváriť, prikývla som.

"Za koľko začína ďalšia hodina?" pozrela som na Blacka a on, prekonajú nespokojnosť z toho, že bol tak odbitý, sa na okamih zamyslel.

"Asi za desať minút."

"Fajn. Majte sa," obom som venovala pohľad a zamierila preč.

"Nepočkáš na nás?" spýtal sa Lupin, no potom sa zháčil. Bolo mi jasné, že to bola nepremyslená otázka. Hneď ako zaznela nahlas, nedávala príliš zmysel.

I tak som ale zdvihla obočie, dajúc mu tým najavo, že sa z nás nestali najlepší priatelia.

"Chápem," kývol a ja som zdvihla kútik úst v pobavenom úškľabku.

Ale pochopil to rýchlo.

*****

"Niečo zaujímavé?" priblížil sa ku mne Faust a ja som mu venovala krátky pohľad. Dnes bol obzvlášť príťažlivý- alebo mi z toho už šibe.

"Slughornovi cez víkend do oka padol prach z listu imela slonieho. Do Ostrovného elixíru práve primiešal namiesto chvosta jašterice chvost potkana."

Faust automaticky pozrel na Slughorna a okamih ho sledoval, než mu došlo, že na to sa ma nepýtal.

To viete, Slughorne, ktorý sa snaží utíšiť kotlík prskajúcu zelené pľuvance, je pohľad, ktorý dokáže odviesť pozornosť.

Elixíry boli dnes extrémne zábavné.

"Vieš, že na to som sa nepýtal?"

Otočila som sa k nemu a jeho tvár bola až príliš zvedavá. On vyzvedal!

Tak to si chcem užiť.

" Čo si zistil ty?"

"Lovec na hrade nebol. No keď som sa v tuneli priblížil k východu, cítil som Mesačný elixír. Mohla by si teraz odpovedať ty, skôr ako ma to vážne prestane baviť?"

"Máš zlú náladu?"

Jeho pohľad stmavol. Uznávam- odpovedať na každú otázku otázkou vie byť pekne otravné. A on nemal ďaleko k tomu byť skutočne vytočený.

Vzdychla by som, ale asi nie som v pozícii, kedy by som si to mohla dovoliť.

"Všetko je v pohode. Úplnok ako každý iný."

Faust na mňa okamih hľadel, akoby mu niečo nesedelo, a potom prikývol.

"To je dobre, predpokladám."

"To povedz tej modrine, ktorá mi zdobí ruku."

"Inak si v poriadku?"

Zahľadela som sa mu do očí a v hlave si premietala slová istého nového člena mojej svorky. Spoznala by som, keby mal pravdu?

Prikývla som, odtrhla zrak od jeho tváre a radšej sa opäť upriamila na Slughorna.

To, čo si myslí Lupin i Black, je hlúposť.

*****

S Faustom sme vošli do jedálne na obed. Mamine palacinky boli super, ale aj tak mi za tých pár hodín poriadne škrčalo v žalúdku. Snáď budeme mať niečo dobré.

Ale inak na zázraky neverím.

Tak ma napadá, zo všetkých mojich vtipov na jedlo zo školskej jedálne by sa dala zviazať kniha. To nikto nevidí, ako alarmujúce to už je?

"Čo budeš robiť ďalší úplnok?" spýtal sa Faust niekde ku koncu obeda. Vsadím sa, že sa to chcel opýtať už od Elixírov.

"Popravde, netuším. Nemyslím si, že sa moje sesternica môže vydávať každý mesiac."

"Nie tak, aby to nebolo nápadné."

"Rodičia vraj na niečo prídu, ale nechcem svoj život zveriť do ich rúk. Radšej by som mala niečo v zálohe."

"Rozmýšľala si nad elixírom spánku?"

Zamračila som sa. "Akože sa na celú noc uspať?"

Neprikývol ani nepokrútil hlavou, ale jeho oči odpovedali zaňho.

"To je krajné riešenie. Neviem dávkovanie pre vlkodlaka, nemôžem riskovať, že sa zobudíme príliš skoro, alebo že sa nezobudíme vôbec."

"Vy," povedal uštipačne a ja som sa zasekla, než som pokračovala. Ignorovala som to, pretože som tomu nerozumela a na hnev mi to prišlo príliš málo.

"Áno, my. Navyše by s tým nesúhlasili ani rodičia. Mne by možno verili, že vydržím byť celú noc niekde zavretá, no pochybujem, že by dovolili, aby také niečo skúsil Lupin."

"To im na ňom tak záleží?"

"Samozrejme, je to-" zarazila som sa.

Bola som si vedomá, že na odpoveď "niečo zaujímavé?" v triede, som mohla odpovedať, že Lupin sa stal členom svorky. A že som tak neurobila schválne.

No keď som sa zarazila i teraz, začal ma zaujímať i dôvod. Nechcem, aby to Faust vedel? Prečo presne?

Teším sa na deň, kedy nebudem sama pre seba záhadou.

"Je to priateľ a majú ho radi." Z blata do kaluže, ako sa hovorí.

"Priateľ? Odkedy to nie je blbec?" zamračil sa Faust a z jeho hlasu na mňa šplechlo trochu hnevu.

"To sa vylučuje?" zdvihla som obočie, namiesto toho, aby som svoje tvrdenie opravila.

Uznávam, to asi nebol najmúdrejší počin dňa. Minimálne cenu mi zaňho nedajú.

Faust otvoril ústa a asi sa nechystal spievať, no odrazu spozornel. A ja s ním.

Neviem, prečo stuhol on, ale ja som pocítila Lupina, ktorý vošiel do siene.

Otočila som sa ku dverám, napriek tomu, že by som o ňom nemala vedieť. Faust hneď po našom príchode na hrad stlmil vlkodlakov na minimum. No na puto svorky bol krátky- niežeby nebolo magické, no pochybujem, že by bol schopný ho izolovať, nieto potlačiť. Bolo veľmi... Jemné a prchké. A nebolo čisto magické.

Lupin na mňa okamžite upriamil zrak, bez toho, aby sa čo i len tváril, že ma hľadá. V jedálni bol čas obeda- takže som sa doslova topila medzi zvieratami pri krmítku.

Využil puto svorky. Niečo mi hovorilo, že to neurobil schválne.

Sledovala som ho, keď sa ku mne blížil, takže to, že Faustov pohľad ho sledoval tiež- a vôbec nie tak pokojne ako môj- som si všimla, až keď bol Lupin u nás.

"Prepáč, že ruším, ale prefekti, ktorí nás včera zastupovali, sú v učebni transfigurácie a vraj máme prísť za nimi."

"Teraz?"

Lupin pokrčil ramenami a ja som prikývla.

"Sú dosť otravní."

"Hej, nechápem, prečo si tak poctivo plnia svoje povinnosti," pokrútil Lupin hlavou v hranom rozhorčení a ja som prevrátila očami bez toho, aby som mu dala najavo, že ma to pobavilo.

V tom mi ale zrak padol na Fausta a to niečo v jeho tvári- čo by neušlo ani niekomu z vedľajšej miestnosti- ma zmiatlo.

"Dobehnem ťa," povedala som pomaly, venovala mu krátky pohľad, len aby som nevyznela moc nepríjemne, no potom sa opäť otočila na Fausta. Nespustíte zrak z tigra, ktorý sa okolo vás plýži v kruhoch. Nebolo by to rozumné- i keď by vám to nijak nepomohlo prežiť.

Lupin odišiel a ja som skúmala Faustovu tvár, pokým ho sledoval odchádzať.

A hneď, ako sa Lupin stratil za dverami, Faust sa nahnevane postavil.

"Hej!" okríkla som ho, pretože pri tom takmer vylial pohár.

"Tak znovu- ak chceš moju pomoc, prestaň mi klamať!"

Roztvorila som oči, pretože nie len najbližšie sediaci sa po nás otáčali.

"Si blázon?!"

"Pozor na jazyk," zavrčal a ja som sa postavila, no snažila som sa, aby moje pohyby neboli popretŕhané hnevom, ako to bolo uňho. Ak už máme byť zábavou pre polovicu jedálne, rada by som z boja ja vyšla ako víťaz. A možno i ako tá rozumnejšia, keď sa zadarí.

"Čo ťa tak nasralo tento raz?" stíšila som tón. S Faustom už som zažila jednu hádku v jedálni. To som mu dala facku a on ma skoro roztrhal pohľadom. Potom ale zakročil Lupin. No Lupin teraz bol na ceste do učebne transfigurácie, takže som sa musela obrániť sama.

Aké nečakané.

"Myslel som, že si bystrejšia," zavrčal, na čo som pokrútila hlavou a prekročila lavicu na sedenie.

"Až sa upokojíš a budeš mi to chcieť vysvetliť, stav sa," otočila som sa k odchodu, no vyjsť z tohto súboja ako víťaz mi proste nebolo súdené.

Aspoň trochu dôstojnosti by mi mohlo ostať, nie?

"Prečo je odrazu ako ty?" spýtal sa potichu, v hĺbke jeho hlasu vrela potláčaná zlosť a ja som sa k nemu šokovane otočila.

Spomenula som si, ako mi hovoril, že som cítiť inak ako Lupin. Niečím iným, čo nevie identifikovať. Faust zo mňa cítil puto a teraz ho začal cítiť i z Lupina. A nahnevalo ho to.

Čo si myslel, že to je?

No skôr, ako som sa mohla spýtať- a asi by som sa to spýtala i uprostred jedálne plnej zvedavých idiotov- zamieril ku dverám.

Super. Štýlový odchod mi zase vyfúkol. Prečo trápne státie vždy ostane na mne?

*****

Som ako halúzka prehadzovaná v obrovských vodných mlynských kolesách. Buď v jednom, alebo v druhom. Žiadny stav medzi zrejme neexistuje.

Keď som na nože s Lupinom, Faust je zhmotnený omalovánkový princ. Keď nám to s Lupinom šlape, Faust vrhá nože. Nerozumiem tomu. Kde je ten problém?

"Zdravím, vlčica, vraj ste mali zaujímavé ráno," zazubil sa na mňa Black. Otrávene som naňho pozrela. Aspoň raz by sa mohol tváriť, že svoju schopnosť empatie nosí so sebou a využíva ju.

I keď, to by som to asi musela robiť aj ja. Na druhú stranu- na svete sa iba veľmi málo vecí riadi princípom férovosti, toto môže byť vec z tej druhej skupiny vecí.

"Informovaný sa cítiš silný, že?"

"Štekavá nálada?" zdvihol obočie a oprel sa vedľa mňa o stenu. Spolužiaci čakali za rohom, až príde profesor, otvorí triedu a oni sa budú môcť preskupiť dovnútra. Ja som zvolila osamotené státie pri kamennej stene. Iba divný maník so zalepenou pusou v žltom klobúku sediaci na zemi na obraze na mňa zazeral z protiľahlej steny, ale to mi bolo ukradnuté. Čo iné mohol robiť, keď mu nechali také blbé umiestnenie?

Kto vôbec namaľoval takú ftákovinu?

"Nevymákol si ma práve v najlepšom rozpoložení."

"To sa mi stáva často."

Nemálo znechutene som naňho pozrela a snažila sa nájsť riešenie svojho problému.

V hlave som, bohužiaľ, mala smetisko. Povedané slušne.

Moja hlava je divné miesto.

"Aká zlá vec ti pokazila náladu tento raz?"

"Nič, s čím by si mohol pomôcť," snažila som sa ho odpísať, ale naňho to z nejakého dôvodu nefungovalo.

"Tvoj pesimizmus by mohol byť nákazlivý. Dala si sa otestovať?"

"Pokúšaš sa byť vtipný? Lebo ti musím oznámiť, že to nefunguje. Si len otravný."

"Opäť ťa varujem. Jedného dňa sa urazím a tvoje ospravedlnenie bude musieť byť naozaj presvedčivé."

"Presvedčivé? Ospravedlnenie" zdvihla som obočie.

"Inak ti neodpustím."

"A to bude katastrofa."

"Niet nad zdravý cynizmus."

"Stále som nepochopila, za akým účelom ma rušíš?"

"Och, to státie pri stene a prepaľovanie týpka na obraze považuješ na činnosť, v ktorej ťa môžem rušiť?" zasmial sa Black a ja som opäť pozrela na toho v klobúku.

"Ten obraz je strašný," povedala som.

"Áno, to je," pritakal so smiechom opäť Black a mne došlo, že ho len tak neodoženiem. Nie po tom všetkom.

To bolo celkom... Milé asi nie je správne slovo, alebo bolo to z rovnakého okruhu.

Povzdychla som si.

"Faust vyvolal hádku a ja neviem prečo," povedala som tlmeným hlasom, akoby ma k tomu prinútili. V podstate som sa k tomu prinútila ja sama.

"Na akú tému?" Jeho hlas znel, akoby ho to naozaj zaujímalo. Black bol vždy dobrý herec. Alebo bol len taká strašná klebetnica. To je asi pravdepodobnejšie.

"No... Neviem presne. Ale asi sa to týkalo môjho výletu s Lupinom."

Black na mňa zamrkal a potom pokrútil hlavou.

"Začínam naňho mať ťažké srdce. Ak ťa bude uháňať ešte o niečo viac, začnem sa báť, že mi ťa preberie."

"Black, aspoň chvíľu nebuď kretén."

Zasmial sa a potom sa oprel vedľa mňa. To mi dovolilo sa naňho nepozerať, takže sa mi lepšie rozprávalo.

"Z ničoho nič na mňa vyskočil, nechápem to. A nie je to prvýkrát."

"Myra, potrebuješ to vidieť napísané alebo nakreslené, aby si to pochopila?" Natočila som sa k nemu a moja tvár mu musela napovedať, že odpoveď je ÁNO.

"Michalak už pred nejakou dobou prekročil hranicu medzi kamarátom a niečím viac."

"O tom sa ma snažia všetci vehementne presvedčiť. Ale vy ho nepoznáte, nerozumiete tomu."

"Zaujímavé, pred chvíľou to znelo akože to ty si tá, ktorá tomu nerozumie."

Ticho, ktoré nastalo, prerušila vrava spoza rohu.

Black vykukol a potom sa na mňa usmial.

"Ale nepochop to zle. Michalak je debil. Bez neho ti bude lepšie," zazubil sa a stratil sa mi z dohľadu.

Opäť som sa otočila na ten divný obraz a zamračila sa.

Ten fakt divný chlapík kýval hlavou.

Energia mi prúdila po tele a ja som vedela, že sa mi to nepáči. A že zároveň chcem, aby to pokračovalo. Aby sa to zmocnilo môjho tela, mojich svalov, mojich kostí. A aby ma to premenilo.

"Si v pohode?" zjavil sa v mojom zornom uhle Faust a ja som zamrkala.

"Ak to čoskoro nepríde, tá energia ma roztrhá zvnútra," odpovedala som. Nechcela som ho desiť, tak som zmiernila svoju výpoveď.

Bolo fajn pre zmenu nič netajiť. Môcť sa sťažovať, čo mi hrdlo ráči. Tak to mám rada.

Faust prižmúril oči, okamih na mňa hľadel a potom pokračoval v ceste. Vykročila som za ním- smerom do Dumbledorovej pracovne- a po piatich či dvadsiatich krokoch sa moje telo uvoľnilo. Chôdza bola ľahšia, hlava už nebola tak plná nepokoja a pokožka mohla dýchať.

"To ty?" zastala som po chvíli opäť, keď mi došlo, že viem, prečo sa to niekedy stane.

Faust môže ísť vedľa mňa priamou cestou k úplnku, i tak zabudnem, že je to repressor.

"Lepšie?" mrkol na mňa a ja som pocítila, ako ma niečo zohrialo až po končeky prstov.

Divné, divné, divné.

"Prosím, nechceš ísť so mnou radšej ty?" spýtala som sa teatrálne, ale slová som myslela vážne. Nemôže to byť on?

Najmä teraz, posledné týždne, keď sa chová tak inak? Tak prívetivejšie? Tak priateľsky?

"Budem ti chýbať?" zamrkal opäť, na čo sme prešli za roh a pred nami sa zjavil Lupin.

"Zase tak do extrému by som nešla. Len si užitočný."

"Priznaj si to- budem ti chýbať."

"Pekný oblek," stočila som pozornosť na Lupina, aby Faust nepokračoval v otázkach. Nechcela som sa červenať- nenávidím to. A je iba málo vecí, ktoré ma k tomu donútia.

"Hej, pekné tepláky," odvrkol Lupin- isto narážajúc na paradox môjho pohodlného oblečenia, keď on sa musí variť v obleku.

Každopádne som si neodpustila krátky pohľad. Ten oblek poznám- mal ho už na oslave samhainu. Už vtedy mu pasoval.

"Aby som teda išiel," začal Faust, na čo som ho chcela pozdraviť z otočky, namiesto toho som sa otočila priamo v ústrety jeho objatiu.

Skamenela som, na čo nasledoval výbuch v mojom tele. Explózia horka so sebou vzala i moje ruky, ktoré sa samovoľne obtočili okolo mužsky štíhleho pása a dotkli sa jeho chrbta.

Prešiel mnou ďalší výboj energie a ja som si zahryzla do pery. Ešteže stojím Lupinovi chrbtom- nechcem ani len pomyslieť, čo všetko mi bolo vidieť v tvári. Ak ma Faust pustí príliš skoro, stále to tam bude.

To našťastie nebol problém, pretože Faust nevyzeral, že by ma chcel pustiť. A ja som sa topila v slasti.

Jeho ruky si ma k sebe nežne, no pevne tisli a ja som mohla cítiť pružnú krivku jeho tela, len o niečo vyššieho než je to moje, ktorá mi poskytovala bezpečný a slastný úkryt. Skláňal sa, no ja som svojím telom vychádzala v ústrety tomu jeho, čo som si uvedomila až v zápätí.

A vtedy ma pustil. Avšak iba natoľko, aby sa jeho pery dostali dostatočne blízko môjho ucha.

"Občas za to trochu risku stojí," pošepol mi, čo mi okamžite v mysli vyhodilo množstvo scenárov, ktoré by som nepriznala živej duši. Niečo tu stojí za risk? Môj? Jeho? Čo za to stojí?

Potom som si ale spomenula na jeho sľub, že ma prekvapí, až sa niekedy budeme lúčiť.

Toto za risk vážne stálo.

"Toto kolo si vyhral," chcela som povedať, namiesto toho som to ale iba šepla. Takmer som vypúlila oči od šoku a hanby- veď nemám štrnáť, pre pána- no nechcela som sa strápniť ešte viac a tak som sa tvárila, akože som to skutočne chcela povedať ako zamilovaná, rozhorúčená, odovzdaná a hlavne sexuchtivá slečinka.

Faust sa odtiahol iba toľko, aby mi mohol pozerať do tváre a ja som si dovolila pohľad do jeho očí.

Chyba.

Tento moment bude v učebnici označený za okamih, kedy bolo rozhodnuté o spustení bomb.

Jeho nekonečné, nebezpečné oranžové oči ma vzali ako tlaková vlna ďalšej z explózií.

Asi by som sa mala prestať tváriť, akože sa mi Faust nepáči.

Dočerta, takto sa to nemalo vyvinúť.

"Maj sa," zachránila som napokon už normálnym hlasom, ale vyčerpala som tým svoje herecké schopnosti na dva roky dopredu.

Ale stálo to za to. Faust sa usmial, otočil k Lupinovi, pobavene kývol a stratil sa za rohom na konci chodby.

Keď sa napokon pohlo schodisko na mojím chrbtom, od ľaku som nadskočila.

*****

"Myslel som si, že Sirius len tára, keď hovoril, že ty a on..."

Vzhliadla som k Lupinovi, čo asi zastavilo ten mohutný príval slov v jeho hrdle.

Rodičia nám konečne dali pokoj, no trvali na tom, že mu budem robiť spoločnosť do odchodu. A tak sme skončili zavretí v mojej izbe a v tichu.

Ticho mi nevadí, ticho je ok. S jeho rečami až taký dobrý vzťah nemám.

"Že ja a on čo?"

"No..."

"No?"

"Ale no tak. Vieš čo myslím."

"Asi skorej nie. Pretože nikdy by si si nemohol myslieť to, čo si myslím, že si myslíš."

Ja a Faust nikdy nebudeme... To. Sama sebe rozumiem dosť na to, aby som vedela, že to, čo ma k nemu priťahuje, by splasklo ako jedna obrovská bublina, keby mi to začal opäťovať. Náznaky sú fajn- živia moju chtivú fantáziu. Ale čaro sa vždy vytratí, keď začne byť fantázia príliš reálna.

Takto mi to nevyhovuje, no potom by mi to vyhovovalo ešte menej. Viem, že Faust by to nikdy nechcel. A to je možno i to, čo ma tak dráždi. A tak je to v poriadku.

"Nikdy? To myslíš vážne?" dokončil takmer šeptom Lupin a ja som sa zamračila.

"Ty to ignoruješ," pokrútil hlavou a očividne mu to nešlo na myseľ. Akoby jeho vedecký experiment do školy nevyšiel tak, ako očakával.

"Čo ignorujem?!"

"Veď ten človek si ťa až značkuje, ako si si to nemohla všimnúť?"

"Hovoríme stále o Faustovi, áno?" nevychádzala som z nechápavosti.

"Kašli na to."

"Prosím?"

"Nebudem sa s tebou rozprávať o ňom. Mám svoju hrdosť, vieš?"

"Ako s tým súvisí tvoja hrdosť?" pokrútila som hlavou, na čo po mne sekol svojím mandľovým, svetlým pohľadom. Tým, ktorý bol plný trpezlivosti, pokoja a až mŕtvolného vyčkávania. Skrútil sa mi žalúdok. Ten pohľad som poznala. Patril k tomu najlepšiu z Lupina. A tiež mi to pripomenulo, že my dvaja sme spolu už čosi mali. A že to nebolo len tak niečo.

A tiež mi došlo, že práve na túto oblasť Lupin naráža.

A to nie je oblasť, do ktorej chcem rýpať. I keď nerozumiem.

Preto som zmĺkla a skontrolovala čas.

Telom mi prešla energia, ktorá to potvrdila.

Blížilo sa to.

*****

Zabudla som, aké sú úplnky s mojou rodinou príjemné. Doteraz som to nikdy nedokázala oceniť, no po pár úplnkoch strávených s Lupinom- len a len Lupinom- som prehodnotila priority.

Slobodne som sa rozbehla popredu, nechajúc Lupina na starosť im.

Mama nemala najmenší problém ho udržať, vždy bola vyššie ako ja. A môj otec- rokmi skrotený, vycvičený k inštinktívnej poslušnosti- bol iba bonusom.

Zavetrila som králika, na čo som sa šprintom rozbehla jeho smerom. Stratila som ho, no len čo som zavetrila veveričku, nič nemohlo zastaviť moje smrtiace inštinkty.

Bolo zvláštne, že práve nad tou malou mŕtvolkou ma napadli Lupinove slová. A odrazu dali zmysel- a to práve ona časť s metaforou na značkovanie.

Ale no tak. Snáď nemám uveriť tomu, že...

Nie. Proste nie.

*****

Roztvorila som viečka a pohľad mi osvietil ranný jas februárového slnka. Nešlo o nič ostré, za to sneh pod mojím nahým chrbtom začínal riadne studiť.

Zamrkala som, na čo moje telo hneď zaliala bolesť. Svaly akoby mi celú noc naťahovali na škripce, kosti akoby čerstvo zrástli.

"To bolo super," vydýchla som. Tak skvelú noc som dlho nezažila.

"Žiješ?" zjavila sa nado mnou Lupinova hlava a ja som sa usmiala.

"S ťažkosťami. Ale je to úžasné."

"Niečo mi o tom hovor. Toto bola moja najlepšia noc v kožuchu."

Usmiala som sa nad jeho formuláciou slov, na čo som prijala jeho ruku a postavila sa.

Telo mi zaplakalo, no ja som sa pretiahla a rozhýbala kĺby. Lupin ma sledoval, no na hlas môjho otca sa strhol.

"Ste vy dvaja v poriadku?" ozval sa z väčšej diaľky, na čo som sa otočila jeho smerom. Prichádzal medzi stromami, na sebe mal kabát, spod ktorého mu trčali nahé, bosé nohy. Nebolo to vtipné a nebolo to ani trápne. Nevadilo mi ani že som nahá a Lupin je nahý tiež. Necítila som skúmavé pohľady, nepotrebovala som očami zísť nižšie a červenať sa. Nemyslela som na to, že je to trápne. Sme vlkodlaci. A po noci strávenej behaním, šantením, bitkami a hrami, sme boli rodina.

Do nosa mi udrel zvláštny pach, no ja som to hodila za hlavu, pretože to už mi Lupin podával kabát, ktorý som nechala zavesený na strome. Obaja sme sa premenili iba pár metrov od prenášadla- od nášho stanovišťa.

Vlci majú dobrý orientačný zmysel, o tom žiadna.

"V úplnom," usmiali sme sa na seba s Lupinom a zamierili k prenášadlu.

Cítila som sa dobre ako už dlho nie. Akoby som práve vyšla z posilňovne. Telo som mala unavené tým príjemným spôsobom, myseľ čistú a pokojnú. Svorka tak vždy pôsobí.

Zasekla som sa a telo mi zamrelo v šoku. Otočila som sa na otca, ktorý sledoval Lupina s úsmevom v očiach. On už to vedel. Mama vyšla spoza otca a jej srdečný úsmev mi potvrdil, že to iba mne to nedošlo hneď.

"Deje sa niečo?" spýtal sa ostražito Lupin a ja som sa naňho otočila. Jeho oči boli zmätené, ústa mal pootvorené a odpoveď chcel vyčítať z mojej tváre.

Jeho nozdry sa zachveli a v tom to došlo i jemu.

"Vitaj do rodiny, synak," potlapkal ho po ramene otec.

"Remus, srdiečko, som tak šťastná," objala ho mama. Lupin na mňa pozrel ponad jej rameno a v jeho očiach som videla okrem zmätku i radosť. Pokoj. Ten mne dobre známy pocit, že niekam patrí. Tento pocit mávam len po úplnku strávenom so svojou svorkou.

So svorkou, do ktorej od dnešnej noci patrí i Lupin.

No to nebolo všetko, čo som zazrela v jeho pohľade. Ten pohľad sa pýtal, čo si o tom myslím ja. Nedokázal by sa radovať, ak by mi to vadilo. Jeho dobrý pocit by tým nezmizol, ale zmenšil by sa. A to som nechcela. Patril predsa do mojej svorky.

Usmiala som sa a prikývla. A jeho radostný smiech za to stál.

*****

"Tie palacinky sú naozaj úžasné, pani Courterová."

"Remus, nemusíš ich stále chváliť. I keď ma tvoje slová tešia. Nie všetci v tejto domácnosti totiž ocenia, že sa trápim," zazrela po mne moja mama a ja som to odignorovala. Povznesená nálada z lesa nám nemohla vydržať dlho, ale že začne rýpať tak skoro?

Namiesto toho som si opäť začala ozberať ruku. Tá modrina, ktorú mám na lakti, nielenže hnusne vyzerá, ona i hnusne bolí.

"Dala si si elixír?" spýtal sa môj otec a ja som prikývla.

"Nemyslím, že by na to stačil."

"Tiež som si poriadne narazil členok. Ešteže nemusím dochádzať do práce," usmial sa a ja som pozrela na Lupina.

"Ty si v pohode?"

"Okrem toho, že si musím zvyknúť na ten divný... Je to vôbec pach?"

"Niečo také," pokrčila som ramenami. Mama ho pohladila po vlasoch.

"Neboj sa, zvykneš si. A postupne sa naučíš z tohto puta čítať."

Lupin pozrel na mňa, akože mám tlmočiť.

"Je to ako vlkodlačí pach, len silnejšie. Budeš vedieť kde sme, ak budeme dostatočne blízko. I to, ako sa cítime. Spoznáš nás v akejkoľvek podobne v akomkoľvek prostredí. Akoby nám nad hlavou svietila červená žiarovka."

"Ale tebe to nevadí," pokrútil hlavou zmätene.

"To bola otázka?" zamračila som sa.

"Nie, myslím. Chcem povedať... cítil by som, keby ti to nejak významnejšie vadilo. Teraz z teba cítim len..." zamračil sa. Snažila sa pohľadom doplniť informácie, ktoré mu poskytovalo puto, no nerozumel im. A keď sa mu objavila vráska medzi očami, vedela som, že sa to naučí rýchlo. "Únavu," dokončil.

Jasné, cítila som toho viac, ale únava dominovala. Na začiatok to nebolo zlé.

Prikývla som a vložila so do úst ďalšie sústo. Hladná som bola tiež.

*****

Po raňajkách som vyšla do svojej izby a čas, ktorý mi ostával do odchodu, som sa rozhodla stráviť v posteli. To by sa ale nemohlo ozvať zaklopanie na moje dvere.

Mne nie je súdené, aby mi bolo dobre. "Poď ďalej, Lupin," ozvala som sa.

"Neruším?"

"Skús to uhádnuť." Posadila som sa a oprela sa o čelo postele. Posadil sa na stoličku pri stole a zahľadel sa na mňa. Opäť som videla to pekelné sústredenie v jeho tvári a takmer sa rozosmiala.

"Zabávaš sa na mne."

"To je divoký odhad," uchechtal som sa.

"Nie, to by som vedel i nebyť v tvojej svorke."

"V našej," opravila som ho. Zdvihol obočie, očividne to nepochopiac.

Vzdychla som.

"V našej svorke. Svorka nepatrí jednotlivcovi, ale všetkým jej členom."

"Naozaj to tak chápeš?"

"Klamem ti snáď?"

"Aj to viem vycítiť?"

"Nie," pokrčila som pobavene ramenami. "Ale časom- ak budeš dobrý- sa môžeš naučiť vycítiť príznaky, podľa ktorých to spoznáš."

"Ty to vieš?"

"U otca áno, ale u mamy nie. Vie svoje pocity dobre skryť."

Lupin ostal ticho a pozrel z okna. Počasie bolo chladné a vlhké. V teplej posteli mi to až tak nevadilo.

"Prial by som si, aby som sa o tebe dozvedel skôr," ozval sa odrazu do ticha a ja som pocítila smútok, ktorý ho objal.

Neteším sa, že teraz budem vedieť, ako sa cíti. Na druhú stranu mi to dávalo nádej, že nebudem zvolená sociopatom roka.

A možno sa to naučím ignorovať, ako u otca a mamy.

"Možno by som potom nebol v takej prdeli."

Zamračila som sa. Jeho smútok sa mi nepáčil- no jeho slová ešte viac.

"Ako to myslíš?"

Jeho zrak sa mi zabodol do očí a mnou razom prešla mizéria, akú som ešte nezažila.

Otvorila som ústa v tichom šoku a on sa pousmial.

"Ak na ten pocit nie si zvyknutá, môže byť pekne silný."

"Ale prečo?" šepla som, keď som na to nabrala odvahu.

"Bojoval som s tým. Stále s tým tak trochu bojujem. To až ty... Až ty si mi pomohla zmieriť sa s tým, že je to mojou súčasťou."

"Ja som nič neurobila," pokrútila som hlavou a pocítila niečo blízke hnevu. Nie naňho, ale na ten pocit. Nemal ho cítiť- nebolo to fér.

"Iba o tom nevieš," usmial sa a ja som sa postavila a podišla k nemu. Až keď som stála pri ňom, uvedomila som si, že ho chcem objať. Bolo to silnejšie ako ja- bol to pud ochrániť člena svorky. Nemal so mnou nič spoločné, nebola som to ja.

Strhla som sa a zamierial ku dverám.

"Mali by sme ísť."